Je možné dotknúť sa umelej inteligencie a dá sa masírovať stôl?

Českú stranu zastupovali Sláva Sobotovičová s performanciou Momentálne nedostupné a duo Nikola Balberčáková a Markéta Slaná s dielom Paranoia symphony. Slovenská dvojica – Echo bodka Maje Štefančíkovej a The Pool Tomáša Moravanského (INSTITUT INSTITUT) – námetmi ďaleko presiahla tematický kontext dvoch republík. Navyše, namiesto minulosti obe performancie ironicky reflektovali našu súčasnosť s nepatrným presahom k budúcim potenciálnym svetom.

Som kokaín digitálneho veku

„Ponúkame ti tieto témy,“ hovorí publiku kolektívnym hlasom šesť performeriek (Andrea Tušimová, Petronela Pučeková, Kristína Miklovičová, Celestína Minichová, Anna Sedlačková, Anja Naňová) a jeden performer (Jakub Cerulík). Názvy tém pôsobia trochu ako hádanky: „nové horizonty umenia“, „ako mením pravidlá hry“, „tvoja ideálna práca – pomôžem ti“, „poď so mnou dobyť svet“, „som tu, tvoja spriaznená duša“, „nová vlna – staré otázky“, „so mnou je to navždy“. Následne stačí povedať číslo a nechať sa prekvapiť, čo bude nasledovať. Diváci na „hru“ autorky Maje Štefančíkovej naskočia relatívne rýchlo a vydržia spolupracovať takmer hodinu.

Po vyvolaní čísla sa performer či performerka, ktorému patrí, stáva na chvíľu hlavnou postavou. Začne vykonávať sústavu jednoduchých pohybov, ktorú opakujú alebo sa do nej zapájajú aj ostatní účinkujúci. Súčasne začne performerka slovne opisovať svoju funkciu či vysvetľovať tému, ktorá sa ukrývala pod daným číslom: „Využívajú ma v konflikte Ruska a Ukrajiny alebo Izraela a Palestíny.“ „Občas si niečo vymyslím.“ „Som kokaín digitálneho veku.“ „Pomáham utvárať udržateľnú budúcnosť.“ Niekedy dochádza aj k interakcii s divákmi. Performerka sa napríklad pred niekoho posadí a so slovami: „Dobrý deň, som tvoja osobná spoločníčka,“ započne dialóg o tom, čo diváčka napríklad rada robí a ako jej môže spríjemniť večer. Dikcia performerky je strojová, pohľad smeruje kamsi do diaľky. Niekedy použije nesprávny rod či chybné skloňovanie.

Inokedy interakcia spočíva napríklad vo výzve vymenovať veci, ktoré by človek chcel vidieť namaľované na obraze. Performeri divákovi žiadosť následne splnia a vytvoria napríklad zostavu dvanástich ventilátorov. Postupom času je zrejmé, že performer a performerky sú určitými variantmi umelej inteligencie – niekto zastupuje osobnú asistentku, niekto je ChatGPT alebo generátor AI umenia. Názov performancie Echo bodka odkazuje na inteligentný hlasový reproduktor typu Alexa.

Štefančíková vytvorila sedem performatívnych situácií, ktoré sa môžu v loope rozohrávať v podstate donekonečna. Niektoré majú značne fixný tvar, štruktúra iných sa jemne mení v závislosti od intenzity diváckeho zapájania sa. Podobne ako pri práci s umelou inteligenciou, výsledok závisí aj od dát, ktoré jej poskytneme.

„Programy“ sú zastúpené performerkami a performerom z rôznych prostredí, navyše majú inú telesnú stavbu, pohybovú skúsenosť, odlišnú citlivosť pri práci s telom či s mimikou. Možno aj rozdielne predispozície sú dôvodom, prečo sú choreografické časti nenáročné. Na druhej strane, Štefančíková, ktorá vychádza z kontextu vizuálneho umenia a umenia performancie, vždy pracuje skôr s netanečnými pohybmi, ich repetitívnosťou či premiestňovaním do nových kontextov. Rada sa pohráva s percepciou divákov, s napätím medzi umeleckými prostriedkami a neumeleckým prostredím. Tu virtuálny svet vracia do živých tiel, pričom neponúka žiadnu zásadnú hĺbkovú kritickú analýzu nášho vzťahu k umelej inteligencii. Publikum ju však ani nevyžaduje. Hra niekedy ostane v pamäti dlhšie než intelektuálna štúdia.  

Svaly, ktoré netuhnú

Druhá performancia večera premenila Studio Hrdinů na bar. V strede stojí biliardový stôl, návštevníci sa usádzajú okolo na stoličky ponorené v tlmenom červeno-modrom svetle. Čakajú na súboj. Prichádzajú „hráčky“ Eva Urbanová a Tereza Sikorová, obe v čiernom. Avšak, neberú do rúk tága. Stôl začnú „masírovať“. Počas približne tridsiatich minút mu poskytnú rôzne typy masáží – od klasickej, cez shiatsu, thajskú masáž až po chiropraktickú. Každá z performeriek postupne praktizuje iné prístupy. Sikorová je viac ezoterická, pracuje skôr s energiami, jemnými pohybmi rúk, častokrát tesne nad povrchom stola, občas ho jemne hladí, líha si naň. Urbanová je skôr silovou hĺbkovou masérkou. Energicky vtláča prsty či dlane do modrého plátna. Masáži sa napokon nevyhnú ani tágo či biliardové gule. To všetko je sprevádzané výraznou mimickou expresiou, hlasnými výdychmi či kropajami potu na čele.

Po masáži sa máme cítiť oddýchnutí a uvoľnení. Divadelné predstavenia mali v aristotelovskom ponímaní divákov tiež zbaviť stresu či citových napätí. Aké je to však pozorovať performerku, ako sa usiluje napraviť nohy, ktoré sa nikdy nekrivia a netrpia bolesťou? Alebo ako sa lakťom snaží rozmasírovať svaly, ktoré nikdy netuhnú? Koho to vlastne bolí viac?

Tomáš Moravanský pokračuje vo vytváraní absurdných post-tanečných choreografií s prvkami subverzie a humoru. The Pool môžeme chápať napríklad ako kritiku všadeprítomného diskurzu starostlivosti. Neustále masírovanie výzvami, aby sme venovali dostatočnú pozornosť našim telám či mentálnemu zdraviu môže ľahko pôsobiť kontraproduktívne a vyústiť do starostlivosti, ktorá je iba povrchná alebo zdanlivá. Prípadne, ktorá je iba starostlivosťou pre starostlivosť. Na pozadí môžeme čítať aj úškrn nad rozmachom ezoterických praxí, predovšetkým v umení.

Masírovanie neľudského „tela“ by mohlo byť interpretované aj ako ironizovanie v posledných rokoch populárnej objektovo orientovanej ontológie. Táto postantropocentrická filozofia ruší zaužívané hranice ľudského a neľudského, prevracia hierarchiu sveta, v ktorom má človek privilegované miesto. Tu sa objekt stáva „klientom“ a vychutnáva si služby určené človeku. Možno sa však pozeráme iba na akúsi performatívnu hyperbolu antropomorfizácie.

Škoda, že sa premiéra nemohla uskutočniť v prostredí, pre ktoré je performancia určená a kde aj bola vytváraná – v skutočnom bare (pri reprízach sa tam Moravanský s tímom plánuje vrátiť). Stret umeleckého a neumeleckého sveta by bol v tomto prípade oveľa razantnejší ako pri diele Štefančíkovej, nakoľko by sa neodohrával primárne v obsahovej, ale aj vo fyzickej rovine. Autentické hráčky či hráči biliardu by na telá a pohyb performeriek aplikovali celkom odlišnú interpretačnú mriežku než poučení diváci. Hoci určitý pocit absurdna by bol pravdepodobne rovnaký ako v autentickom prostredí, tak v tom divadelnom.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová