Zuzana Andrejco FerusováProgram festivalu Bratislava v pohybe sa tiahol celým októbrom a objavoval sa na niekoľkých divadelných pódiách. Najväčším ťahákom bol určite Wim Vandekeybus hosťujúci v Balete SND, no diváci lační po svetových zážitkoch zo súčasného tanca si mohli vybrať z desiatky titulov rôznych krajín, poetík a podôb. Tu sú pohľady na dva večery tohto festivalu – naozaj len zhodou okolností sa oba zážitky nachádzajú na opačných koncoch škály mojej (ne)spokojnosti.
Večer pekný
Festival odštartoval 3. októbra v tanečnom dome elledanse, kde počas otváracieho večera vystúpil súbor choreografky a tanečnice Theresy Nieto. Zaplnené divadlo sympaticky privítala riaditeľka festivalu Miroslava Kovářová a bez jediného zaváhania sama simultánne tlmočila svoj príhovor do angličtiny.
Titul, v ktorom Theresa popri iných tanečníkoch aj sama vystúpila, Petí Comité predstavuje šesť túžob, šesť spomienok, šesť prchavých momentov. Na prvý pohľad sa týchto šesť obrázkov črtá ako zaostrovanie na ľúbostný trojuholník: v strede je muž, ktorého obliehajú dve ženy, každá s odlišným temperamentom. Vzťahy pred našimi očami defilujú v rôznych podobách – muž medzi dvoma ženami, muž s jednou alebo druhou ženou, muž odchádzajúci od jednej ženy k druhej. Len minimum použitých prostriedkov (zrkadlá ako vodné hladiny, striedme kostýmy) posilňovalo intenzitu zážitku z dokonalých pohybov troch tiel tanečníkov, ktorí viac či menej čerpali z výrazových prvkov latinskoamerických tancov (tango, flamenco).
V duetách muža a ženy sa striedala ultraľahká, akoby snová atmosféra s konkrétnejšími obrazmi partnerského boja, zápasu sokýň o pozornosť muža. Zrozumiteľné metafory (muž ako oporný stĺp ženy; muž ako kohút, ktorý sa pýši medzi dvoma samičkami; ženy, ktoré sa nechávajú dobyť a plazia sa pred ním) rozprávali vo fragmentoch o priebehu ľúbostného trojuholníka, o jeho etapách, zlomoch, prerodoch, vrcholoch i odznievaniach. Len postupne pozorujeme, že drobné intermezzá medzi tancom trojice sa časom stávajú stále závažnejšími a zaujímavejšími. V nich sa ako tanečníčka mihne samotná Theresa Nieto – charizmatická krátkovlasá žena so šedinami, oblečená v jednoduchých čiernych šatách. Sú to krátke, no expresívne záblesky, často bizarné, v ktorých s nami zdieľa vlastné pocity zväzujúceho ostychu, čakania, odhodlávania sa na výstup, plachosť, zviazanosť, až sa cez krátke odvážne výpady dostáva k absolútnemu finále – za zvukov burácajúcej hudby je jej telo zbavené trémy a zmieta sa v rytme vnútorných poryvov, ktoré ňou takmer hádžu po javisku. Zaujímavé je, ako šikovne narába Petí Comité s použitou hudbou: dynamická, miestami až drsná rocková hudba strieda pomalé smooth jazzové pasáže, čomu sa prispôsobuje nielen tanec, ale aj vnútorná krivka predstavenia. Sugestívny tvar, ktorý spája jemné čriepky zažitých partnerských vzťahov s láskavým humorom a bolestivé spomienky strieda s výbušnými okamihmi.
Večer škaredý
Iný večer som sa vybrala na slovenského hosťa festivalu. A4-ka bola plná, čo je potešiteľné, festivalová atmosféra hlavne v bare sa dala krájať… Menej spokojná som už odchádzala zo samotného predstavenia. Debris Company som doteraz vnímala ako spojenie vysokej choreografickej i tanečnej úrovne (najmä zásluhou Stanky Vlčekovej) a divadelne zaujímavých postupov kombinujúcich fyzické/tanečné divadlo s činohernými nábehmi. Dodnes si pamätám, ako som sa nasmiala na ich titule Mono a ako som mu veľmi priala úspech na festivale Nová dráma, ktorý sa žiaľ nezhmotnil do podoby ceny.
Epic je však titul, ktorý je z môjho pohľadu problematický. Ubíjajúca monotónnosť a mechanické opakovanie do neznesiteľnosti je ako postup kontraproduktívny a výsledkom je iba divácka nuda, napriek tomu, že z predstavenia je cítiť, ako veľmi by na nás chcelo dýchnuť závanom intelektuálneho tvaru. Pohybovo nepochybne nadpriemerní interpreti nemajú priestor na prezentáciu vlastnej telesnej virtuozity – sú karikovaní v zjednodušenej podobe deformovanej pózy (S. Vlčeková) či kinetikou pripomínajú postavičku v počítačových hrách (D. Raček). Snáď len Nikoleta Rafaelisová môže pretlmočiť zo svojej inak neurčitej postavy Ženy cez tanečné výrazové prostriedky aspoň istú emóciu (obyčajná žena v domácnosti, ktorá čaká muža po príchode z práce). Problémom, na ktorom titul stojí i padá, je libreto P. Lomnického. Ako sa to stáva aj onakvejším autorom, snaha vypovedať o všetkom a veľa, no v zásade len vágne, býva fatálna a neraz končí ako klišé. Potom už nepomáha ani inak výtvarne zaujímavá (no o chvíľu už opozeraná, a tým anestetizovaná) videoprojekcia naznačujúca dva rôzne svety – svet bohatého továrnika a svet bežného plebsu. Silným článkom Epic-u nebol ani konferencier (Juraj Hrčka). Chýbajúca hlasová a intonačná variabilita mohla celému tvaru, zrozumiteľnosti i temporytmu výrazne pomôcť, no herec sa zrejme spoľahol na intuitívny prístup k postave, a tým jej účinok značne oslabil.
Na záver
Festival Bratislava v pohybe je tu už neuveriteľných 17 rokov a v mojom diári sa ocitol prvýkrát. Určite nie naposledy, aj keď mu tento rok šliapali na päty rôzne iné akcie, ktoré sa konali v tom istom čase. Aj to bol dôvod, prečo som z festivalovej ponuky videla len jednu pätinu. No aj tak môžem povedať: Vďaka bohu, tímu Bratislavy v pohybe a MK SR za takéto tanečné večery!
