Lenka DzadíkováUrobme na úvod osvetu. Prečo by diváci a diváčky nemali ignorovať bábkové divadlo a čím je inšpiratívne pre teba?
Médium bábky sa ignorovať nedá. Lepšie povedané, ja ho nedokážem ignorovať a ani nechcem. Často je prítomné aj v činoherných inscenáciách, no dokáže byť také nenápadné, že si to divák ani neuvedomuje. Bábkové divadlo ma inšpirovalo od momentu, keď som ho začal bližšie a dôkladnejšie spoznávať počas štúdií na Činohernej a bábkarskej fakulte VŠMU. Iniciačne ma naplnilo a definovalo môj pohľad nielen na divadlo, ale aj na vnútorné prežívanie či nazeranie na javy, ktoré ľudskú bytosť formujú a ovplyvňujú. Na svojej profesijnej ceste často zabáčam na rôzne cestičky iných umeleckých druhov a ponáram sa do iných tvorivých sfér a výrazových prostriedkov, či už je to televízia, film, činohra alebo rozhlas. Vždy sa však pokorne vraciam späť na tú hrboľatú hlavnú autostrádu – krivolakú a nikdy nekončiacu cestu bábkového divadla.
Čaro bábkového divadla je nedefinovateľné a ťažko uchopiteľné. Je to tajomná mágia, ale aj ťažké remeslo. Sú to efemérne čiastočky niečoho, čo nás presahuje. Použijem tú notoricky známu definíciu – bábkové divadlo je oživenie neživého. Toto alchymistické a tak trochu pohanské nazeranie na bábkové divadlo je pre mňa určujúce. Primárne vnímam bábkové divadlo ako divadlo figuratívne a až potom ako divadlo iných foriem. Táto optika ma obohacuje a posúva ďalej dokonca aj pri práci v iných médiách.
Si principálom Dezorzovho lútkového divadla, ktoré si založil v roku 2004. Naštudovali ste desať inscenácií a ďalšie v projekte Slovenské marionetové divadlo.
Dovoľ, aby som ťa poopravil. Od roku 2006 do roku 2022 sme naštudovali jedenásť inscenácií a vydali jednu knihu, nenatočili celovečerný bábkový film, nezrealizovali asi štyri ďalšie inscenácie a vytvorili unikátny projekt Slovenské marionetové divadlo. Tou poslednou, jedenástou inscenáciou sú Websterovci: Lili a ukradnutá sieť v Divadle P. O. Hviezdoslava. Je to síce projekt, ktorý sa vymaňuje z definície tvorby DLD, ako som ju kedysi deklaroval naším manifestom, ale formálne táto produkcia patrí pod nás.
V rokoch 2012 až 2018 ste mali vlastný stály priestor v budove bratislavskej YMCA – Kabinet bábkového umenia. Teraz hrávate v A4. Ako vnímaš priestorové možnosti pre (nezávislú) kultúru a špeciálne pre bábkové divadlo v Bratislave?
Ľubo Burgr a ľudia z A4 nás prichýlili a som im za to vďačný. Pre nás je to ideálny priestor. Nielen preto, že na poschodí nad A4 máme zázemie, čiže znesieme scénu a bábky iba po schodoch, ale je to priestor, ktorý sa ľúbi s našimi produkciami a divákmi. Mne sa už ani nechce nikam inam chodiť. Kedysi sme brázdili Slovensko, ako aj priľahlé krajiny krížom-krážom, no v súčasnosti sme dostatočne saturovaní, ak odohráme jedno predstavenie za mesiac.
Priestorov pre živú kultúru je v Bratislave veľa. Nezávislá kultúra je nešťastný termín. Kultúra je iba jedna, tak ako i umenie. Buď je dobré, alebo zlé a divadlo buď má, alebo nemá diváka. Pestrosť a rôznorodosť divadelného jazyka, ak sa rozprávame o divadlách, je už niečo iné. Kultúra je plešatý a dokmásaný chvost tejto krajiny – mrciny. To je všetko, čo môžem k tomu povedať.
V roku 2018 si ohlásil koniec činnosti DLD, no v máji 2021 sa konala premiéra inscenácie Dukla, údolie smrti, ktorá témou i formou zaujala široké publikum aj kritiku. Budete teda v misii bábkového divadla výlučne pre dospelých pokračovať?
Na premiére Kráľa Ubu som ohlásil ukončenie činnosti Kabinetu bábkového umenia, pretože som dospel k názoru, že prevádzkovať v Bratislave priestor, ktorý bol zameraný na propagáciu bábkového umenia pre dospelých, je čistá finančná aj personálna samovražda. Cítil som sa nesmierne vyčerpaný a demotivovaný. Po zatvorení Kabinetu bábkového umenia v roku 2018 som sa rozhodol nechať žiť značku ešte chvíľu v takom tichom „fade in“ režime, pokiaľ sa bude dať a budem vládať.
S myšlienkou ukončiť aj činnosť DLD som sa pohrával už veľmi dlho a nebolo to ľahké rozhodnutie. Bol som unavený prácou, ktorou sme od roku 2006 neúprosne a tvrdohlavo propagovali bábkové divadlo pre dospelého diváka. Chceli sme edukovať najmä laickú verejnosť, že bábkové divadlo nie je iba „divadielko pre deti“. Myslím si, že sa nám to aj darilo, ale nepodarilo sa nám dosiahnuť finančnú nezávislosť v rozsahu, ako som si to na začiatku predstavoval. Dezorzovo lútkové divadlo sme tvorili mnohí, no eruptívnu energiu, nekompromisnú víziu a organizáciu som dodával ja. Túto tortúru so mnou síce zdieľal aj scénograf Von Dubravay, no aj napriek tomu ma táto neľahká, ale i snáď záslužná činnosť nesmierne vyčerpala. Stratil som motiváciu a záujem a dospel som do štádia, že som nedokázal a už ani nechcel tento projekt dotovať. Vášeň sa vyparila a pochopil som, že vo forme a obsahu, ktoré našich divákov tak oslovovali, som už nenachádzal nič nové, čo by ma ako tvorcu posúvalo a nechcel som sa iba bahniť v akejsi divadelnej maniere. Potreboval som sa konečne nadýchnuť ako tvorca, no ako principál, organizátor, produkčný a projektový manažér som ešte stále lapal po dychu, pretože celý náš fundus a sklad bolo nutné pravidelne ekonomicky zabezpečovať. Ten odstup troch rokov mi však ako kľúčovému tvorcovi značky DLD nesmierne pomohol. Nakoniec som si ešte pľuvol do dlaní a aj vďaka spoluautorovi Agdovi B. Painovi sme vytvorili Duklu, údolie smrti. Ale musím povedať, že je to pre mňa ešte väčšia záťaž. Tvorba tejto inscenácie bola posledným klincom. Obávam sa, že v nastaveniach, v akých sme doposiaľ tvorili, je našou poslednou inscenáciou.
Máš originálne inšpiračné zdroje, najviditeľnejším je popkultúra. Čo je tvojou aktuálnou tematickou výzvou? Budeš vo svojej tvorbe nadväzovať aj na líniu spoločensko-kritických inscenácií (Perún, Hrom bezbožných, Ján Ošík, Kráľ Ubu, Dukla, údolie smrti)?
Mojím zámerom stále bolo a naďalej je tvoriť dobré divadlo, či už bábkové, alebo činoherné, a robiť ho pre diváka. Témy ostávajú stále tie isté. Možno s jemnými odchýlkami pri tvorbe pre detského diváka. Ale koniec koncov aj Websterovci: Lili a ukradnutá sieť majú spoločensko-kritický presah.
V poslednom období si inscenácie naštudoval v bábkových divadlách v Bratislave, Nitre a Žiline i v Divadle P. O. Hviezdoslava, v Štátnom divadle Košice a v Divadle Aréna. Po dvadsiatich rokoch si sa vrátil do Bábkového divadla v Košiciach a spoluprácu s tebou v aktuálnej sezóne ohlásilo aj trnavské Divadlo Jána Palárika. Dá sa naďalej tvoriť pre deti aj pre dospelých, činoherne aj bábkarsky? Čo bude teraz tvojou umeleckou prioritou a kde naopak uberieš?
Som presvedčený, že prelínať tvorbu pre detského a dospelého diváka, ako aj činohru s bábkovým divadlom sa dá veľmi elegantne a bez ujmy na zdraví. No ubral som už dávnejšie. Opäť som metamorfoval a ako nezbedný chameleón som zase zmenil farbu. Od práce na seriáloch, reklamách a videoklipoch som sa vrátil k divadlu a na chvíľu som opäť preskočil do starej známej džungle. Potreboval som dýchať iný, aj keď nevravím, že čistejší vzduch.
Stihneš aj pokračovanie televízneho večerníčka Hlavule v RTVS?
Pokračovanie bábkového seriálu Hlavule nie je nateraz v pláne, pretože sme nakrútili naplánovaných dvanásť dielov, ktorých výroba bola rozdelená na dva roky. A či bude pokračovať, to závisí od zodpovedných ľudí vo vedení detskej dramaturgie v RTVS, ktorá má ale asi iné priority, ako je neustále tak výrazne deklamovaná kvalitná tvorba pre deti.
Pamätníci na teba spomínajú ako na mladého rebela, no ako tvorca sa stále viac „inštitucionalizuješ“. Si pedagógom na Katedre bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU, si v štruktúrach Slovenského centra UNIMA a najnovšie si aj umeleckým šéfom formujúceho sa bratislavského mestského Divadla P. O. Hviezdoslava. Plánuješ prepájať zriaďovanú a nezávislú scénu, pedagogickú a umeleckú činnosť, ako si to už naznačil napríklad v projekte Websterovci?
Ak rebel znamená to, že som už v druhom ročníku štúdia na vlastné náklady zrealizoval bábkovú inscenáciu, ktorú som nielen napísal a režíroval, ale vytvoril som aj scénografiu a bábky; alebo že som so spolužiakmi Romanom Večerekom, Henrichom Šiškom a Miriam Struhárovou naštudoval nonverbálnu pohybovú inscenáciu Vitrage, s ktorou sme ešte v minulom storočí boli na prestížnom medzinárodnom bábkovom festival Charleville–Mézières vo Francúzsku, kde, pokiaľ viem, doteraz žiadna študentská inscenácia nebola uvedená; alebo že som ako tretiak debutoval ako režisér a autor v profesionálnom bábkovom divadle aj v rozhlase, čo odštartovalo moju nasledujúcu profesionálnu kariéru v bábkových divadlách ešte pred ukončením štúdia, tak je to od pamätníkov veľmi príjemné pohladenie na duši. Myslím, že moje rebelantstvo nespočívalo v popieraní autorít, ale predstavovalo skôr veľkú túžbu realizovať sa a tvoriť bábkové divadlo, o ktorom som už vtedy mal presnú predstavu.
Ja som pre rôzne inštitúcie pracoval vždy. Ako režisér som bol neustále v nejakom vzťahu s komerčnou alebo verejnoprávnou televíziou či korporáciou, pre ktoré som tvoril seriály či reklamné kampane. Moje inštitucionalizovanie je prirodzeným vyústením tvorivej cesty, ktorou som doposiaľ prešiel, a reaguje tiež na potreby inštitúcií a ponuky. Vždy sa snažím pracovať precízne, poctivo a to vyžadujem aj od ostatných, takže je logické, že som načas zakotvil na Katedre bábkarskej tvorby, kde je mojím poslaním naučiť študentov a študentky režírovať bábkové divadlo.
UNIMA je služba slovenským bábkarom, i keď veľmi efemérna, pretože Slovenské centrum je viac cechovou záležitosťou ako inštitúciou. Divadlo P. O. Hviezdoslava je mestské divadlo hlavného mesta SR Bratislavy. Do tohto projektu ma oslovila riaditeľka divadla Valeria Schulczová a oddelenie kultúry hlavného mesta. Projekt transformácie a delimitácie divadla sa pripravoval od januára 2022 na rôznych stupňoch v štruktúrach mesta a v súčinností jeho viacerých inštitúcií, čo bolo veľmi náročné. Pozícia umeleckého šéfa Divadla P. O. Hviezdoslava je veľmi zodpovednou misiou. Staviame divadelný dom skutočne na zelenej lúke, ako divadelní pracovníci chceme slúžiť občanom a občiankam mesta, aby sme vybudovali zodpovednú, otvorenú a plnohodnotnú divadelnú inštitúciu s kvalitnou dramaturgiou. Je to najkomplikovanejší a najkomplexnejší divadelný projekt, na akom som doposiaľ pracoval. Ak sa nám tento koráb podarí odraziť od brehu, verím, že naplníme zámer a prebrázdime divadelné more s pestrou, inteligentnou a myšlienkovo obsažnou dramaturgiou, ktorú sa pokúsime spolu s riaditeľkou aj jemne autorsky a režisérsky formovať.
Činnosť mestského divadla DPOH má začať v januári 2023. Môžeš už teraz povedať niečo o vašej vízii?
Sme na začiatku a máme krátkodobú aj dlhodobú víziu budovania značky, ako aj tvorby obsahu mestskej divadelnej scény. Divadlo P. O. Hviezdoslava je neziskovou organizáciou a môžem zatiaľ povedať len toľko, že naším zámerom je aj naďalej dávať priestor i nezávislým divadelným zoskupeniam a partnerom, s ktorými divadlo spolupracovalo na niekoľkých projektoch doteraz. Dokonca máme v pláne pravidelne realizovať aj tzv. open call pre nezávislé divadlá a ponúkať im priestor na tvorbu.
Odborná korektúra: Katarína K. Cvečková
Jazyková korektúra: Zuzana A. Ferusová
