Lucia GaldíkováDruhé festivalové ráno sa začalo energickou palacinkovou bombou, ktorá vytvorila výborný základ pre výstup na Zrakovú pyramídu Juraja Gábora. Táto vyhliadka nainštalovaná uprostred krásnej prírody v Súľovských vrchoch sa medzičasom stala miestnou atrakciou. Upotených divadelných turistov čakala na vrchole kopca odmena – zdravé indické jedlo. Áno, Kiosk nie je len umeleckou, ale i gurmánskou pochúťkou. Teda pre vegánov a pre tých, ktorých Kiosk stihol už počas predošlých ročníkov „vycvičiť a vyšľahať“ bičmi nového a „iného“ slovenského divadla. Festival odvážneho diváka. Festival zbabelého plastu, ktorý sa sám rozloží. Eko-bio-vegánsky festival. Na raňajky chlieb vo vajci, ktorý v skutočnosti nie je vajcom, na obed šošovica s tofu, na večeru mrkva s cícerom a všade ryža, ryža, ryža… A kde zostal rezeň? A čo divadlo, ktorému rozumiem?
Po predstavení video-opery Tyč Miroslava Tótha, ktoré ponúkalo hučiaci vysávač, zhorené toasty, štipľavý smrad, hororový vreskot ozývajúci sa z premietaného filmu na motívy vymenovania a odvolávania z funkcií, desivé zákutia podzemných chodieb Slovenskej televízie a temnú atmosféru, sme sa presunuli do Zimnej modlitebne Žilinskej synagógy, kde sa už začala búrlivá disco párty s DJ-om.
Na rozdiel od Tyče, pri brnianskom divadle D’Epog som aspoň čiastočne rozumela zámeru tvorcov, ktorí si položili otázku: Kam zmizla rituálna festivita dnešnej doby? Ako sa ukázalo na diskusii, odpovede sa rozhodli demonštratívne neponúknuť. Performeri v inscenácii Vše, co je krásné, rozmnožit má se prostriedkami gýču, karikatúry, sileného humoru a prehrávania, prekračovaním hraníc únosnosti, nudy či nahoty s veľkým energickým nasadením oslavovali nutkavú potrebu zabávať sa za každú cenu. Poetika D’Epogu mi pripomenula dosť absurdný zážitok z berlínskej alternatívnej scény v priestoroch polorozpadnutej budovy Sophiensaele, kde som videla bláznivé predstavenie, ktorého téma mi ostala dodnes utajená. Po štyroch hodinách, a nie menšom počte „skleničiek“ vína, sme s mojou českou kamarátkou museli opustiť miesto činu, pretože seriózne sa tváriaci Nemci sa usilovali nájsť intelektuálnu rovinu i v plytkom neviazanom vystrájaní hercov. Navyše boli pobúrení z našich reakcií – zo zúfalého smiechu, ktorému sme nechávali voľný priechod vzhľadom na nezmyselnosť videného. Táto spomienka sa mi vynorila pri myšlienke, že D’Epog by som si asi užila viac v neskorších nočných hodinách a možno so zvýšeným promile alkoholu v krvi či možnosťou sama si „užívať“.
Záhadou pre mňa zostal postoj tvorcov D’Epogu, ktorí sa možno chceli kriticky vyjadriť k dnešnej spoločnosti a nadužívaniu všelijakých instantných potešení a orgazmických zážitkov, ale toto morálne odsúdenie neposunuli do ďalšej roviny a utopili sa v bezbrehých vodách bezuzdnej hýrivosti. Ich smútok a pátos sa prejavil na diskusii s divákmi, kde režisérka Lucia Repašská odmietla bezprostredne reagovať, jej odpovede boli plné cudzích slov a teoretických formulácií a nakoniec verejne vyhlásila, že je veľmi nešťastný človek. Je takéto verejné sebaodhaľovanie patetické, alebo ide o teatralitu, ktorá má azda umocniť vyznenie bezobsažnosti a vyprázdnenosti ľudí dneška?
