Matej MoškoBol som na predpremiére Caligulu na Malej scéne, ale nebudem písať o divadle. Namiesto toho poviem niečo o politike v divadle a o divadle v politike.
Všetci vieme, že ak sa priveľa moci koncentruje do rúk jedného človeka, môže sa sa to veľmi ľahko zvrtnúť. Všetci vieme, že ak sa niekto mocibažný alebo samoľúby dostane k moci, len veľmi ťažko sa jej bude chcieť vzdať. Každý z nás vie, že ak dáme moc do rúk „bláznovi“ či „géniovi“, je to len a len naša chyba. Tak prečo sa o tom robí divadlo? Pravdu povediac, neviem.
Na Malej Scéne sa ma inscenátori snažili Camusovými slovami presvedčiť, že absolútna pravda neexistuje, a že absolútna sloboda v rukách absolútnej a zároveň geniálnej moci znamená bezpodmienečne šliapanie po slobodách iných. Ale to všetko viem, rovnako ako by to mali vedieť aj všetci ostatní. Tu by som sa asi mal opýtať: „Ale vedia to?“ alebo „Ale naozaj si to uvedomujú do dôsledkov?“
Popravde, ma to nezaujíma. Skôr sa, podobne ako Caligula, pýtam: „Záleží na tom?“ Je dôležité, že niekto zneužije svoju moc? Je pre nás ukrajinský príklad Janukovyča dostatočným varovným prstom, že sloboda ľudí vždy závisí iba od svojvôle osoby, ktorej sme ju zverili? Ak nie, tak nemá význam ani divadlo, kde Caligula odkazuje divákom, že to, ktorý z nich prežije, záleží iba na jeho ľubovôli. Prečo teda robiť menej zrozumiteľné divadlo o Caligulovi, keď máme oveľa silnejší príklad v reálnom Janukovyčovi (a jemu podobných)?
Janukovyč samozrejme nie je Caligula. Kým totiž Camusov Caligula má vo svojom svojvoľnom konaní absolútnu slobodu, Janukovyč a jemu podobní (a ľudí, ktorí nedajú opozičným prúdom ani priestor sa vyjadriť je dosť aj u nás) „svojvoľné“ konanie iba predstierajú. Caligula je cool, pretože robí to čo robí bez ohľadu na to, že ho pri tom nikto nedrží za gule (ospravedlňujem sa za použitie čo najpresnejšieho možného výrazu).
Ale napriek tomu, že Janukovyč nie je úplne tak Caligula, je tu a je reálnejší, živší (ešte stále). Divadelníci na Malej Scéne to vôbec nemysleli zle. Blížia sa prezidentské voľby. Jednou zo základných otázok je aj prípadné rozširovanie prezidentských kompetencií. Vo svojej podstate moralistická existenciálna dráma o moci a o šťastí je to, čo Slovensko a Slováci asi potrebujú vidieť. Otázka teda nie je, či má takéto divadlo zmysel. Otázka znie, či divadlo, ktorého sme svedkom posledné dva týždne nemá väčšiu silu ako inscenácia na Malej Scéne. Nebyť kauzy s Janukovyčom, asi by som nemal o čom písať. A pritom ani Camus to nemyslel zle.
