Katarína K. CvečkováAko vnímaš svoju pozíciu čisto nezávislej herečky?
Som na ňu úprimne hrdá. Nemusím sa na nič viazať. Nie som tlačená do žiadneho kolektívu, s ktorým musím celý rok robiť, a nemusím skúšať všetko, čo mi je pridelené, či robiť s režisérom, ktorý je na mňa počas celého procesu nepríjemný. Takto príde niekto s ponukou a ja slobodne zvážim, či do toho pôjdem alebo nie.
Neženie ťa to potom do režimu, že berieš hocičo a veľakrát aj viacero projektov naraz, pretože nemáš istotu pravidelného príjmu?
Mala som aj také obdobie, ale postupne som pochopila, že nie je cesta brať všetko. Teraz viem, že ak nejakú spoluprácu odmietnem, vždy príde niečo iné a možno zaujímavejšie. A ak nie, tak si to vymyslím. Tých talentovaných a super ľudí, s ktorými chcem spolupracovať, je tu kopec. Zároveň aj náš grantový systém aktuálne celkom dobre funguje, takže vždy sú aj iné možnosti.
Podľa čoho si teda vyberáš budúce projekty? Zohľadňuješ aj konkrétne témy alebo inscenačné princípy?
Vždy rozhoduje najmä to, kto ma osloví. Či ide o zaujímavého umelca, ktorého tvorbu poznám a chcem s ním robiť, alebo je to niekto, s kým už mám dobrú skúsenosť z minulého procesu. Tému a spôsob spracovania na začiatku nikdy neriešim. Ak už sa rozhodnem, že idem s konkrétnym režisérom alebo režisérkou spolupracovať, tak to znamená, že mám v nich plnú dôveru a absolútne sa im odovzdám. Pracujem iba s inteligentnými a vnímavými ľuďmi, a preto nemám dôvod ich spochybňovať.
Absolvovala si bakalárske štúdium na Katedre bábkarskej tvorby, magisterské na Katedre činoherného herectva – obe na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Čerpáš pri hereckej tvorbe z oboch štúdií?
Na „bábkarine“ mi najviac dala skúsenosť s Katarínou Aulitisovou, Ľubomírom Piktorom a Markétou Plachou. Otvorila mi celkom nový spôsob premýšľania nad tým, ako sa veci dajú vyjadriť a uchopiť. Akurát som po troch rokoch štúdia pociťovala, že to pre mňa ďalej už nemá zmysel, pretože to nie je tá forma divadla, ktorej sa chcem venovať. Činohra ma zasa naučila istej poctivosti. Prišla som tam z „bábkariny“ a navyše po ročnej pauze. Bála som sa, že ľudia, s ktorými budem robiť, mi nebudú veriť, a možno budú spochybňovať, či na to mám. Takže som bola presvedčená, že nikdy nesmiem prísť nepripravená a musím na sebe brutálne poctivo pracovať. Nikdy som sa nechcela ocitnúť v situácii, v ktorej by som sa cítila hlúpa. A tá poctivosť mi zostala dodnes, vždy sa snažím o každý projekt a tému čo najviac zaujímať. Na každý tvorivý proces mám samostatný zošitok, kde si všetko zapisujem a pýtam si od režisérov veľa inšpiračných zdrojov.
Do sveta profesionálneho divadla ťa uviedlo legendárne Divadlo Stoka. Na inscenáciách od Kritéria v roku 2015 až po poslednú premiéru Arrokoth je možné sledovať tvoj herecký vývoj. V tomto smere vo mne zarezonoval Wellness z roku 2016, kde si podľa mňa bola v dovtedy najdrsnejšej a najodhalenejšej polohe.
Keď som skončila na „bábkarine“ a na činohru ma na prvýkrát nevzali, ujal sa ma Blaho Uhlár. Stoka mi dodala potrebné sebavedomie a zároveň som tam nadobudla dôležité skúsenosti. Dodnes tento súbor beriem ako rodinu, s ktorou riešim veci aj mimo divadla. A áno, Wellness tiež sama vnímam ako míľnik. Bolo to zrejme aj tým, že som prvýkrát skúšala niečo, čo vôbec nestálo na texte. Zdalo sa mi vtedy veľmi atraktívne, že slobodu tvorby vieme realizovať aj iným spôsobom ako skrz slovo. Dodnes ma takéto neverbálne tvorivé princípy lákajú.
Väčšina ostatných súborov, s ktorými pravidelne spolupracuješ, na rozdiel od Stoky pracuje najmä s fixným textom. Ktorý z tvorivých procesov ti viacej vyhovuje?
Sú obdobia, keď sa teším, že dostanem text, ktorý si môžem čítať, premýšľať nad ním, vnímať okolité inšpirácie… A potom sú obdobia, keď mám chuť niečo sama za seba povedať. Považujem za skvelé, že mám k dispozícii oba princípy, pretože je to veľmi dobrá kombinácia pre osobný i umelecký ventil.
Viaceré z inscenácií, v ktorých si účinkovala alebo účinkuješ, sa vyznačujú spoločensky angažovanou témou. Sú medzi nimi také témy, ku ktorým sa potrebuješ aj osobne vyjadriť?
V čase, keď som končila magisterské štúdium a režisér Matúš Bachynec ma neobsadil do mojej absolventskej inscenácie s odôvodnením, že nie som dosť talentovaná, sa mi ozvala Alžbeta Vrzgula, že náš projekt vNořen vybrali v rámci open call Venuše ve Švehlovce. Vtedy mi to naozaj dobre padlo, aj kvôli téme feminizmu, ktorú sme v tejto inscenácii riešili – ako si má žena stáť za svojimi rozhodnutiami a žiaden muž ju nemôže zlomiť. Istý čas vo mne veľmi rezonovala aj utečenecká téma a dokonca som chcela ísť pomáhať ako dobrovoľníčka do táborov. Konzultovala som to vtedy s mojím kamarátom, dokumentaristom Jurajom Mravcom, ktorý chodil do prvých línií – vedel, že sa tam nedostane veľa ľudí, a odtiaľto sa dá pomôcť nanajvýš nejakou finančnou podporou. A v tom období, nezávisle od mojich myšlienok, znova prišla Alžbeta a priniesla práve tému migrácie, ktorú sme spracovali v Zastavených. Uvedomila som si, že aj prostredníctvom divadla môžeme niečo zmeniť – napríklad posunúť dôležitú tému ďalej divákom.
Myslíš si, že je divák nezávislého divadla iný, možno v niečom špecifický na rozdiel od diváka kamenných mestských scén?
V prvom rade to nie je divák, ktorý sa pekne oblečie a ide do nejakej vykúrenej sály, v bufete si dá kávičku a cez prestávku pošteboce s priateľmi. Je to skôr divák kriticky zmýšľajúci a ochotný ísť do studenej vlhkej pivnice, zabaliť sa do deky a pozerať sa na témy, ktoré možno nie sú najjednoduchšie a najstráviteľnejšie. Ide tam aj s tým rizikom, že keď bude z predstavenia odchádzať, možno nebude dobre naladený.
Keď som začínala pred piatimi rokmi v Stoke, väčšinu publika sme poznali, a veľakrát sme si ľudí do hľadiska museli doslova nahnať. Teraz, keď hráme v Stoke alebo v DPM, stane sa aj to, že je plné hľadisko ľudí, ktorých nepoznám. Je to signál, že nezávislé divadlo ide hore, začína byť čím ďalej tým viac rešpektované. Nielen umelecká obec si tieto súbory všíma, ale aj ľudia, ktorí chodia do divadla, si začínajú uvedomovať kvality tejto scény.
V posledných týždňoch sa pandemické opatrenia síce trochu uvoľnili, ale nezávislé divadlo napriek tomu zostáva až na výnimky skôr v online priestore. Aké to je, hrať bez fyzicky prítomných divákov, ktorých len možno tušiť na druhej strane obrazovky?
Je to hrozné a zvlášť pri premiérach. Teraz sme napríklad pracovali s divadlami DPM a NO MANTINELS na inscenácii Socializmus s teplou tvárou v réžii Mariána Amslera. V nedeľu 13. decembra sa spustí online premiéra, ktorá bude prístupná celý týždeň. Každý skúšobný proces potrebuje svoje vyvrcholenie – premiéru, ktorou celú tú nahromadenú energiu dostaneme zo seba von a zasa si vezmeme časť energie od divákov späť. A po premiére je žúr, kde si porozprávame, ako čo dopadlo, dáme si vínko, chlebíčky… Ale po streame čo? Dáme si cigu a je koniec. Odrazu chýba ten rituál.
