Lucia ŠmatlákováFestival Divadelní Flora každoročne poskytuje (nielen) českým divákom možnosť nahliadnuť do lákavého sveta germánskej scénickej tvorby a na olomoucké javiská prináša inscenácie, ktoré výrazne zarezonovali v povedomí nemeckojazyčnej divadelnej obce. Tento rok sa na festivale predstavili inscenácie, ktoré otvárali témy aktuálne v každom spoločenskom kontexte ako rasová nenávisť, rastúce násilie či medziľudská manipulácia za účelom dosiahnutia osobných ambícií.
Nekonečná cirkulácia sociálnej agresie
Francúzsky režisér a herec Mathieu Kassovitz sa vo svojom kultovom filme Nenávisť zameriava predovšetkým na každodennú problematiku nedostatočného existenčného zabezpečenia nižších sociálnych vrstiev, z ktorého následne vyplýva rapídne silnejúce násilie a kriminalita. Zvýrazňuje tému, ktorá je vo francúzskej spoločnosti už dlhodobo prítomná. So stúpajúcou naliehavosťou otázky utečeneckej krízy sa totiž zvyšuje tiež počet útokov na príslušníkov iných náboženstiev, národov či rás. Režisér zobrazuje príbeh prostredníctvom postáv, z ktorých každá pochádza z iného etnického kontextu. Žid Vinz, černoch Hubert a Arab Saïd sú traja pouliční povaľači, ktorých existenciu charakterizuje predovšetkým povrchný mačizmus, intenzívne sklony k agresivite a konštanté ničnerobenie.
Nemecký režisér Linus Koenig v inscenácii Nenávisť divadla Landungsbrücken Frankfurt zachováva poetiku určenú filmom, v ktorom prevláda miestami nekorektný humor, a zároveň účinne vyzdvihuje rovnako intenzívne prítomný spoločensko-politický apel ústrednej témy. Na prázdnom javisku dominuje plátno, na ktoré sú počas predstavenia premietané zábery rozdielnych podôb sociálneho násilia. Jednotlivé záznamy atakov medzi verejnosťou a policajtmi či politickými činiteľmi sa postupne dostávajú do opakujúcej sa slučky a akcentujú tak neustálu repetitívnosť medziľudskej zloby. Spoločne so slávnym citátom „Násilie plodí len násilie“, ktorý odznie i v inscenácii, tvorcovia zdôrazňujú fakt, že vzájomná nenávisť medzi ľuďmi je permanentným kolobehom, ktorý namiesto prerušenia neustále umocňujeme.
Trojica hercov Jochen Döring, Amin Biemnet Haile a Hadi Khanjanpour stelesňuje jednotlivé postavy primárne ako lenivých „sedlákov“, pre ktorých je príznačný vulgárny slovník či preexponovaná rozkročená chôdza. Rovnako však dokážu ostro prejsť z hyperbolizovanej agresivity do civilného prejavu, keď chladne komentujú rasové stereotypy, s ktorými prichádzajú do kontaktu vo svojom každodennom živote. Režisér tak nepracuje len s textom filmovej predlohy, ale do inscenácie zapája krátke skeče, v ktorých herci zastupujú sami seba. V situáciách zobrazujúcich rôzne druhy konkurzov sú konfrontovaní so stereotypmi, ktoré vyplývajú z ich individuálneho etnického pôvodu. Herec z Iránu je neustále označovaný za Turka, herec černošského pôvodu zas musí odpovedať na absurdné otázky o deťoch s veľkými bruškami a podobnosť mien židovského herca Döringa so zakladateľom nacistického gestapa Hermannom Göringom je zdrojom nemiestnej zábavy. Tvorcovia však práve tak dodávajú inscenácii potrebný odstup, ktorý zároveň tvorí kontrast k absurdite zobrazovanej problematiky, zbavuje ju potenciálneho pátosu a tiež úderne vyzdvihuje jej desivú aktuálnosť.
Neľútostná smršť medziľudskej manipulácie
V adaptácii antickej hry Filoktétes od Sofokla charakterizuje dramatik Heiner Müller súdobú situáciu v Nemecku a sústredí sa predovšetkým na tému neustálej sociálnej manipulácie, relativizácie pravdy, či ľudskej snahy pokračovať v živote po strate všetkých existenčných ideálov. Režisér Calle Fuhr sa v inscenácii Philoktet viedenského divadla Volkstheater zameral predovšetkým na motív neschopnosti človeka ustúpiť od presvedčení a názorov, ktoré v ňom vznikli pod vplyvom okolitej spoločnosti či osobných skúseností. Každá z postáv horlivo presadzuje svoj vlastný názor a za každú cenu sa snaží dosiahnuť subjektívne až egoistické ciele. Odysseus je v Müllerovej adaptácii rafinovane bezcitným a prešpekulovaným manipulátorom, ktorý najmä vďaka dokonalému verbálnemu prejavu dokáže situáciu ľahko prispôsobiť svojim ambíciám. V kontraste k jeho úlisnej pragmatickosti vystupuje idealista Neoptolemos, ktorý ešte stále naivne verí v existenciu všeobecne platnej pravdy a spravodlivosti. Obaja hereckí predstavitelia Sebastian Klein a Luka Vatković pracujú predovšetkým s civilným prejavom, vďaka ktorému pôsobia kontrastne k svojmu scénickému partnerovi Philoktetovi v podaní Stefanie Reinsperger a nechávajú vyznieť jej excentrický temperament.
Inscenácii dominuje práve Reinsperger, ktorej obsadenie do mužskej roly vyzdvihuje motív načrtnutý už v samotnom texte, keď Philoktetes tvrdí, že pre samotu sa musel na ostrove stať ženou a mužom zároveň. Taktiež však v inscenácii dochádza k netradičnému spojeniu zvyčajne „maskulínneho“ motívu vojny a ženského elementu. Reinsperger svojou androgýnnou vizážou dokonalo stelesňuje mužsko-ženský naturel Philokteta a dôkladne tak zachytáva všetky roviny jeho roztriešteného charakteru. V úvode ho zobrazuje ako poľutovaniahodnú bytosť, ktorú vyhostenie na vyľudnený ostrov fyzicky, aj psychicky zdevastovalo. Neskôr sa stáva prevažne ukrivdeným človekom, ktorý nedokáže kontrolovať svoju zlosť a zapálene obhajuje svoj vlastný nárok na pomstu. V amokoch pôsobí ako zúrivé zviera, ktoré nekontrolovateľne chrlí hnev nahromadený počas rokov kompletnej samoty. Vnútorná rozpoltenosť Philokteta je spodobená predovšetkým v scéne, kedy je herečkin zdvojený tieň premietnutý na biele plátno. Jedna silueta ho prezentuje ako človeka, ktorý už nevládze v boji ďalej pokračovať a druhá je zhmotnením jeho zakoreneného presvedčenia o osobnom práve na odplatu, ku ktorej sa zároveň zúrivo burcuje. Scéna končí v živelnej spleti hlasov, ktoré symbolizujú totálnu deštrukciu a zmätenosť Philoktetovej osobnosti a dovádzajú ho do finálneho šialeného blúznenia.
Hra o násilné presadenie individuálnej pravdy medzi jednotlivými postavami postupne graduje a ich vzájomné klamstvá či hrozby naberajú na intenzite. Ku finálnemu kompromisu a nastoleniu všeobecnej spravodlivosti či spokojnosti však prirodzene nedochádza a žiadna z postáv sa nestáva vo svojich ambíciách úspešnou. Ani Odysseus, ktorý sa mŕtve telo Philokteta pokúša zneužiť na dosiahnutie vlastných cieľov, s ním nakoniec nedokáže pohnúť a sám ostáva porazeným. Inscenácia tak prízvukuje nadčasový odkaz, že nekontrolovateľné ľudské ambície a túžba po moci či po pomste dokážu znivočiť všetko pozitívne v našej spoločnosti a zároveň tiež v nás samých.
