Bodies in Progress: duet pre jedno telo a dve bytosti

Štruktúru diela tvorí niekoľko celkov, ktoré predstavujú širokú paletu pocitov tehotnej ženy. Scéna je veľmi jednoduchá, baletizolový pás je natiahnutý našikmo cez celé javisko a na konci je zrolovaný. Na javisku je okrem performerky aj autorka hudby Alexandra Cihanská Machová s mixážnym pultom. 

V úvode leží Martina Hajdyla Lacová na zemi opretá o zrolovanú časť baletizolu. Oblečená je do jasne červeného kostýmu s vystrihnutým otvorom pre brucho. Tento výrazný vizuálny prvok upriamuje pozornosť k druhému účinkujúcemu tohto nevšedného dueta, ale zároveň umožňuje odohrať performanciu v rôznych fázach tehotenstva. Po chvíli sa tanečnica snaží rozhýbať, avšak toporný kostým z ťažkého a neohybného latexu, ktorého autorkou je Natálie Rajnišová, jej v slobodnom pohybe do značnej miery bráni. Márne hľadá pohodlnú polohu, nohavice sa o seba zadrhávajú a nepríjemne vŕzgajú. To navyše doplňujú reprodukované šumivé a dunivé zvuky pripomínajúce ozveny z útrob ľudského tela či z vesmíru.

V úvode sprítomňuje Hajdyla Lacová ťarchu, s akou sa tehotné ženské telo musí vyrovnať. Chvíľu si na svoje telo zvyká, postupne však nachádza komfortný pohyb. Prechádza sa po baletizole ako pro prehliadkovom móle a svoje telo dáva sebavedomo na obdiv. Pohyb je stále dynamickejší, od prostej chôdze sa tanečnica dostáva k choreografii, ktorá pripomína rituálny tanec. Zvuková stopa sa zrýchľuje a rytmizuje, vlasy performerke padajú do očí, až jej celkom zahaľujú tvár a sugestívne tlmené svietenie zozadu dodáva tomuto výstupu priam mystický nádych.

Hajdyla Lacová opúšťa svoje telo uväznené v tehotenstve, respektíve odmieta nechať sa ním obmedzovať a predstavuje sa v najlepšej kondícii. Jej pohyby s chirurgickou presnosťou pretínajú vzduch, miera dynamiky a flexibility je impozantná. Pri malom zakopnutí, ktoré performerka bez problémov ustojí, sa divákom tají dych – drobná chyba nám pripomenie, že takto vyčerpávajúci výkon nie je pre tehotnú tanečnicu bez rizika. O to väčší je zážitok z jej nefalšovaného nasadenia i z toho, čo po tomto „rituáli“ prichádza.

Bodies in Progress nie je sólo, ostatne aj názov napovedá, že v hlavnej role budú telá, nie telo – Hajdyla Lacová predstavuje na javisku dve osobnosti, dve jedinečné entity, ktoré zdieľajú jeden organizmus a vzájomne sa doplňujú, dieťa ovplyvňuje pohyb tanečnice a naopak. Po dynamickom tanci na hrane možností tehotného tela sa ústrednou postavou performancie stáva jej „tanečný partner“. Hajdyla Lacová sa náhle zastaví čelom k divákom, reflektory jej osvietia brucho a my sledujeme, ako jej dieťa nakladá s energiou, ktorú mu v predchádzajúcich chvíľach odovzdala. Ako obhliada hranice svojho životného priestoru a ako odpovedá svojej matke na pohyby a dotyky. Bodové svetlá zahaľujú tanečnicu do tmy, upriamujú pozornosť na jej brucho a zvýrazňujú pohyby dieťaťa aj vďaka hre s tieňmi. Ich haptická komunikácia privádza divákov k myšlienkam o samotnej prapodstate vzťahu a koexistencie matky a dieťaťa, zdieľaného tela i bytia nenarodeného dieťaťa, ktoré je ešte fyzickou súčasťou svojej matky, ale predsa už je človekom s potrebami.

Tanečnica si potom drepne do pôrodnej polohy a sprítomňuje okamih zrodenia. Následne dochádza k uvoľneniu napätia, ktoré v sále panuje po takom extatickom a emocionálne i intelektuálne náročnom zážitku a atmosféra sa vracia viac „k zemi“. Diváci dostávajú príležitosť vstrebať intenzívne dojmy a viac sa priblížiť ku „skutočnej“ Martine, láskavej a zábavnej, s úžasným zmyslom pre nadhľad a sebairóniu.

Tanečnica sa vyzlieka z kostýmu, ktorý ju až doteraz ťažil, a opäť začína tancovať. Jej pohyby sú zrazu jemné, mäkké a pomalšie, fyzicky menej náročné. Občas pôsobia až trochu neplánovane, ako keby si tancovala len tak pre seba a pre radosť. A skutočne sa pevný rámec diela v tejto chvíli začína nenápadne rozpadať. Keď sa Hajdyla Lacová zadýcha, tak si ide jednoducho odpočinúť, napiť sa, porozprávať sa so zvukárkou. Obzerá sa po známych v sále a krôčik po krôčiku búra bariéru medzi hľadiskom a javiskom.

Hudobne ju v záverečnej scéne sprevádza (zámerne) amatérsky interpretovaná pieseň Pastime Paradise, pričom speváčka (autorka hudby Alexandra Cihanská Machová) číta text na javisku z mobilu. Tým sa ešte umocňuje dojem, akoby sme sa zrazu presunuli z divadla do niečej obývačky. Možno ide iba o obľúbený song tanečnice, možno ide o odkaz na film Nebezpečné myšlienky, s ktorým je nerozlučne spojený remake piesne Gangsta’s Paradise. Výber by sa teda dal interpretovať aj ako sprítomnenie nezlomného odhodlania krehkej ženy, ktorá sa ocitá v náročnom svete mládeže.  

A keď už tanečnica jednoducho nevládze, zadýchaná sa charizmaticky usmeje na divákov a ponúkne im svoj čaj. Celá linka predstavenia sa tak ukončí v spoločnom kruhu, ktorý je protiváhou k predchádzajúcim fyzicky i emocionálne vypätým výstupom. Výsledkom je až neuveriteľne komplexný zážitok – divák môže v inscenácii vidieť všetko, od nespútanej vášne cez citlivé prejavy lásky až po nefalšovanú ľudskosť. Kokteil emócií a stavov tehotnej ženy sa pretavuje do diváckej hostiny na javisku.

Recenzia je písaná z uvedenia v rámci pražského sympózia Dancetopia. Performancia mala v názve označenie „28“. Reprízy sú naplánované na obdobie medzi 22. a 38. týždňom tehotenstva Martiny Hajdyla Lacovej. Každé uvedenie je teda jedinečné – tak, ako sa budú meniť telá performerov, bude sa meniť aj otvorený formát tohto výnimočného diela.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová