Michaela Hučko PaštekováŠpanielsky tanec sa podľa Miroslavy Kovářovej vyznačuje pohybom plným expresie, energie, imaginácie: „Niekedy je temný, inokedy farebný, ale vždy plný emócií, ktoré sú občas skryté, potom sa náhle naplno prejavia.“ Španielsko má bohatú tanečnú tradíciu a Bratislava v pohybe tento rok namiešala vzorku niekoľkých tanečných aj obsahových prístupov – južanský temperament, španielsky folklór, animálnu živočíšnosť, návrat do minulosti, metaforické príbehy, výpravné kolektívne choreografie aj podmanivé sólo. Program dopĺňali dve slovenské diela a tri z výberu The Twenty24, medzinárodnej siete Aerowaves (ktorej míting sa tento rok vôbec po prvýkrát konal v Bratislave). Je pozoruhodné, ako sa predstavenia dramaturgicky poprepájali, či už viac, alebo menej viditeľne. Nejedno dielo sa obracalo k obrazom minulosti a provokovalo nás zamyslieť sa nad tým, ako sa minulá skúsenosť odráža v našom aktuálnom konaní. Mnohé vznikali počas pandémie COVID-19 a možno aj preto sa v nich odrážal istý nepokoj a napätie z kríz, ktorým je naša civilizácia v súčasnosti vystavená.
Príbehy písané našimi predkami
Marcos Morau, umelecký riaditeľ súboru La Veronal, chápe javisko ako miesto, ktoré provokuje k otázkam, vyvoláva emócie, rozpráva príbehy. To všetko sa stretlo v jeho choreografii SONOMA na scéne Činohry Slovenského národného divadla. Dielo inšpirované troma vetami z evanjelia Nového zákona, vytvorené (aj) na počesť španielskeho umelca Luisa Buñuela, imaginatívne, vizuálne podmanivé, s odkazmi k španielskemu folklóru a mýtom, no zároveň výsostne súčasné. SONOMA priniesla pohybovú precíznosť a nápaditosť, uhrančivú kombináciu tanca, spevu a slova. Tri generácie žien sa v predstavení niekedy étericky vznášali ako keby vo vzduchu (keď sa pohybovali v tradičných španielskych sukniach vystužených obručou), inokedy sa ich telá zvíjali v animálnych surreálnych figúrach. Chvíľami plačlivo spievali, vzápätí revali, kričali, udierali do bubnov.
„Sonoma“ ako slovo vraj neexistuje, je spojením gréckeho slova soma (telo) a latinského sonum (zvuk) – telo sa stáva zvukom a zvuk telom. SONOMA tak môže byť zvukom padajúceho tela, aj výkrikom človeka na hranici svojho bytia. Či už sme dielo čítali ako silnú feministickú výpoveď, alebo manifestáciu ľudskej predstavivosti a túžby o prežitie, uvedomovali sme si, že takáto produkcia na Slovensku asi tak skoro nevznikne.
Hoci sólo EL HIJO (Syn) choreografa a tanečníka Daniela Abreua podobne ako SONOMA vychádza z archetypálnych obrazov minulosti, performancia ponúkla na festivale výrazne odlišný zážitok. Divák sledoval telo španielskeho tanečníka, ktoré sa postupne stalo božím synom na kríži, synom prírody, dieťaťom aj dospelým jedincom. Koho potomkami sme? Čo všetko od našich predkov preberáme? Aké budú naše deti, budúci ľudia?
Každý obraz mal vlastný mikropríbeh, odlišnú atmosféru a tanečnú estetiku. Telo niekedy pracovalo s abstraktnejším pohybom, inokedy používalo konkrétnejšiu gestikuláciu, vytváralo dynamickejšie pohybové zostavy. Abreu dokázal byť súčasne minimalistický, ale aj emocionálne nabitý – odohrávala sa pred nami prehliadka všetkých možných foriem performatívneho pohybu. Bolo citeľné, že Abreu v tvorbe telo a prácu s ním neustále skúma, obracia, pretvára, pokúša. Vystačil si pritom s minimom rekvizít, jednoduchým, no veľmi efektným svetelným a zvukovým dizajnom. Ako povedal v rozhovore pred festivalom: „V prázdnom priestore nie je nič, no súčasne veľmi veľa.“
Odkazy budúcim generáciám
Ak sa Abreu pýtal, čo vieme o nových ľuďoch, ktorí prídu po nás, Soňa Ferienčíková na záver svojej performancie IHOPEIWILL prosí publikum, aby napísalo odkaz budúcim generáciám. Podobne ako Abreu, aj slovenská tanečná umelkyňa sa vo svojej tvorbe dlhodobo zaoberá krízami, ktorým ako ľudstvo čelíme – no nazerá na ne (aj) ako na príležitosti k vzájomnému spájaniu a solidarite. Pomocou dlhého elastického lana, ktoré postupne odmotáva zo svojho tela, vytvára v IHOPEIWILL veľkorozmernú sieť, akúsi metaforu medziľudského prepájania sa. Niekedy na nej balansuje, možno na chvíľu oddychuje, prelieza v nej, hojdá sa. Performanciu sprevádzajú videá s výpoveďami ľudí z rôznych kultúrnych, sociálnych či národnostných prostredí, ktorí hovoria o svojich obavách z budúcnosti. Mnohí z nás však boli pri sledovaní diela ovplyvnení najmä v úvode textu spomenutou kauzou. Kto poznal tento kontext, pozeral sa na Ferienčíkovú ako na bojujúcu ženu, ktorá sa usiluje vymotať zo siete klamstiev, osobných útokov, konšpirácií a dezinformácií. Bola zrazu umelkyňou, partnerkou, matkou, ktorá hľadá stratenú stabilitu. Nevyžiadaná nová kontextualizácia urobila dielo ešte silnejším a presvedčivejším. Odkazy písané v závere tak patrili trochu aj jej.
Z inej perspektívy sme na svet a našu rolu v ňom nazerali aj vďaka detskej tanečnej inscenácii Mikrosvety. Performerky Jazmína Piktorová a Sabina Bočková v nej učia deti byť pozorné k svojmu okoliu, ukazujú, ako aj malé a zdanlivo prehliadané veci môžu mať zásadný význam. Keď v závere vyzývajú deti, aby si z rôznych vetvičiek, kúskov machu či kamienkov postavili vlastné mikrosvety, dospelí sa môžu z výšky, z (bezpečného) odstupu prizerať alebo sa zapojiť a rozhodovať o podobe budúcich nových svetov spoločne s nimi. Väčšina rodičov ostala sedieť a symbolicky tak prenechala zodpovednosť na pleciach najmladšej generácie.
Vykročenie vzad
Ak sa pozrieme na to, čo sa dnes vo svete deje – vojnové konflikty, genocída, povodne, extrémne suchá, nárast krajne pravicového extrémizmu či rozmach konšpiračných médií, je vysoko pravdepodobné, že pohybom budúcnosti bude pád. Svet, v ktorom sa odohráva tanečná (či skôr netanečná) performancia Príbeh súboru Yuri Korec & Co. tak možno vôbec nie je v anotácii popisovaným sci-fi univerzom, ale našou zajtrajšou realitou: vyprázdneným a bezpríznakovým bezčasím. Päť tiel bez jednoznačnej identity tu vzdoruje neznámej prekážke. Nedokážu vykročiť vpred, jediným možným pohybom je iba pád dozadu. Sme civilizáciou pokroku, alebo spoločnosťou úpadku? Vieme, kam smerujeme, alebo sa len neustále odrážame od rovnakých problémov a nedokážeme poraziť opakujúce sa hrozby? Máme silu sa pri padaní vzájomne podprieť, alebo sa zmierime s tým, že nakoniec skončíme v priepasti všetci spoločne? Nielenže nepoznáme odpovede na tieto otázky, ale máme aj strach ich vôbec položiť. Nerozmýšľame o budúcom pohybe, obraciame sa skôr k pohybu súčasnosti. A ten je aký? Ako sa naše telá, tváre a mysle prispôsobujú aktuálnej politicko-spoločenskej atmosfére? Skláňame sa pod ťarchou udalostí a utekáme pred problémami? Vráskavejú naše tváre rýchlejšie? Alebo naopak, nacvičujeme revolučné gestá a hrdým krokom smerujeme na všetky demonštrácie? Tancom vypúšťame paru, alebo mobilizujeme naše telá k akcii?
Dnešok by možno mohla charakterizovať transformácia – podobne ako vo francúzskej performancii REFACE umelkyne Chandra Grangean a Lise Messina (Les Idoles) po celý čas menia svoje tváre, aj my sme nútení neustále sa adaptovať na nové a meniace sa podmienky. Zachovávame si však pod povrchom zmeny naše pôvodné postoje a identity? Dielo REFACE ukazuje, aké premenlivé sú naše vzťahy, telo, pamäť, sociálne prostredie, príroda, politická moc. Performerky využívajú veľmi jednoduché materiály a rekvizity na to, aby navodili dojem takmer doslovného prezliekania kože. Ich pohyb telom je takmer nepatrný, avšak neutíchajúci. Všetka akcia sa sústreďuje do ich tvárí – tam prebieha naozajstný „tanec“. Menia si vlasy, obočie, tvar sánky, niekedy im na celú škálu premien stačí obyčajný celofán. Nové figúry sa zjavujú a vzápätí miznú, identity sú neukotvené a neukotviteľné. Chandra Grangean a Lise Messina využívajú množstvo obrazových aj zvukových referencií, odkazujú na obľúbené hudobné, výtvarné či filmové diela. Ktovie, ktoré z (ich) idolov obstoja v skúške času, a ktoré sa postupne z našej kolektívnej pamäte vytratia.
Umelecký zážitok je vždy rámcovaný naším vzdelaním, prostredím, osobnými skúsenosťami, dobovou situáciou. Politická klíma na Slovensku ovplyvňuje kultúrne podujatia viac, ako by sme si želali. Napriek tomu, že predovšetkým nezávislá kultúrna scéna nikdy nebola v jednouchej pozícii, uplynulý rok si otázky o svojej budúcnosti kladie naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. Nič nemá isté ani Bratislava v pohybe. Je pravdepodobné, že prihlásením sa ku Kultúrnemu štrajku a čítaním jeho požiadaviek po skončení každého predstavenia či sprievodného programu ohrozil festival svoju budúcu finančnú podporu z Fondu na podporu umenia. Ten postupne preberá do rúk súčasné deštrukčné vedenie Ministerstva kultúry SR. Tím festivalu si však bude môcť povedať, že svoje telá neohol pred agresiou moci, prezentoval sa sebavedomými gestami a pohybom (vyzývajúcim) k akcii a k vzdoru, nie zbabelým či alibistickým útekom z bojového poľa.
[1] V septembri sa na sociálnych sieťach šírilo niekoľkosekundové video z diela BAKKHEIA, v ktorom sa Soňa Ferienčíková s ďalšími dvoma tanečníkmi výrazne trasie, je spotená a v spodnej bielizni. Úryvok, ktorý vyvolal búrlivé negatívne reakcie a prezentoval súčasný tanec ako niečo „degenerovené“ či „zvrhlé“, zneužila vládna koalícia za účelom snahy zdiskreditovať Michala Šimečku, lídra opozície a partnera tanečníčky. . Jednoduché pohybové gestá ako podanie rúk či objatie sú zrozumiteľné všetkým, bez rozdielu na to, akú politickú stranu volia či aké noviny čítajú. 28. ročník medzinárodného festivalu Bratislava v pohybe ukázal, akým spôsobom dokáže tanec reflektovať dobu, v ktorej vzniká, a do akých foriem sa toto umenie dnes rozvetvuje. Existuje však niečo ako pohyb budúcnosti? Aj na túto otázku hľadá odpoveď nasledujúci text.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
