Filozofické hlavy hľadajú odpoveď na kvintesenciu konfliktu (vnútorného či medziľudského) už tisícky rokov. Uchyľujú sa do samoty jaskýň, žiadajú o štipendiá, píšu traktáty na toaletný papier… Umelci však majú oproti nim istú výhodu – ich interpretácia vie byť (aspoň) senzoricky príťažlivá.
Tému večného boja a večného oslobodzovania sa spracovala mladá tvorkyňa Barbora Debnárová vo svojom tanečnom sóle Uroboros, ktorým zakončila v roku 2015 štúdium pantomímy na HAMU. Performerka začína svoj výstup ako embryo uväznené v pletive, ktoré predstavuje vajíčko. Umne pracuje so svetelným dizajnom, vďaka čomu vzniká dojem surrealistického šera, z ktorého performerka občas ostýchavo vykukne, alebo sa schová v tme. Pomaly sa začne oslobodzovať z pomyselného vajíčka – jej pohyby pripomínajú hada – až sa jej to podarí. Táto mizanscéna sa ale nezaobišla bez jemnej deklamácie. Pletivový materiál sa jej stáva okovou. Postupne predstavuje alter ego performerky, jej neodlučiteľnú súčasť. Občas je nápomocnou „predĺženou rukou“ či mentorom, zväčša je však pre ňu nechceným väzniteľom, ktorý na seba berie rôzne hmotné podoby (lano, hada, masku…). Pred očami divákov sa začne materializovať hodinový boj človeka s tým, čo spočiatku symbolizovalo štít pred vonkajším svetom, teraz však obmedzuje v slobodnom pohybe.
Jedným z problémov inscenácie je práve vyčerpateľnosť témy. V mytológii symbolizuje Uroboros hada, ktorý sa hryzie do vlastného chvosta. Symbol nekonečného cyklu zničenia a obnovy však v tomto prípade pôsobil ako opakovaná reprodukcia a recyklácia jednej vety, jedného úkonu, čo po čase môže začať nudiť. Pritom nevedno, či performerka začína vždy nanovo, od nuly, alebo je poznačená predošlými skúsenosťami, a teda sa jej postava vyvíja. V opačnom prípade môže postava pokojne stelesňovať zacyklený sizyfovský údel celého ľudstva. Aj samotné tempo performancie pripomínalo rozpačitú sínusoidu. Jeho rozvláčnosť zasiahla aj rozhodujúcu záverečnú scénu, v ktorej sa postava emancipovane rozhodla, ako naložiť s (ne)chceným pletivom.
Barbora Debnárová predviedla rôznorodú prácu s materiálom, vďaka čomu inscenácia oscilovala medzi moderným tancom, fyzickým a objektovým divadlom. Štruktúra pletiva raz fungovala ako šupiny zvieraťa, inokedy materiál asocioval plynovú masku, lano, putá či zrkadlo, ktoré nastavovala performerka sebe i divákom. Menej zaujímavá ako práca s materiálom bola konkrétna choreografia. Počiatočné monotónne vyslobodzovanie sa z pletiva pôsobilo ako príjemné entrée gradujúceho boja. Pôsobivejšia však bola skôr práca s mimikou než s pohybmi, možno až na moment, v ktorom performerka pohybovou štylizáciou pripomínala hada.
Výrazne atmosférotvorným prvkom bola živá hudba, ktorá navodzovala dojem rituálnosti. Do priestoru intervenovala striedaním rytmických melódií s disharmonickými zvukovými vibráciami. Počas predstavenia gitarista Václav Hruška spolu s dvomi speváčkami (pod menom RRRR+A) prepájali zvukové slučky z akordov a spevu pomocou loopera, čo zväčša vytváralo dojem tajomna a prinášalo znepokojujúcu atmosféru. Niekedy však hudba celkom nekorešpondovala s dianím na scéne. Navyše, speváčky na seba často zbytočne upútavali pozornosť, či dokonca rušili dianie na scéne.
V inscenácii Uroboros Barbora Debnárová predviedla, že má zmysel pre divadelnosť a vytvorenie atmosféry z minima prostriedkov. Po tematickej stránke sa však nevyhla istej klišéovitosti a tematickej vyprahnutosti. Performerka totiž skúmala možnosti vlastných impulzov v konfrontácii s predmetom, kvôli čomu mali aj diváci v závere polovičnú šancu na to, že intuitívne správne uhádnu, ako boj človeka s pletivom nakoniec dopadne.