Miroslav ZwiefelhoferNovela Georga Orwella Farma zvierat je v mnohých ohľadoch text nesmierne príťažlivý na divadelné spracovanie. Dotýka sa animálnosti v človeku, je kritikou totalitného režimu a v podstate manifestom liberalizmu. To sú nepochybne aspekty, ktoré robia toto dielo divácky vďačné a zároveň inšpiratívne pre tvorcov.
Lenže ako toto všetko spracovať v divadle, ktoré je primárne zamerané na tvorbu pre detského a dospievajúceho diváka?
Nitrianska inscenácia pracuje s dramatizáciou Guya Mastersona, ktorú vytvoril v rámci spolupráce s gruzínskym Tumanishvili Film Actors Theatre (meno autora/autorky prekladu bohužiaľ v programovom bulletine ani na webe divadla nenájdete).
Text v princípe prenáša do dramatickej formy drvivú časť príbehu. Drobné úpravy či vypustenia niektorých pasáží majú za cieľ koncentrovať dej na farmársky dvor a vynechať pasáže odohrávajúce sa v interiéri domu či na kopci pri farme.
Kto je cieľovou diváckou skupinou, naznačujú postavy Havrana (Miroslav Bakura) a Mačky (Henrieta Kolláriková). Tí jednak plnia úlohu rozprávačov a sprievodcov dejom, ich postavy sú však aj vlogermi. Využiť tento princíp je rozhodne dobrá myšlienka, pričom teraz nenarážam len na módny aspekt tohto fenoménu, dôležitejšie je to, že funguje aj v remeselnej rovine. Využitie živej kamery pomáha zručne znázorniť napríklad bojové pasáže.
Je však aj čo dopracovať. Princíp živého premietania snímaného obrazu (premieta sa na dvoch obrazovkách na bočných stranách javiskového rámu) funguje v momentoch, keď sa pracuje s detailom a mierne roztraseným obrazom. No obrazy aranžované ako tradičné redaktorské vstupy známe zo spravodajstva televíznych staníc pôsobia umelo. Otázny je aj moment, keď svine pozvú Havrana do pôvodne Jonesovho domu, pričom divák na monitore zrazu vidí naznačenú súlož Ovce (Jana Labajová) s jednou so svíň. Je mi úplne jasné, že režisér Peter Chmela potreboval nejak odôvodniť rozbitie kamery a koniec vysielania. Zároveň rozhodne nemám strach, že by týchto pár sekúnd trvajúci moment nejak zruinoval psychiku súčasnej mládeže. Problém je v tom, že nefunguje ako vtip. Čaro tohto typu humoru totiž funguje na princípe: čím menej nápadne, tým lepšie. Preto ma oveľa viac baví nasledujúca pasáž, keď Ovca z domu vyjde a mimo centra javiskového diania sa postará o hygienu istých častí svojho tela. Tento náznak nie je prvoplánovo čitateľný a predsa pobaví.
Keď už spomínam komiku inscenácie, tá najlepšie funguje pri trojici ženských predstaviteliek: pri už spomínanej Jane Labajovej (Ovca), Martine Slobodovej (Sliepka) a hosťujúcej Michaele Liptákovej (Krava). Je to, samozrejme, spôsobené tým, že práve ich postavy s komikou najviac pracujú. Svoju úlohu však zohráva aj to, že sa im darí držať rovnováhu medzi zbytočným akcentovaním vonkajškových zvieracích znakov a ľudskými charaktermi ich postáv. Slobodová pracuje najmä rečou tela a mimikou, vďaka čomu vytvára ukotkodákanú sliepku s veľkými očami, ale bez toho, aby jej postava spájala slovo sliepka s pomenovaním zvieraťa. Spája ho s ľudským charakterom. Jana Labajová síce stvárňuje ovcu, no zo slovenských frazeologizmov sa k jej postave oveľa viac hodí prirovnanie k tupému teliatku.
Michaela Liptáková zas pri svojej Krave pracuje s umnou mierou flegmatizmu a nadhľadu. Vlastný svet a „tempíčko“ jej postavy napríklad zafunguje v momente, keď sa z hľadiska neúspešne pokúša vyštverať na javisko, preto musí divákov požiadať: „chlapci, potlačte mi ritku“.
Vo Farme zvierat (či už sa bavíme o inscenácii, alebo literárnej predlohe) primárne vôbec nejde o vzťahy. Ak však takúto linku možno niekde nájsť, je to práve vzťah Ďatelinky (Danica Hudáková a Oľga Schrameková) s Boxerom. Rozohrávať (navyše na veľmi malej ploche) vzťah v diele, ktoré tomu nepraje, nie je najľahšia úloha. Osobne si myslím, že sa s touto situáciou lepšie vysporiadala Hudáková, ktorá sa vyhýba intonáciám typickým pre inscenácie určené detskému divákovi. Schrameková naopak lepšie pracuje s mimikou a rečou tela, no v intonáciách miestami akoby sa ocitala skôr v rozprávke Čin-Čin než u Orwella.
Pre mužskú časť hereckého súboru platí, že svoje postavy technicky zvládajú. Ak by sme však hovorili o nejakej nadstavbe, ktorá robí ich výkon zapamätateľný, dá sa zastaviť len pri Lukášovi Púchovskom (Sviňa). Ten k reči tela, ktorá jeho postavu definuje v rámci zvieracieho sveta, pridáva aj viac, než zvládnuté remeslo. Postavu obohacuje o roviny ktoré v texte nenájdeme. Platí to hlavne v momentoch, keď pred zvyškom farmy obhajuje konanie svíň. Prekrúca realitu a upravuje si fakty takým spôsobom a s takou samozrejmosťou, že miestami pripomína decentnejšie hladiny prejavu komunistického prokurátora Urválka známeho z monsterprocesov v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
V súvislosti s hereckými výkonmi často spomínam prácu s pohybovým prejavom, ktorý pracuje s vonkajškovými charakteristickými znakmi zvierat. Svoju prácu evidentne zohrala aj autorka pohybovej spolupráce Magdaléna Čaprdová. Za zásadnejšie však považujem kostýmy, ktoré vytvorila Zuzu Hudek. Herci reprezentujúci štvornohý dobytok dostali do rúk palice či barly, ktoré im uľahčujú špecifické prenášanie váhy tela a využívanie rúk pri stvárňovaní ich postáv.
Nitrianska Farma zvierat je hlavne o slušne zvládnutom divadelnom remesle. V rámci úzkej kategórie inscenácií, ktoré sú zamerané na dospievajúceho diváka, ale nepracujú s predlohou určenou pre túto skupinu, patrí k tomu zaujímavejšiemu, čo sme v posledných rokoch mohli na Slovensku vidieť. Otázkou je, či pre tento typ publika nie sú omnoho schodnejšou cestou texty určené práve pre túto skupinu. Inscenovať Farmu zvierat bez politického presahu sa nedá a narábať s politickými témami pri tejto vekovej skupine je z etického hľadiska vždy chôdza po tenkom ľade (preto som sa tomuto aspektu vo svojom texte doteraz vyhýbal). Len pre upresnenie, je rozdiel inscenovať špecificky určený text, ako je Natálka (SND) a Farmu zvierat. Pri nitrianskej inscenácii totiž môže prísť k zásadnej dezinterpretácii. Jedno z hlavných hesiel, ktoré v publiku rezonuje je „Vládnu nám svine“. Virtuálny svet je už aj tak dosť zaplavený rôznymi Občianskymi tribunálmi, zaručenými pravdami o svetovom poriadku a „alternatívnymi“ pravdami. Rád by som sa mýlil, no obávam sa, že nejeden študent si môže z inscenácie odniesť niečo, čo Orwell ani tvorcovia inscenácie nechceli povedať. Do budúcna by preto bolo veľmi vhodné pouvažovať nad pravidelným zaradením diskusie po skončení predstavenia.
