Lenka DzadíkováMladí ľudia už nie sú odkázaní len na obligátnu návštevu inscenácie klasického textu, ktorý je súčasťou maturitných otázok. Už viac ako desať rokov sledujeme v slovenskej divadelnej tvorbe zvyšujúci sa záujem o vekovú skupinu divákov 12+. Takéto podujatie teda prichádza v pravý čas. Vytvorilo podmienky pre medzinárodnú konfrontáciu, diskusiu, dramaturgické úvahy a ďalšie sieťovanie. Cieľovke, teda dospievajúcim, ponúklo nielen samotné predstavenia, ale aj workshopy, večerné koncerty a možnosť participovať na chode podujatia ako dobrovoľníci.
Festivalová dramaturgia stierala rozdiel medzi kategóriami divadlo pre mladých a divadlo mladých, a to prostredníctvom dvoch inscenácií. Teen Theater Fest otvárala premiéra domáceho DJP Limonádové more. Autor textu a dramaturg Jakub Molnár a režisér Šimon Spišák na inscenácii pracovali s neprofesionálnymi mladými hercami a herečkami. Na ich prejave bolo vidno, že je kultivovaný Detskou divadelnou akadémiou, ktorú v divadle organizujú už niekoľko rokov, a tak sa inscenácia môže bez problémov stať súčasťou repertoáru profesionálneho divadla. Rozhodujúcim momentom je tu však zvolená téma. V dome jednej z finančne dobre situovaných, no nie šťastných spolužiačok sa koná party. Mladé herečky a herci autentickým slovníkom stvárňujú svoju žitú realitu aj samozrejmosť jej online zložky (objednávanie jedla cez aplikáciu, vyrovnávanie podlžností bezhotovostne a pod.) Prepletajú sa tu súčasné výjavy z osláv polročného vysvedčenia deviatakov so scénkami z utopického mesta Auroville. Na juhu Indie začali v roku 1968 budovať mesto bez vlády, náboženstiev, politiky, kde môžu ľudia žiť v harmónii. Mesto dodnes existuje, má pár tisíc obyvateľov, no jeho utópia je spochybnená. A tak sa rozhovory pätnásťročných prelínajú s obrazmi mladého páru prichádzajúceho do tohto mesta, ale aj ich syna Aurosona, ktorý sa tam narodí. Limonádové more je premýšľaním o tom, po čom dnes túžia násťroční. Aká je ich utópia?
Druhou inscenáciou, v ktorej účinkovali výhradne tínedžeri, bola Svätá. Rodina z poľského Instytutu Kultury Miejskiej v Gdaňsku. Skupina desiatich rebelsky, punkovo oblečených mladých ľudí sedí okolo stola a rozpráva o trápnych a otravných chvíľach rodinných stretnutí, o generačných rozporoch. Využívajú live cinema, oslovujú aj publikum, hrajú na elektrických gitarách, kreslia lepších otcov a riešia, či je pravda, že mladí ľudia majú všetko, ako sa v Poľsku hovorí, „v dupe“. Inscenácia je zrozumiteľná, autentická, dokonca aj dojímavá, keď aktéri postupne prichádzajú na to, že je lepšie Vianoce stráviť s otravnou rodinou ako osamote. Na rozdiel od trnavskej inscenácie by však svojím celkovým vyznením viac pasovala na prehliadku neprofesionálneho divadla mladých FEDIM ako na TTF.
To, že za posledné roky naštudovali v poľských divadlách pre tínedžerov niečo onakvejšie, je len môj „kvalifikovaný odhad“. Naisto však viem, že v českých divadlách vznikla pre dospievajúcich reprezentatívnejšia inscenácia ako SNOWball plzenského Divadla Alfa. Jej zaradenie do programu festivalu je zarážajúce. Slabú zrozumiteľnosť príbehu s odkazmi na Minecraft, youtuberstvo a vznik hoaxov, potvrdili v následnej diskusii aj samotné herečky a herci, ktorí prezradili aj to, že pri vzniku inscenácie absentoval dramaturg.
Údernú inscenáciu uviedol na festivale tím nezávislých maďarských tvorcov pod hlavičkou produkčnej organizácie FÜGE. Vychádzali z knižnej tvorby oceňovaného francúzskeho autora Édouarda Louisa, ktorého diela sú do značnej miery autobiografické. Opisuje v nich dospievanie v neprajnom socioekonomickom prostredí, vyrovnávanie sa so svojou inakosťou, ale tematizuje aj fakt, že zažil znásilnenie. V inscenácii Kto zabil môjho otca? sa človek z vekovej kategórie mladý dospelý (stvárňujú ho postupne všetci účinkujúci herci a herečky) vracia v čase, interpretuje svoje detské a tínedžerské zážitky, prichádza na to, ako jeho otec v sebe potlačil chuť tancovať, trebárs aj v ženských šatách, a nasledujúc rodinnú líniu toxickej maskulinity sa stal pijanom. V krčme sa hanbí za svojho syna, ktorý miluje film Titanic a rád tancuje. Za jeho chudobu podľa neho môžu homosexuáli a iné menšiny.
Tvorcovia veľmi umne pracovali s knižnou predlohou, do ktorej vložili aj maďarské reálie. Vznikla pôsobivá inscenácia o dospievaní a neskoršom prehodnocovaní vzťahu s rodičmi, v ktorej sa prelína súčasný tanec, práca s objektom a odkazy na popkultúrne artefakty 90. rokov, ale aj kritika súčasnej maďarskej vlády.
Súčasťou programu bola aj inscenácia súčasného tanca Kde sú chlapci. Dvaja tanečníci, Nicolas Knipping a Andrius Nekrasoff, v nej prepájajú prvky bojových umení (box, karate, zápasenie, taiči) a dych, ktorý je pri nich taký dôležitý, do zobrazenia vzťahu dvoch mužov. Oblečení v šuštiakoch a športovom tričku postupne prechádzajú ku kontaktnému tancu, až končia v zadýchanom spletenci dvoch tiel. Tejto inscenácii udelila porota zložená z účastníkov a účastníčok medzinárodného semináru mladej kritiky Grand prix festivalu.
Po týchto dvoch vynikajúcich inscenáciách, ukážkach súčasného divadla, ktoré sa veľmi aktuálne prihovárali cieľovke, ale i dospelým, pôsobil Sen noci svätojánskej ukrajinského súboru Kyjivskyj nacionaľnyj akademičnyj Molodyj teatr obstarožne. Hoci ide o formálne výborne zvládnutú inscenáciu (skupina siedmich hercov a herečiek predvádza vynikajúce pohybové a spevácke výkony i skvelý cit pre rytmus), v konkurencii autentických výpovedí toto dielo vyznelo ako dobre zvládnutá, ale pre teens menej lákavá klasika, navyše bez myšlienkovej nadstavby – aktuálnej interpretácie Shakespearovho diela.
To, že sa v Trnave koná festival, mohli zaregistrovať aj menšie deti, ktorým bol určený off program. Jeho spoločným menovateľom boli novocirkusové inšpirácie. Či už to boli exteriérové performancie pracujúce s akrobaciou, alebo interiérové nonverbálne diela Obývacia izba česko-francúzskeho umeleckého kolektívu tYhle a Kozmos, najnovšie dielo pre deti slovenského Odiva. Tieto inscenácie sú ukážkou špičkovej práce pre detského diváka. Žiadna nadbytočná falošná interaktivita, ale precíznosť pri práci so zvolenými prostriedkami, originálny námet a schopnosť vtiahnuť diváka do iných svetov.
Prvý ročník Teen Theatre Festu mal všetko, čo dobrý festival má mať – aktivizuje komunity, oživuje mesto, v ktorom sa koná, prepája umelecké druhy, zriaďovanú a nezriaďovanú kultúru i rôzne vekové skupiny, umožňuje diskutovať o inscenáciách a má zmysluplné sprievodné podujatia. Organizátor festival koncipoval ako bienále, takže v roku 2026 sa znova stretneme pri myšlienke, že mladosť nie je pochabosť. THX, DJP!
Teen Theatre Fest 1. ročník medzinárodného bienále 22. – 26. jún 2024, Trnava
Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
