Katarína K. CvečkováPiaty ročník festivalu dunaPart ukázal, že aj keď sa maďarská (resp. budapeštianska) nezávislá scéna vyznačuje formálnou rôznorodosť, je možné v nej nájsť viacero zjednocujúcich tendencií a podobných tematických línií. V kontexte minulého ročníka sa však vynára otázka vývoja scény – najmä jej tanečnej časti. Väčšina zo známych súborov a tvorcov ako Hodworks, Timothy and the Things, Csaba Molnár či Máté Mészáros jasne potvrdila svoju úroveň kvality, no neprišla s ničím obzvlášť progresívnym. Novým menám bol pri tom na prehliadke venovaný skôr menší priestor a napokon najviac zaujali projekty, ktorých fragmenty boli prezentované len ako súčasť dvoch showcasových blokov. Príkladom je výsostne fyzický sugestívny duet Dope ‘I just wish to help you’ dvoch mladých tanečníc Jenny Jalonen a Nóry Horváth či hravá a vtipná skupinová choreografia The Garden of the Dragon autorky Zsuzsy Rózsavölgyi.
(A)politické aspekty maďarskej nezávislej scény
Podobne ako v roku 2017 sa na prehliadke určenej prevažne pre zahraničné publikum – kurátorov a manažérov festivalov a produkčných domov či kritikov – predstavili dve hlavné programové línie: „Text-based“ a „Movement based“. Pričom program bol opäť štruktúrovaný tak, že bolo možné sledovať každý deň len predstavenia v rámci jednej línie. Tentokrát ich doplnila ešte časť „Site-specific“, ktorú však nanešťastie predstavoval iba jediný projekt. How to disappear completely multiumelca Ambrusa Ivanyosa spájal deväťdesiatminútovú prechádzku po špecifických častiach mesta s audionahrávkov príbehu, ktorý účastníci mali možnosť v tom istom čase počúvať prostredníctvom mobilnej aplikácie.
Okrem priehrštia prezentovaných diel organizačný tím do programu opäť zaradil aj niekoľko networkingových stretnutí a diskusií. Práve na poslednej diskusii – kde mala dramaturgická rada festivalu argumentovať svoj výber – sa veľmi otvorene rozoberali aj aktuálne politicko-spoločenské problémy v krajine a ich priamy dopad na nezávislú scénu v podobe radikálneho krátenia financií, netransparentného rozdeľovanie dotácií či nemožnosti akejkoľvek komunikácie s poverenými. Dôsledkom týchto aspektov bol napokon kontroverzný zákon, ktorý maďarská vláda prijala len niekoľko dní po festivale. Tým sa ešte viac posilnila kontrola kultúry a to zavedením Národnej kultúrnej rady, ktorá má vláde zabezpečiť strategické riadenie všetkých inštitúcií dotovaných štátom.
Vzhľadom na diskusiu a z nej plynúce poznanie alarmujúcej situácie, v ktorej sa maďarská kultúra nachádza, pre mňa bolo o to prekvapivejšie, že len minimum diel z pohybovej línie programu sa intenzívnejšie zaoberalo spoločensky ladenými témami či vôbec témami odzrkadľujúcimi aktuálne lokálne problémy. Áno, dalo by sa to prisúdiť istej cenzúre, ktorá v tomto prostredí existuje – obzvlášť v rámci (ne)financovania tvorby a jej prezentácie. No i napriek tomu spracovávanie osobných a skôr nekonfliktných tém považujem ako mierne odtrhnuté od reality, ak nie alibistické.
Zrejmejšiu výnimku tvoril pohybový duet Long Time No See! Beatrix Simkó a Jenny Jalonen, ktorý analyzoval fínsko-maďarské vzťahy – a to z hľadiska lingvistického, historického, ale i toho všedného ľudského. Dielo originálnym a vtipným spôsobom odhaľuje klišé oboch národov z pohľadu mladých performeriek – jednej Maďarky a jednej Fínky. No v druhom pláne sa performancia vyjadruje aj ku všeobecnejším otázkam ako je národná identita a jej špecifiká vzhľadom na spoločné európske multikultúrne prostredie.
Tematizácia tela
Aj v našom prostredí už celkom známa skupina Hodworks (hosťovali na festivale Kiosk 2018) pod vedením choreografky Adrienn Hód predstavila dielo Mirage, ktoré tematizuje telo a jeho zvukovosť. Šesť performerov tu skúma hranice medzi pohybom a hlasom, medzi pudovým živočíšnym a ľudským prejavom. Hód opäť využíva pre Hodworks typický tvorivý princíp momentálnej pohybovej improvizácie na danú tému, bez akýchkoľvek stanovených hraníc vo výrazových prostriedkoch (sama tento princíp nazýva ako „concrete theatre“). S tým sa spájajú aj energické, hravé i naturalistické a často bizarne prekvapivé pohybové figúry, laškovanie s iróniou a sarkazmom či čistá telesnosť prejavu. A v Mirage toto všetko eskaluje do živočíšne pôsobiacej monumentálnej tanečnej revue.
Podobnú tému i tvorivý princíp rozvíjali v spoločnom duete Masterwork aj zakladajúci členovia Hodworks Csaba Molnár a Emese Cuhorka (na festivalovom predstavení ju nahradila performerka Adél Juhász). Ich telá sa tu stali „plátnami“ veľkých diel, scénami majstrovských kusov – od grotesky a oslavy života až po tragédiu a tanec smrti. Na javisku je opäť prítomná smršť fantázie v pohybovej variabilite, výbuch farieb a emócií prostredníctvom štylizovaných kostýmov i nahých pomaľovaných tiel a zároveň sugestívnych až hyperbolizovaných výrazov oboch účinkujúcich. Rovnako ako v tvorbe Hodworks sú i tu performeri veľmi fyzickí, idú doslova na dreň svojich telesných možností a v každom ďalšom obraze prekvapujú prácou s imagináciou a bezhraničným experimentovaním s rozličnými tvorivými princípmi a umeleckými postupmi.
Kríza mužnosti vs. ženská emancipácia
Zaujímavý tematický kontrast priniesli diela, ktoré sa venovali otázkam mužskosti a ženskosti. Súbor Timothy and the Things sa v performancii Hunting zaoberá generáciou Y a s ňou spájanou krízou maskulinity. Traja performeri na javisku si porovnávajú navzájom sily, detsky sa doťahujú, súperia medzi sebou či sa menia na drsnú rockovú kapelu… S dávkou špecifického humoru a sebairónie hľadajú vo svojich telách stopy mužnosti a pri tom často nachádzajú skôr prvky nežnosti, subtílnosti a emocionality. Skupinová choreografia pôsobí ako rituál návratu do obdobia lovcov a zberačov, a však rituál už v dnešnom modernom a pretechnizovanom svete nedokáže eskalovať do zdarného konca. Je to však taký problém?
Veronika Szabó s ďalšími siedmimi performerkami v diele Queendom zasa otvárali otázku stereotypných pohľadov na ženu a s tým súvisiacim postavením žien v spoločnosti, ktorej vládnu muži. S humorom, hravosťou a značnou dávkou hyperboly predstavovalo osem performeriek postupne viacero obrazov ženy, postavených na ideáloch krásy či vzorcoch správania, ktoré sú známe z klasických umeleckých diel, lifestylových časopisov, filmov, reklám, pornografie či animovaných rozprávok. Popri tom však odhaľovali i vlastné charaktery a (niekedy možno zbytočne agresívne a útočne) demonštrovali ženskú silu, ktorá je ochotná a schopná sa týmto modelom postaviť. Otázka na záver ale znie: Je možné pri aktuálnom vizuálnom (a inom) pretlaku, ktorý prináša takéto vzory dokonalej ženy, radikálne zmeniť pohľad spoločnosti na ňu?
