Zuzana Andrejco FerusováPrvý deň festivalu Bábkarska Bystrica je za nami. Nasledujúce riadky písala matka, ktorá celý deň sledovala detské predstavenia a v neprítomnosti syna trpela fantómovými pocitmi – toto by sa mu páčilo, tuto už by nevládal sledovať, tohto by sa zľakol… Bez syna na detských predstaveniach, kritička prvýkrát na bábkovom festivale – Alica v krajine zázrakov.
Turné po vidieku
Sympatický koncept Tour, ktorý predstavuje novinku v rámci festivalu, odštartoval prvou návštevou obce. Ostrý Grúň je malebná, tichá dedinka s 500 obyvateľmi a s úžasnou panorámou vďaka vrchu Vtáčnik. Vizuálny zážitok je v ostrom kontraste s tým, o čom nám v Pamätnej izbe rozpráva starostka obce. Rozpráva o najsurovejšej udalosti počas druhej svetovej vojny na Slovensku, takzvanej krvavej noci. Nemci vtedy uprostred chladnej noci napadli dedinu, vyvliekli z domov mužov, ženy, deti, bábätká aj starcov a ranou do zátylku jedného po druhom usmrcovali v dome, do ktorého svojich zajatcov nahnali v nočných košeliach a papučiach. Počet pamätníkov v obci sa postupom času zmenšuje a s nimi akoby sa strácala aj pamäť ľudí. Práve v tomto kraji si teraz ľudia za svojho zástupcu zvolili človeka, ktorý s vinníkmi tejto tragédie ideovo sympatizuje… Nie je preto náhoda, že festival vycestoval práve sem.
Pre miestnych škôlkarov je divadielko, ktoré sledujú, zrejme prvým stretnutím s týmto umením, sú roztomilí aj nešikovní, spontánni a ku koncu už aj trošku netrpezliví. Dve rozprávky na brušku českej režisérky Bely Schenkovej (BDNR) sú pre nich možno trochu ťažké sústo. Pri prvej rozprávke o Jurkovi a smutnej princeznej sú vťahovaní do deja a fascinovaní hravosťou používaných prostriedkov. Veľkú zásluhu má na tom najmä herečka Mária Šamajová, snaživo jej sekunduje herec Peter Butkovský. Rozprávka nie je známa predlohou a šmrnc jej dodáva aj rôznorodá práca s použitými postupmi. Živé bicie, malinké detské marionetové bábkové divadlo, ktoré herečka aj herec nosia „na brušku“ (odtiaľ názov), oživujúce postupy manipulovania s bábkami, s papierovými výrezmi na hlavu, to všetko spolu s humorom a hudbou robí z predstavenia originálny zážitok.
Hra farieb a svetiel ako moment kontemplácie
Taliansko-slovenská dvojica, ktorá priniesla detské predstavenie Očami čajky, zaujme predovšetkým prácou s pomalou rytmikou, takou vzácnou v dnešnom rýchlom živote a takou žiadanou pre detské oko, ktoré je preťažené vizuálnym smogom súčasného sveta. Ústredná línia (ne)príbehu je jednoduchá, čajky lietajú a zvrchu vnímajú svet ľudí aj zvierat – svet prírody, v ktorom sa mení počasie a s ním aj ročné obdobia. Dvojica hercov ponúka deťom zážitok z vnímania hier svetla a tmy, blikania a zmien farieb, ale aj tieňov a odrazov rôznych predmetov. V tom je vlastne aj sila predstavenia – prináša zvláštnu poetiku, ktorú sprievodná hudba privádza až k istej meditatívnosti.
Malý princ ako príbeh dieťaťa v nás
Trnavské činoherné divadlo prinieslo v Malom princovi príbeh o stretnutí dospelého a dieťaťa, alebo možno ešte presnejšie: stretnutie muža s vlastným chlapčenstvom a vnútorným dieťaťom. Tvorcom sa podarilo vytvoriť inscenáciu s nezvyčajnou atmosférou. Stalo sa tak skĺbením esteticky čistých tvarov scénografie, veľmi citlivého použitia jemnej hudby Martina Geišberga aj prítomnosťou akéhosi chóru, ktorý postavu Malého princa sprevádza. Kristína Tóthová a Tomáš Vravník držia pevne v rukách svoje party ako protagonisti dialógu – pilot a Malý princ. Chór im pomáha, aby sa na veľkom javisku intímny príbeh nestratil či neostal príliš uvravený a málo divadelný. Radosť dívať sa na ukážku ansámblového herectva – treba povedať, že to nie je v trnavskom divadle samozrejmosťou. Ani poznámka o činohernom súbore nie je náhodná, pretože na bábkovom festivale môžu odznieť výhrady voči tomu, ako a koľko sa v diele využívajú postupy bábkového divadla. Jednému sa to môže zdať veľa, inému málo. No myslím si, že dôležitý je výsledok, a to v podobe pozoruhodnej a dobre zvládnutej inscenácie, ktorá je vkusná, vyhýba sa gýču a vyrovnane sa vyhla nástrahám, ktoré textová predloha obsahuje najmä v podobenstvách. Režisérovi Palikovi sa tak podarilo celostne a estetizovane vypovedať o téme, ktorá je na slovenských javiskách zriedkavá – o iniciácii premeny chlapca v muža, o vnútornom dieťati v nás, o čistote detstva a absurdnom svete nás dospelých. A práve tú absurdnosť už nie sme schopní vidieť, pretože sme zatvorili v sebe oči dieťaťa.
