Freundschaftbrief nach Berlin

 Milá Regina, milý Hans-Werner,

práve ste odohrali svoju inscenáciu Spomienka na bojové polia 1914/2014, čím ste ukončili festival Nová dráma/New drama 2015. Reprezentovali ste na ňom nielen divadlo, ale celú kultúru, voči ktorej máme v našej podkarpatskej kotline obrovský rešpekt z viacerých dôvodov. Nebudem ich všetky menovať, pretože zasahujú široké spektrum spoločenského a kultúrneho života, od vysporiadania sa s vlastnými historickými zlyhaniami (osobne si myslím, že v tomto ohľade nemáte momentálne na svete konkurenciu), po príkladný prístup k podpore kultúry (nie, nejde o to, koľko peňazí do systému vlievate, ale akým spôsobom o ich prerozdeľovaní rozhodujete). Nuž nečudujte sa, že ak k nám zavíta niekto z vašej krajiny, hneď čakáme nezabudnuteľné stretnutie, na ktoré budeme dlho spomínať a aj sa ním inšpirovať.

Regina, Hans-Werner,

nechajme teraz bokom réžiu. Už na prvý pohľad je z vašej inscenácie jasné, že Spomienka na bojové polia 1914/2014 je hlavne o výpovedi, poskytnutí rôznych pohľadov na udalosti prvej svetovej vojny a nakoniec aj o tom, že postavíte na javisko vedľa seba hercov z krajín, ktoré sa na vybrané udalosti pozerajú rôzne. Hlavná sila vašej inscenácie by teda mala byť v sile výpovede a faktoch, ktoré nás zaujmú/prekvapia.

Chápem, že váš pohľad na Prvú svetovú vojnu je iný, než náš. Veľmi presne tento rozdiel pomenoval Václav Bělohradský, ktorý cituje „velkého Rakušana i velkého Čechoslováka Franze Werfela, který v předmluvě ke knize Soumrak jednoho světa (Aus der Dämmerung einer Welt) pro americké vydání píše: Zatímco Amerika v rytmu industriálního věku přetavuje v tyglíku lidi v Američany, Rakousko byl humus. Do něj národy padaly pomalu jak podzimní listí. Ale ten dlouhý, mírumilovný podzim nepřišel, a dřív, než z toho humusu stačilo něco vyrůst, přišla zima v podobě nacizmu. Nestačilo nic vyrůst, ty národy nestačily shnít v něco tvořivého. Idea toho humusu jako střední Evropy se mi líbí.“¹

Inak povedané, kým vy ste pri Verdune, Somme či Ypres prežívali neskorú chladnú jeseň, ktorá nás mala pripraviť na zverstvá druhej svetovej vojny, my sme mali akési babie leto národov.

Aj preto som sa tešil, že vaša inscenácie mi poskytne zaujímavé informácie o tureckom či nemeckom pohľade na balkánsky front. Povedzme si úprimne. Bola to jediná bojová línia, kde ste nezachraňovali „prdel“ rakúsko-uhorskej c.k. armáde, ktorá bola všetkým možným, len nie armádou pripravenou na vojnu.

Nuž a čo ste mi ponúkli vy? V princípe len informácie, ktoré spadajú do všeobecného klišé o dianí a náladách v tomo období. Do vojny sa chcelo viac Nemcom ako Rakúšanom. Bosna je Bosna, tak rôznorodá, že ju pochopiť nejde, katolicizmus s pravoslávím a islamom sa tu miešajú tak, že ich prekoná len miešanie Srbov, Chorvátov a Bosniakov na tom istom území. História/pamätné tabule sa prepisujú podľa toho, kto je práve pri moci. Titova Juhoslávia bola len zakonzervovaním dočasného stavu, preto všetko to, čo zostalo nevyplavené počas dvoch svetových vojen, „rachlo“ v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia so stonásobne väčšou intenzitou.

Regina, Hans-Werner,

nikdy by som si nedovoľoval spochybňovať váš dobrý úmysel a snahu. Lenže informácie, ktoré ste mi ponúkli vo vašej prednáške mi neposkytli nič, čo by ma obohatilo. Samozrejme, možno som nikdy nepočul o konkrétnej situácii, ktorú ste mi ponúkli, lenže tá informácia nevybočovala z obrazu, ktorý je všeobecne známy. Aj preto som posledných dvadsať minút vašej inscenácie už nevydržal pozerať a šiel som si radšej pred divadlo zapáliť (a rozhodne som nebol jediný). Aj z toho dôvodu sa tento text nesnaží držať štandardnú formu recenzie.

Váš problém je vlastne jediný. Žijete v príliš dokonalom svete, ktorý sa vie sebavedomo postaviť väčšine problémov, preto žiadne skutočné (v súvislosti s históriou) nemá. Preto sa vám zdá zaujímave to, čo sa nám zdá normálne.