Zuzana Andrejco FerusováPrečo máme o ľuďoch z Balkánu toľko predsudkov? Milujeme „juhoslovanské“ more, ale v reči pre nás nie je dôležité, že Juhoslávia už vyše dvoch desaťročí nejestvuje. Podľa jadranskej zmrzliny si myslíme, že všetci z Balkánu sú zmrzlinári, pravdaže, okrem šiptárov, Albáncov, tí sú navyše aj šmelinári a pašeráci… Ešte aj keď príde na kultúru, väčšina ľudí si vôbec nerobí starosť zapamätať si, či ide o umelcov zo Slovinska, Chorvátska, Srbska, Čiernej hory, Bosny a Hercegoviny – všetkých zjednodušene nazývajú Srbi alebo „Juhoši“. Bez toho, aby sme vlastné ignoranstvo obhajovali, treba povedať, že rozdelenie etník na území bývalej Juhoslávie je pre vonkajšieho pozorovateľa stále pomerne neprehľadné. A niekedy spleť etník vnímajú ako zamotanú aj ľudia, ktorých sa bezprostredne týka.
Na javisku sú dve ženy a dvaja muži. Striedavo znejú dva jazyky, bosniansky a albánsky. Javiskový tvar je nadpísaný menom známej dramatičky Biljany Srbljanović, no v jeho štruktúre jasne rozoznávame aj autentické príbehy vystupujúcich hercov. Kombinácia dokudrámy a performancie spojenej s videoinštaláciami je silná vo svojej citovej zaangažovanosti. Vďaka nej sme ochotní prehliadnuť aj divadelne nie celkom dokonalé a trochu surové (v zmysle: nespracované) obrazy.
Cudzie srdce dáva vyniknúť najmä príbehom, lepšie povedané okruhom tém, ktoré ľudí z oblasti Kosova a z Bosny a Hercegoviny trápia najviac. A že to nie sú nejaké filozofické chiméry, ale veľmi zložité prozaické situácie, ktoré v každodennej realite riadne znepríjemňujú život, nám dokazujú svedectvá hercov. Tie majú rôzne podoby – od absurdných anekdot a humorných stretov, až po veľmi vypäté dramatické situácie s vážnymi konfliktmi. Konflikty sú najrôznejšie, no ich jadro je až do zúfania neoriginálne: vždy ide o rozdelenie podľa inakosti, na my a oni. Od tých druhých nás delí náboženstvo, národnosť, štátna príslušnosť, fandenie športovému klubu, ale aj pohlavie. Výstižná je metafora opečiatkovaného tela: kam patríme, kam nepatríme, kto si nás privlastňuje, čím sa musíme legitimovať, aby sme dokazovali svoju príslušnosť ku skupine a zabezpečili si výhody.
Trpkým omylom by bolo myslieť si: „Ach, aké mrzuté to tí Bosniaci stále majú, no chvalabohu, že my sme už ďalej a nič z toho sa nás netýka.“ Iste, odkedy sme členmi EU, víza nás už takmer trápiť nemusia. Obdobnú byrokraciu však stále poznáme, hoci možno na trochu inej úrovni.
Je pre mňa veľkým zážitkom sledovať, ako sa k veľkej téme dneška – utečeneckej téme – stavajú ľudia z národov, ktoré majú vypálenú stigmu z relatívne nedávno prežitého vojnového konfliktu. Herec Alban Ukaj otvára tému veľmi lakonicky, keď vraví, že v Preševe (mesto na srbsko-macedónskej hranici) prenajímajú domáci aj elektrické zástrčky za eurá – na ľuďoch zo Sýrie sa dá zbohatnúť mnohými kreatívnymi spôsobmi. Rozprava o utečencoch je tiež vedená príznačne, napokon, podobne prebieha aj na sociálnych sieťach alebo aj v bežných rozhovoroch ľudí: nastolí sa príbeh a jeho fakty, pričom s jednotlivými detailmi stále niekto nesúhlasí a spochybňuje ich. Hľadá sa, kde je pravda, či to nie je konšpirácia, kto je „za tým všetkým“ (USA, Rusko, ISIS atď.). Záver však znie veľmi jednoznačne, pre niekoho možno priodvážne alebo až rúhačsky, no pre tvorcov úplne jasne a nekompromisne: Aké právo máme my, ľudia v Európe, v mierovej situácii, rozhodovať o tom, komu poskytneme pomoc? Prečo sa príbeh mení, ak o utečencoch povieme, že sú to robotníci a nie vzdelaní intelektuáli? Ako si vôbec dovolíme posudzovať, kto si viac zaslúži pomoc a ako si sami staviame kritériá? „Pretože ak robíme rozdiely, potom sme fašisti my,“ hovorí Alban a po jeho slovách ostáva v divadelnej sále na pár sekúnd hrobové ticho.
