Juraj BakoZámerne som zvolil slovo zažili, pretože posledný ročník Kre:Pí festivalu niesol tému „čo nám robí dobre“, ktorá trefne odzrkadlila časy sociálnej a kultúrnej izolácie za uplynulý rok a pol. Mnoho pop-up performancií a inštalácií malo interaktívny charakter. Návštevníci si tak napríklad mohli dohodnúť vlastný termín masáže s performerom Matthewom Rogersom alebo sa zúčastniť rýchlokurzu Pomalopis básnika Šimpa Ondruša.
„Letting ourselves care“
Počas festivalu naplnilo Záhradu okrem hlavného programu aj niekoľko menších inštalácií a performancií. Jedna miestnosť bola naplnená zlatými balónmi, pričom subtílne svietenie zvýrazňovalo ich farbu. Zlatá záchranná termofólia naplnená vzduchom a héliom sa len mierne vznášala v priestore – návštevníci sa tak ocitli v zvláštnom beztiažovom stave. Krehkosť inštalácie, pocit vznášania sa i téma starostlivosti o seba a o druhých sa odrážala aj v motte festivalu: „Submerged in an atmosphere of a radical care, let yourself be carried on its waves.“ Vo vonkajšom areáli Záhrady zasa tvorili špecifickú inštaláciu dve ružové toaletné drevené búdky. Tieto „spovednice“ mohli návštevníci využiť počas celého festivalu. Miesto osobného stretnutia odzrkadľovalo potrebu dôverného kontaktu s druhými.
Večerný program bol zložený zo samostatných projektov, ktoré s témou festivalu priamo nesúviseli. V piatok sa napríklad predstavilo duo Můnn (Tomáš Morávek a Karlos Šimek) s ich noisovou performanciou, ktorá ponúkla priestor na introspektívne zahĺbenie sa. Multimediálna performancia s názvom Drozdy in Onsen, ktorá bola zasa uvedená v sobotu, predviedla zaujímavé spojenie tradičných a nových médií. Umelecký tím v zložení Beáta Kolbašovská, Kaoru Furuko, Jakub Pišek, Christian Wellbo predstavil digitálny ozembuch s live VJ-ingom. Toto spojenie tradičného stredovekého hudobného nástroja a interaktívnej elektroniky vytvorili pôsobivý multikultúrny stret.
Posledné dva dni festivalu bola možnosť vidieť videoperformanciu Petra Barényiho s názvom Isolation party. Rôzne neznáme osoby vytvorili nezávisle od seba videozáznamy ako doma počas lockdownu tancujú a majú párty. Frontálny záber na jedného či viac tancujúcich ľudí sa premietal na jeden z múrov vo vonkajšom areáli Záhrady. Návštevníci, ktorí sledovali performanciu, sa stali automaticky jej súčasťou, keďže sa ich tieň odrážal na múre a mohli si spoločne s videom zatancovať. Projekcia vytvorila veľmi zaujímavý vzťah medzi fyzickým a virtuálnym telom. Forma videohovoru, ktorá sa stala na niekoľko mesiacov jediným spôsobom ako stretnúť svojich blízkych počas lockdownu, pôsobila ako niečo, čo je už prekonané, no zároveň nie úplne. Táto ambivalencia pomohla k vytvoreniu zvláštneho vnímania času. Bol to priestor, kde sa opäť vyplavili pocity z lockdownu, no v kontexte fyzickej prítomnosti na festivale pôsobili tieto pocity veľmi rozporuplne. Práve to dodalo dielu na pôsobivosti.
„Jemná stimulácia. Hravá stimulácia. Drsná stimulácia.“
Spomínaná absencia fixných časov väčšiny kratších performancií a inštalácií vytvorila viaceré prekvapivé momenty. Stierala hranice medzi každodenným a performatívnym, vďaka čomu diváci mohli nadobudnúť množstvo rozdielnych zážitkov a skúseností z festivalu v závislosti od toho, kde sa momentálne nachádzali alebo koľko času v ktorej časti Záhrady trávili. Niekedy dokonca nebolo spočiatku jasné či skupinka, ktorá sa nachádza vedľa vás, je alebo nie je súčasťou nejakej menšej performancie. Festivalové publikum zároveň tvorili prevažne skalní návštevníci Záhrady. Cez deň areál naplnili rodiny s deťmi a večer sa stretávali známi, ktorí sa nie vždy prišli pozrieť na večerný program. Takáto pestrá skladba odráža ozajstný komunitný charakter centra nezávislej kultúry.
Najvýraznejšou črtou tohtoročného festivalu Kre:Pí bolo pre mňa práve oslobodenie sa od festivalového „stresu“ vidieť všetko, poprípade čo najviac z programu. Takéto nastavenie súznelo s hlavnou témou. Vďaka voľnosti vznikol priestor na osobnejšie stretnutia s ostatnými návštevníkmi. Zároveň to cibrilo aj akúsi zvláštnu pozornosť, zameranú na to, čo sa okolo mňa odohráva – čo je súčasťou pop-up performancií a inštalácií, a čo len každodennými situáciami. Empatia a všímanie si rôznych vecí na iných a na sebe je súčasťou starostlivosti. Oceňujem, že organizátori návštevníkov a návštevníčky do ničoho netlačili. Poskytli im priestor, v ktorom si každý mohol zažiť a vytvoriť svoj vlastný Kre:Pí festival. Otázkou je či, bolo rozhodnutie ovplyvnené pandemickým časom alebo či bude festival skúmať túto formu aj v ďalších ročníkoch.
