Katarína K. CvečkováSituácia v Banskej Bystrici naberá na obrátkach. Po Divadle Štúdio tanca (rozhovor so Zuzanou Ďuricovou Hájkovou nájdete tu: http://mloki.sk/node/452) padali ďalšie tvorivé plány, tentoraz v Bábkovom divadle na Rázcestí. Predseda Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) Marian Kotleba bez udania dôvodu divadlu nepodpísal dotačnú zmluvu na projekt STOP EXTRÉMIZMU!. Zrejme však nečakal, že divadlo sa len tak nevzdá a iste nepredpokladal ani to, akú vlnu reakcií v slovenských kultúrnych vodách spustí.
Celá kauza sa spustila pred viac ako dvomi mesiacmi, keď kvôli (ne)konaniu predsedu BBSK prišlo Divadlo Štúdio Tanca o značnú finančnú čiastku, na základe čoho bolo dokonca nútené zrušiť festival Dni tanca pre vás. Predpokladali alebo tušili ste už vtedy, že sa situácia môže stupňovať?
Časť z nás sa prikláňala k názoru, že sa to stane a druhá časť dúfala, že snáď nie. V takejto situácii, keď vedenie samosprávy odmietne schváliť grant, ktorý už odobrili iní odborníci na MK SR a navyše to všetko podpíšu vedúci predstavitelia kraja, ktorí majú dbať o rozvoj kultúry, človeku napadnú rôzne varianty. Ibaže každý akosi prirodzene nechce, aby bolo horšie. Dnes je jasné, že optimistický scenár sa nepotvrdil.
Aj keď je zrejmé, že išlo o trocha odlišnú situáciu, vy ste sa na rozdiel od Štúdia tanca rozhodli projekt nezastaviť, ale práve naopak – pokračovať v ňom a tým sa zrejme zároveň aj postaviť proti takémuto konaniu.
V kauze Divadla Štúdio tanca išlo o renomovaný medzinárodný festival a nie všetko záviselo len od rozhodnutí divadla. V prípade našej dotácie išlo o ďalší v rade divadelných programov s diskriminačnými témami, resp. s antidiskriminačným námetom. BDNR sa dlhodobo venuje angažovaným témam, či v oblasti ľudských práv alebo rodového scitlivovania verejnosti. Preto by pre nás bolo celkom neprirodzené, ak by sme mlčali a nekonali. Myslíme si, že nesmieme len tak rezignovať a nereagovať na samovôľu nadriadených, ktorá je paradoxne umožnená zákonom.
Kameňom úrazu celej kauzy sa stal projekt STOP EXTRÉMIZMU!. Akým témam sa projekt venuje, je zrejmé už podľa názvu. Ako je koncipovaný formálne?
Projekt tvoria dve základné časti. Prvou je inscenácia List čiernemu synovi, ktorú hrávame na stredných školách v mestách a obciach, kde nemajú divadlo, alebo kde nie je bežne možné sa do divadla dostať. Druhou časťou sú diskusie pred alebo po predstavení s témami ako napríklad strach z cudzoty v spolupráci s Amnesty International.
Inscenáciu List čiernemu synovi sme naštudovali ešte pred dvomi rokmi na základe rovnomennej poviedky Ireny Brežnej, ktorá je veľmi intímnou spoveďou matky svojmu synovi. Píše mu list, v ktorom ho upozorňuje na veľa skrytých animozít v tzv. kultúrnej spoločnosti, s ktorými sa môže stretnúť len preto, lebo má inú farbu pleti ako ona. Autorka upozorňuje na drobné posmešky, urážanie a ponižovanie zo strany väčšinovej bielej rasy – na banálne veci, z ktorých pomaly rastie prúd násilia ústiaci k rabiátnemu konaniu a krutosti. Pri hrávaní inscenácie sme zistili, že väčšine z nás je naša rasová nadradenosť neznáma, neuvedomujeme si ju v postojoch ani myslení. Pochopili sme, aké potrebné je hovoriť o podobných problémoch s mladými ľuďmi a na popud samotných škôl sme začali organizovať pred alebo po predstavení aj prednášky o xenofóbii, extrémizme, radikalizme…
Keď začala kauza vznikať, čakali ste takú rýchlu a pomerne veľkú vlnu reakcií – či už od osobností z oblasti kultúry, alebo aj jednotlivých inštitúcií?
Takéto veci sa očakávať nedajú. Na začiatku sme sa s umeleckým súborom rozhodli uskutočniť štyri kroky. Prvým bolo rozhodnutie pokračovať v projekte STOP EXTRÉMIZMU!, naďalej hrávať našu inscenáciu, chodiť po školách, hovoriť o strachu z cudzoty, ale aj o tolerancii. Druhým krokom sa stala práve výzva slovenským divadlám proti cenzúre a za právo na slobodu tvorby a vyjadrovania sa. Tretím je aktuálna zbierka na podporu nášho projektu a tým aj samotných antidiskriminačných myšlienok. No a posledným, štvrtým krokom je nenásilná občianska iniciatíva Biela stuha, ktorej nosením chceme vyjadriť protest proti takémuto správaniu vrcholných predstaviteľov moci. A nosiť ju budeme dovtedy, kým tieto praktiky nepominú. Ale keď sme sa v divadle pred časom rozhodli ísť do toho, nevedeli sme, ako to skončí. Vedeli sme len to, že nesmieme ďalej mlčať.
Mnohí kultúrni predstavitelia, ktorí reagovali na situáciu, sa vyjadrili, že je zarážajúce, ako v dnešnej demokratickej spoločnosti môže fungovať takéto obmedzovanie tvorivej slobody.
Každý, kto disponuje mocou rozhodovať, má možnosť nejakým spôsobom zasahovať do činnosti druhých a tým ovplyvňovať aj ich sebavyjadrovanie. Či už je reč o parametroch politických alebo ekonomických – pretože aj tými sa dá priamo ovplyvňovať tvorba. Celou históriou sa vinie červená niť rôznorodého násilného obmedzovania, či už náboženského, sociálneho, rasového, kultúrneho alebo rodového. Ide len o to, do akej miery si ten, komu je zverená do rúk správa vecí verejných, uvedomuje, na akých princípoch je spoločnosť postavená a do akej miery tieto princípy rešpektuje.
Na druhej strane si myslíme, že to, čo sa deje v BBSK, sa dalo očakávať už pred dvomi rokmi. Do vedúcich funkcií boli dosadení predstavitelia istej strany, žiaľ, na základe demokratických volieb. Ľudia chceli zmenu, ale mnohí si neuvedomovali, čo to znamená. Teda, či každá zmena stojí za to, či je kvalitatívnym obratom k lepšiemu. V tomto prípade bola zmenou k horšiemu. Ďalšou vecou je súčasná legislatíva, ktorá umožňuje, že starostovia alebo predsedovia žúp majú veľké právomoci, ale akoby bez kontroly. Som však presvedčená, že za nesprávne kompetenčné a škodlivé rozhodnutia by sa mali zodpovedať ako každý iný občan.
Myslíte si, že prejavy solidarity a podpory od známych osobností kultúrneho sveta môžu mať aj nejaký väčší dopad, môžu dopomôcť k nejakým konkrétnym zmenám?
Nie som si istá, či umenie môže priamo niečo zmeniť. Skôr môže na konkrétne javy upozorniť. Dosah je zrejmý až neskôr. Nám však tieto prejavy dodali vnútornú silu a pocit, že nie sme osamotení. Vďaka tomu vydržíme dlhšie a pokúsime sa nesklamať. Podstatné je, že verejnosť sleduje situáciu, že si ju všimli poslanci kultúrnej komisie NR, že ju monitoruje prezidentská kancelária, alebo že jasné stanovisko vyjadrilo aj Slovenské národné divadlo ako vlajková loď slovenského divadla. Či to reálne pomôže divadelnej obci v našom regióne, ťažko predpovedať. Počítame aj s inou alternatívou. Moc sa mstí s radosťou…
Ako na situáciu reagovali a reagujú ostatní obyvatelia Banskej Bystrice?
Väčšina prejavov je skôr pozitívna. Mnohí diváci a diváčky dokonca nosia biele stužky. Nepríjemné reakcie sa objavujú najmä v internetových diskusiách, kde sú často umelci a umelkyne označovaní za darmožráčov – čo tiež považujem za prejavy pozostatkov totalitnej minulosti a komunistickej vlády. Napriek tomu pokladám internetové fóra za dobrý priestor pre diskusiu, v ktorej máme možnosť neustále vysvetľovať zmysel umenia. Umenie podnecuje ľudí k mysleniu, preto je veľmi dôležitou súčasťou spoločnosti, bez umenia niet spoločenskej ani individuálnej „sebahygieny“. O tom je potrebné donekonečna hovoriť s bežným publikom.
Zazneli aj hlasy, že sloboda tvorby sa v našom regióne neporušuje, veď predsa môžeme ešte tvoriť a hrať. Áno, ešte nám to dovolia. Avšak dané „kompetenčné“ rozhodnutia otvorili pomyselnú bránu k neslobode. Odtiaľ vedie cesta k iným mocenským reguláciám, ktoré v súčasnosti v BBSK nastali. Napríklad bol odoslaný obežník, v ktorom je uvedené, aby stredné školy nenavštevovali naše divadlo, ani ako mimoškolskú aktivitu, ale aby organizovali súťaže krásy. Ďalej bol pre organizácie BBSK zamedzený prístup k videoukážkam SND na našej webovej stránke.
Aký signál podľa vás vysiela konanie Mariana Kotlebu celej spoločnosti?
Slovo spoločnosť je veľmi širokospektrálne. Každé spoločenstvo je značne diferencované, zahŕňa rôzne sociálne skupiny. A práve istým skupinám môže byť toto správanie sympatické. Sme predsa denne kŕmení rôznymi lžami a politickými prešľapmi. Preto razantné a priamočiare vyhlásenia môžu vzbudzovať sympatie – aspoň neklame. Pre iné skupiny, ktoré rozoznajú dané masky, je takéto správanie predzvesťou sociopatických fóbií a totality. Jediné, čo viem s istotou povedať je, že jestvujúce manipulačné a mocenské praktiky sú nezlučiteľné s demokraciou, využívajú jej problémy, sú pohrobkom minulých čias a ľudí cielene popudzujú proti sebe.
Ako by sa v tejto situácii mohli ľudia zachovať, čo okrem prejavenia solidarity a podpory by ešte mohli urobiť?
Nerada sa vyjadrujem k tomu, čo by mali robiť druhí. Každý pozná najlepšie vlastné podmienky a možnosti. Domnievam sa však, že v momentálnej situácii je dôležité, aby sa spojili všetky demokratické sily a vytvorili hrádzu proti kultúrnej mocenskej zaostalosti bez ohľadu na osobné animozity alebo na to, či sú divadlá slávnejšie alebo menej slávne, či sú ľudia v nich viac alebo menej populárni. Je potrebné pochopiť nebezpečenstvo, ktoré stojí za takýmto mocenským prístupom a ktoré nám všetkým hrozí.
