Lucia ŠmatlákováOkrem lákavých zahraničných titulov ponúkol festival Divadelní Flora tiež prierez českou divadelnou tvorbou, ktorá v uplynulej sezóne zarezonovala v povedomí kritickej, aj diváckej obce. Jednotlivé inscenácie reagovali na motto 22. ročníka festivalu „Proti zdi“ prostredníctvom príbehov radikálnych odporcov myšlienkovo vyprahnutej spoločnosti, naivných a nepoučiteľných rebelov, ale i nedobrovoľných outsiderov.
Too much blood, too much violence and a lot of supressed desires
Inscenácia Macbeth (Too Much Blood) pražského Divadla Na zábradlí reflektuje dnešnú kozmopolitnú societu, z ktorej sa pod vplyvom rapídneho technologického pokroku postupne vytráca rozmanitosť jazyka. Režisér David Jařab v adaptácii Shakespearovej hry pretransformoval autorov príznačný verš i kvetnaté a vzletné myšlienky do jednoduchej heslovitej angličtiny, ktorej dnes rozumie skoro každý. Zdôraznil tak skutočnosť, že ľudstvo pomaly prichádza o schopnosť hodnotne komunikovať a všetky aspekty našej existencie sa navracajú k jej elementárnym podobám. Jařab vytvoril skratkovitou podobou angličitny zároveň humorný kontrast k násilným činom, ktoré sa na javisku odohrávajú, a ponurý text atmosféricky odľahčil.
V rámci témy sa režisér sústredil najmä na ústredný manželský pár a nefunkčnosť ich vzťahu, ktorá je kľúčom k interpretácii následných hrôzostrašných činov. Macbeth je zobrazený ako človek, ktorý má strach zo svojej skutočnej identity. Je skrytým homosexuálom a prostredníctvom pomaly silnejúcej túžby po moci sa vyrovnáva s vlastnými frustráciami. Jeho neustále sebazapieranie je príčinou paranoidného strachu z odhalenia, a následné hromadenie zla pramení z potláčaných sexuálnych túžob. Macbethove neistoty gradujú tiež pod tlakom okolitého dominantne maskulínneho sveta. Ten je symbolicky naznačený aj prostredníctvom scénografie, ktorá vytvára atmosféru divokého západu, napríklad využitím kravských lebiek visiacich na stenách. Práve pre žáner westernu sú príznačné drsné, priam mačistické, mužské charaktery, ktoré hrdo vystavujú svoje zvieracie úlovky na obdiv.
V inscenácii dominuje herecký výkon predstaviteľa Macbetha Miloslava Königa, ktorý plynule balansuje medzi všetkými emocionálnymi rozpormi postavy. Premyslene pracuje s intenzívnou vnútornou deštrukciou Macbethovho charakteru, ktorú však zároveň zobrazuje s jemným ironickým nadhľadom tiež prítomným v celej režijnej koncepcii. V úvode je priam detsky zraniteľným mužom, ktorý sa vracia z vojny, kde s jeho vrodenou citlivosťou absolútne nezapadal. Je nešťastným manželom, ktorý nedokáže dať svojej žene dieťa, ale vzápätí sa mení na zúrivého diktátora. Postupnou eskaláciou potláčaných pudov sa z neho stáva zviera, ktoré neváha chladnokrvne zabíjať. Opantáva ho nekontrolovateľná hystéria, stráca nad svojimi činmi kontrolu a dostáva sa do búrlivého kolobehu, z ktorého sa nedokáže vyslobodiť, až sa napokon sám stáva vlastnou obeťou. Jeho príbeh tak finálne symbolizuje aj množstvo sociálnych sporov, ktorých primárnym dôvodom bola potreba ventilovať nahromadené utajené túžby či nevyriešené komplexy.
Perfídni spoločenskí onanisti
Režisér Jan Mikulášek sa v inscenácii Mýcení opätovne vracia k téme kritiky malomeštiackej spoločnosti. V románovej predlohe kritizuje spisovateľ Thomas Bernhard dobovú rakúsku smotánku a umeleckú scénu vo Viedni, ktoré podľa jeho slov charakterizovali črty ako pokrytectvo, povrchnosť či nabubrené elitárstvo. Hlavná postava, ktorá zosobňuje autorove alter ego, ironicky komentuje zvrátenú snahu predstaviteľov vyššej sociálnej triedy, byť za každú cenu uznávaní. Poukazuje na ich neustálu pretvárku a kompletné popretie vlastných ideálov či morálnych zásad. Bernhard vykresľuje skupinu ľudí, v ktorej vytrvalo prevládajú pseudointelektuálne „žvásty“ či bezobsažnosť komunikácie, prázdnotu cieľov a deštrukcia mravov. Do tejto poľutovaniahodnej komunity patrí rodina Auersbergerovcov, ktorá si chce (podľa vlastných slov) počas umeleckej večere uctiť pamiatku mŕtvej baletky Joany. V skutočnosti však ide len o ich patologickú snahu predviesť sa za každú cenu v čo najlepšom svetle.
Bernhardovo postupné odhaľovanie zvrátenej elity až do absolútneho jadra jej falošných charakterov sa v Mikuláškovej inscenácii premieta do cyklického opakovania niektorých scén. Príkladom je úvodná časť, ktorá v každej novej fáze nadobúda vyhrotenejšie kontúry. Po prvotnom stoicky neutrálnom pozorovaní sa predstaviteľ Bernhardovho alterega (Jan Hájek) prestáva kontrolovať a pohŕdavo kritizuje správanie a názory ostatných. Tretíkrát sa už neštíti ničoho a od slovných urážok prechádza k radikálnym činom, kedy si napríklad demonštratívne sťahuje nohavice, či sa od zúfalstva balí do koberca. Aj to je však márne, spoločnosť je naďalej zahľadená sama do seba a jeho bezradné výkriky nevníma. Jedným z vrcholných volaní po autenticite ľudskej existencie je spoveď slávneho herca z národného divadla, ktorý vo svojom monológu priznáva, že by najradšej odišiel do prírody, nakoľko len tam dokáže plnohodnotne a slobodne dýchať.
Stupňujúcu dusivú atmosféru funkčne zvýrazňuje aj scénografia Mareka Cpina, ktorá koncentruje dianie do nevkusne zeleného a nábytkom preplneného malého salónika. Postavy sa v ňom natlačene dusia, ich vzájomné averzie sa zosilňujú a ubúdajú všetky morálne zábrany. Na stenách salónika dominujú známe obrazy v zlatých pompéznych rámoch, ktoré akcentujú snahu Auersbergerovcov konštantne dokazovať opodstatnenosť svojho vysokého postavenia. Obrazy sa však efektne striedajú so živým záznamom, ktorý divákom sprostredkúva skryté nekultivované správanie jednotlivých postáv a tým ešte detailnejšie odhaľuje reálnu podobu predstaviteľov smotánky.
Napriek vyhrotenej kritike Bernhard v závere priznáva, že síce sa mu svet rodiny Auersbergerovcov bridí, nedokáže sa však od neho odtrhnúť, keďže je sám jeho súčasťou. V závere sa aj jeho javiskové alter ego vyzlieka donaha a splýva s ľuďmi, ktorých dovtedy horlivo kritizoval. Tvorcovia tak konfrontujú divákov s odvekou ľudskou slabosťou, ktorá nás núti natoľko zapadnúť do okolitej society, až napokon strácame svoju vlastnú podstatu.
Odveký súboj vrodených kontrastov
Medzi oceňované české inscenácie, ktoré mali diváci tento rok možnosť vidieť na Divadelnej Flore, patrí tiež inscenácia Deník zloděje Divadelní společnosti Masopust, ktorá získala ceny divadelnej kritiky za rok 2017 v kategórii najlepšia inscenácia, herecký výkon a hudba. Text monodrámy je kombináciou barokovej básne Co Bůh? Člověk? českého spisovateľa Bedřicha Bridela a autobiografických zápiskov francúzskeho básnika a dramatika Jeana Geneta, ktoré vyšli pod názvom Denník zlodeja. Autor textu Miloslav König, ktorý stvárňuje aj ústrednú postavu, spojil dve tematicky protipólne diela, čím konfrontuje motív viery s homosexualitou. Vytvoril protikladnú koláž, v ktorej ústrednou problematikou je predovšetkým kontrast medzi živelnou telesnosťou a odovzdanou duchovnosťou. Bridelove zbožné filozofické úvahy sa plynulo obmieňajú s Genetovými úzkosťami z vlastnej animálnej pudovosti. Hlavná postava striedavo mení telesnú rozkoš za zanietenú pobožnosť a odmietanie akejkoľvek autority za odveký ľudský strach z vyššej neuchopiteľnej moci. Na diváka sa doslova valí množstvo metafor v podobe viazanej reči, symbolmi presýtenej javiskovej akcie a sugestívnej hudby Martina Dohnala.
Tvorivý tím spodobil zápas človeka s jeho vlastným vnútorným svetom a zobrazil kompaktnú mozaiku všetkých aspektov, ktoré formujú našu rozporuplnú podstatu. V inscenácii postupne dochádza k pomalej devastácii hlavnej postavy, ktorá sa pod vplyvom akumulácie drásavých túžob, emócií či myšlienok uchyľuje k hanobeniu vlastného tela. Herec prostredníctvom medu, hliny a múky najskôr symbolicky znázorňuje Ježišove rany, v závere sa však dostáva až ku kompletnej deštrukcii svojich vizuálnych atribútov ľudskosti, keď sa skoro celý stráca pod hrubou vrstvou „náteru“. Na konci z neho ostáva úbohá troska, ktorá už pod nánosmi svojich extatických vnútorných poryvov nedokáže stáť na nohách. Je nahý ako malé dieťa, ale zároveň tiež zničený ako starý človek. Herec Miloslav König detailne pracuje s rozmanitou škálou nielen svojho hereckého, ale aj speváckeho prejavu. Prechádza od jemných tónov nehy až po zúfalé výkriky v totálnej agónii. Nezúčastnený civilný výraz stupňuje do prenikavej náruživosti, ktorá však neskĺza do zbytočnej teatrálnosti. Dôkladne tak zosobňuje človeka, ktorý neustále existenčne kolíše kvôli ambivalencii telesných a duševných aspektov nášho života. Tie sú reprezentované tiež fundamentálnym ľudským bojom medzi naturálnou telesnosťou a metafyzickou analýzou bytia.
Nemilosrdný kvintet temných stránok ženskej mysle
V románe Macocha spracovala česká spisovateľka Petra Hůlová tému vyprahnutosti ľudského života, ktorá dokáže človeka priviesť do stavov maximálneho šialenstva. Dielo je spoveďou ženy, ktorá sa kvôli závislosti na alkohole postupne ocitá na dne vlastnej existencie. Jej život je pod neustálym tlakom a ona viac nedokáže spĺňať všetko, čo od nej spoločnosť vyžaduje. Hůlová detailne vykresľuje vnútorný svet emočne zdevastovanej osoby, v ktorom dominuje zúfalstvo a potláčané frustrácie.
Inscenácia Macocha vznikla ako koprodukčný projekt pražského Studia Hrdinů a brnianskeho HaDivadla. Režisérka Kamila Polívková spoločne s autorkou rozdelili v dramatizácii charakter hlavnej hrdinky medzi päť postáv, vďaka čomu sa im podarilo minimalizovať nadbytočnú epickosť príbehu. Rôznorodosť vizuálnych typov, hereckých prejavov, či vekových kategórií predstaviteliek, účinne vytvára komplexný obraz odlišných životných fáz postavy, a rovnako symbolizuje jej schizofrenicky roztrieštený charakter. Tvorkyne vyzdvihli predovšetkým najdominantnejšie povahové črty hrdinky, ktoré následne pridelili herečkám (Táňa Malíková, Simona Peková, Marie Ludvíková, Lucie Andělová, Kamila Valůšková). Tie jednotlivo stelesňovali odlišné charakterové atribúty postavy, ale zároveň kolektívne predstavovali ucelenú bytosť. V inscenácii tak vystupuje charakter citovo chladnej matky, nespokojnej milenky, cynickej spisovateľky, zúfalej manželky a sebadeštruktívnej alkoholičky. Medzi herečkami funguje účinne protipólna energia, ktorá vyplýva z ich vzájomnej rôznorodosti. Od formálnej statickosti a civilného prejavu prechádzajú k emočne vypätým situáciám, keď stvárňujú osobu v kompletnom psychickom rozklade. Herečky dokážu s absolútnou autenticitou zobraziť aj občas vizuálne hyperbolizované scény, ktorým napriek ostentatívnej expresivite nechýba potrebná myšlienková údernosť.
Dominantným komponentom inscenácie je jednoduchá ale efektná scénografia, ktorej hlavným prvkom je kamera visiaca zo stropu. V zadnom pláne javiska sú vďaka nej premietané detailné zábery tvárí herečiek, ktoré zachytávajú tie najjemnejšie odtiene ich prejavov. Veľkoplošné zobrazenie nešťastných úškrnov či zúfalých grimás ešte intenzívnejšie zdôrazňuje nestabilné psychické rozpoloženie postavy, ktorá sa gradáciou dostáva do bezútešného kolobehu. Vo všetkých piatich podobách sa poddáva vnútorným výčitkám, túžbam a bojom, a jej nešťastie vrcholí v obraze maximálnej sebadeštrukcie, v ktorom Táňa Malíková zanietene spieva pieseň Bohemian Rhapsody. Jej spev však nikto z reálneho sveta nepočuje a jediné, čo jej ostáva, je svoje šialenstvo konečne akceptovať.
