Lucia ŠmatlákováSúčasťou festivalu CPH Stage je aj trojdňový medzinárodný program, ktorý má priblížiť zahraničným režisérom, dramaturgom, kritikom, riaditeľom kultúrnych priestorov a kurátorom festivalov aktuálne tvorivé tendencie na dánskych divadelných scénach. Organizátori sa tak aktívne snažia vytvoriť medzikultúrny dialóg a poskytnúť účastníkom priestor na výmenu podnetov či na vznik nových koprodukcií.
Aj napriek rôznorodému charakteru vybraných inscenácií sa v tohtoročnom programe vyskytli opakujúce sa tematické i formálne motívy. Tvorcovia reagovali na otázku angažovaného postoja občana k okolitému prostrediu a na potrebu duševnej rovnováhy v dnešnej uponáhľanej dobe. Vďaka medzinárodným spoluprácam skúmali formálne inovácie, alternatívne divadelné formy a ich prepojenie s modernými vizuálnymi technológiami.
Reformná sila všadeprítomnej krízy
Tanečníčka a choreografka Kitt Johnson v sóle Post No Bills skúma transformatívnu silu krízy a jej úlohu pri nastolení sociálnej rovnováhy. Sústreďuje sa najmä na fenomén produktivity, ktorý kríza obsahuje, keďže nás poháňa k zmenám a stáva sa tak základným elementom ľudského aj spoločenského vývoja. V úvode leží Johnson na prázdnej scéne, oblečená v čiernom pracovnom overale a s kuklou na hlave. Je neidentifikovateľným stvorením – ženou, mužom, animálnou bytosťou či konceptom vyššej existencie. Okrem nej sa v priestore nachádza len vedro, do ktorého permanentne pomaly kvapká voda. Zvuk symbolizuje odpočítavanie zostávajúceho času a súčasne vytvára aj pravidelný rytmus, ktorý sa následne prekvapivo mieša s elektronickou hudbou Sture Ericsona. Práve hudba sa stáva rovnocenným partnerom performerky. Vzájomne si vymieňajú vedúce pozície – v určitých momentoch hudba udáva tempo a podobu diania na scéne, inokedy pasívne nasleduje performerkine pohyby.
Johnson pracuje s precízne minimalistickým, no výrazne expresívnym pohybom. Detailnosť pohybov jej umožňuje udržiavať v tele hraničnú podobu napätia, A práve potenciálnou explozívnosťou tak môže zdôrazniť atmosféru možnej katastrofy. Zobrazuje prirodzenú ľudskú zraniteľnosť a zároveň húževnatosť, ktorú si práve v čase krízy musíme zachovať. Celý čas si udržiava absolútnu kontrolu nad vlastným telom, zvádza napätý boj sama so sebou, s kostýmom, s okolitým prostredím. Postupne však začína dianie ovládať a vyzlieka sa z overalu, ktorý ju dovtedy zväzoval. Pôsobí ako hmyz, ktorý sa dostáva von z kukly, aby mohol začať nový život. V závere performerka vylieva vodu z vedra na scénu a predvádza finálny očistný rituál. V rozliatej vode sa postupne umýva a snaží sa ju rozotrieť do celého priestoru javiska. Akcentuje tak predovšetkým katarznú silu krízy a permanentný kolobeh premeny v prírode, ktoré našu spoločnosť od nepamäti transformujú.
Intímna meditácia vo verejnom frmole
Performancia Sensuous Governing divadelného zoskupenia Sisters Hope je druhou časťou projektu Sensuous Society, v ktorom sa tvorcovia venujú zmyslovému spoznávaniu rôznorodých aspektov ľudskej existencie a spoločnosti. Prostredníctvom imerzných performancií sa snažia transformovať verejné inštitúcie do pohlcujúcich paralelných vesmírov a podnietiť divákov k znovuobjaveniu svojho vlastného poetického ja.
Performancia sa odohrávala v kodanskej radnici, kde diváci dostali možnosť vyskúšať si svoje senzuálne možnosti a schopnosti. So zaviazanými očami sa každý z nás vydáva na vlastnú cestu po budove, v ktorej aj naďalej prebieha bežný pracovný ruch. Úradnícky zhon nás síce občas vytrhne z meditatívneho pokoja, ale zároveň nás upozorňuje na postupné spomalenie nášho vnútorného tempa. Tvorcovia sa prostredníctvom absentujúceho zrakového vnemu snažia pracovať s ľudskou pozornosťou a upriamiť ju na aktuálne prebiehajúci moment či na našu prítomnosť v ňom. Je náročné posúdiť, akú úlohu v diele zohráva stabilná štruktúra a do akej miery je postavené na improvizácii performerov, ktorí divákov sprevádzajú. Ich konanie je zásadne ovplyvnené premenlivým dianím v radničnom priestore a zároveň i osobitým charakterom jednotlivých účastníkov. Aj intenzita prežívania prítomného momentu závisí od individuálneho vnímania, nakoľko schopnosti dosiahnuť vyžadovanú koncentráciu či pocit pokoja sú u každého človeka rozdielne. Príťažlivosť performancie tak spočíva predovšetkým v skutočnosti, že sa v dnešnej dobe málokedy ocitneme v situáciách, v ktorých sa od nás očakáva len to, aby sme „boli“. Podnetnejšia problematika či premyslenejšia formálna koncepcia sa však rozplynuli v nekonečných chodbách kodanskej radnice.
Rekapitulácia dejín v štýle Karla Maya
Dánska divadelná spoločnosť Fix & Foxy sa v spolupráci s hercami z Johannesburgu v inscenácii Dark Noon zaoberá dejinami USA a ich zobrazovaním v amerických westernoch. Kolonizácia, občianska vojna, vyvražďovanie domorodého obyvateľstva, zlatá horúčka, priemyselná revolúcia a iné kapitoly z histórie Spojených štátov sú divákom reprodukované prostredníctvom šiestich černošských hercov a jedného belocha. Všetci majú nabielo namaľované tváre a odkazujú tým práve na belošských hercov, ktorí vo westernoch často podobným spôsobom nevhodne stvárňovali postavy tmavšej pleti.
Diváci sedia okolo plochy plnej prašnej zeminy, ktorá podporuje atmosféru divokého západu. Hneď od začiatku na nej prebieha nepretržitá akcia – herci sa pred nami maľujú, prezliekajú, stavajú kulisy či premietajú dianie na veľké plátno. Tvorcovia funkčne parodujú klasické znaky westernu, poukazujú na typické dobové aj súčasné americké klišé a zdôrazňujú tak romantizujúci charakter násilia, ktorý je (nielen) pre tento filmový žáner príznačný. Príkladom je aj scéna, v ktorej sa z boja medzi belochmi a Indiánmi stáva na prvý pohľad neškodný zápas amerického futbalu. Situácia síce vyvrcholí víťazstvom pôvodných obyvateľov, no atmosféra sa rýchlo mení, keď jeden z belochov Indiánov zastrelí. Konštantný náboj hereckej energie podnecuje k absolútnej koncentrácii, ktorú umocňuje aj aktívna práca s divákmi. Herci ich nútia stavať scénu, predávajú divákov za otrokov alebo im dávajú ochutnať novovzniknutú Coca-Colu. Postupne sa na scéne ocitajú všetci a z plátna sa škerí karikatúra Donalda Trumpa. Monštruózna hlava prezidenta chrlí superlatívy o Amerike, ktoré po sumarizácii celej histórie Spojených štátov pôsobia absurdne. V závere herci prezentujú vlastné postoje k westernovej interpretácii spoločnosti, ale aj k životu v Juhoafrickej republike, kde bola väčšina z nich počas apartheidu pre svoju pleť diskriminovaná a ohrozovaná. Inscenácia tak predovšetkým núti zamyslieť sa nad históriou kolonializmu a nad absurdnou (a žiaľ, stále aktuálnou) predstavou, že biela rasa na svete zastáva zvrchované miesto.
Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
