Barbora ForkovičováMedzi headlinerov patrili zahraničné divadelné zoskupenia z rôznych krajín, každé z nich prinieslo iný typ divadla, performancie. Veľkým plusom tohto festivalu je totižto práve rôznorodosť jeho programu. Počas jedného dňa mohol návštevník vidieť akrobatické predstavenie prispôsobené miestnemu „terénu“, hraný stand-up, ktorý ohmatával hranu slušnosti, či inscenáciu o intimite a vzťahoch ľudí s mentálnym znevýhodnením.
Belgická dvojica Ludo & Arsène využila priestor nádvoria banskoštiavnického Starého zámku na improvizovanú akrobatickú show s názvom Be flat, do ktorej zapojila nielen špecifickosť miesta, ale aj okolostojacich divákov. Performeri si vystačili s jedinou vlastnou rekvizitou – kovovým rebríkom, jeho hľadaním sa začalo celé predstavenie. Jemne zvažujúci sa povrch, lavičky či výklenky neskôr využili na akrobatické kúsky s prvkami parkúru. Duo zaujalo najmä svojou nenútenosťou a humorom. Akrobati po celý čas udržiavali kontakt a nahlas či krikom sa dohovárali pravdepodobne po flámsky, čo prispelo k ich obrazu zábavných cudzincov, ktorým nie celkom rozumieme, no úplne s nimi sympatizujeme. Za výdatnej pomoci detských divákov nás vyviedli až pred hradby Starého zámku a predstavenie zakončili stojkami a akrobaciou, ktorá nevšedne dopĺňala panorámu Banskej Štiavnice.
Organizátori do festivalového programu zaradili tiež inscenácie zriaďovaných divadiel – figuroval v ňom aj Lásky shock banskobystrického Mestského divadla – Divadla z Pasáže. Súbor ním pomyselne nadväzuje na predošlú úspešnú inscenáciu Norma, ktorá (dô)vtipným spôsobom poukazuje na špecifiká každodenného života ľudí s hendikepom. V tomto prípade sa zamerali – ako už naznačuje samotný názov – na prežívanie (ľúbostných) vzťahov, intimity, vnímania seba, svojich citov, tela a s reflexiou osobnejších tém prišla aj abstraktnejšia forma. Herci a herečky v spolupráci s režisérkou Kristínou Chmelíkovou vytvorili dielo so silnou atmosférou a s prvkami pohybového divadla, ale aj s výraznou výtvarnou a hudobnou koncepciou. Inscenácia pozostáva z choreografických častí (Lucia Kašiarová), účinkujúci si len občas vypomôžu slovom, zväčša na priblíženie témy či na pointovanie situácie. Podobne ako v Norme, aj tu v jednotlivých scénach poukazujú na to, že hoci sú účinkujúci tohto divadla v niečom iní, aj oni si uvedomujú a prežívajú vlastnú sexualitu, nadväzujú vzťahy a vedú spoločenský život. Zdôrazňujú, že aj oni majú právo na súkromie aj na výber partnera/partnerky podľa vlastného uváženia – v scéne na pozadí techno hudby herci gestami naznačujú, že chcú mať od okolia pokoj a dopĺňajú ich slovami: „To je moja vec!“ V humorne ladenej scéne pytačiek zasa jedna z herečiek expresívne vykríkne: „Tohto nie!“ Nasleduje pohybová sekvencia, počas ktorej sa účinkujúci navzájom „likvidujú“ – strieľajú do seba a zneškodňujú sa, čím vytvárajú obraz nekompromisne drsného bojového poľa lásky. Vtipné a vizuálne lákavé dielo nabité pulzujúcou energiou zapadlo do témy festivalu, no aj jeho zamerania na humor a odľahčené formy.
Hosť z Brna, Divadlo Husa na provázku, zasa v inscenácii Gadžové jdou do nebe pristupuje k úvahám na témy rasizmu, xenofóbie a národovectva vo forme zdivadelneného stand-upu. Režisér Jiří Havelka na nej pracoval so súborom divadla a externými, rómskymi spolupracovníčkami a spolupracovníkmi, ktorí sa do projektu dostali vďaka vyhlásenému konkurzu. Havelka využil svoju overenú tvorivú metódu autorského divadla, a tak sa v inscenácii dozvedáme čo-to aj o jej vzniku a o životoch účinkujúcich. Zatiaľ čo si v prvej polovici vypočujeme veľmi pútavo vtipne a uveriteľne pôsobiace (divadelno-stand-upové) výstupy jednotlivých herečiek a hercov o tom, ako sa k projektu dostali, s akými pocitmi, myšlienkami či predsudkami doň vstupovali, druhá polka inscenácie je už fádnejšia a trochu predvídateľná. Tvorivý tím tne do živého a zo scény sa na divákov pousádzaných pri stoloch (ako v bare, prostredí, z ktorého vzišiel a kde stále prebýva stand-up) valia najhoršie rasistické výroky a názory, odhaľujú sa klišé a nemenné predsudky. Hoci je aj táto časť umne vystavaná a herecky výborne stvárnená, akosi stráca svoj účel. Vystihuje – žiaľ – realitu našich svetov a dôvody, prečo sú stále oddelené, no tam končí. Spolupráca rómskych a „bielych“ účinkujúcich vyústi do scény inšpirovanej počítačovou hrou, ktorej cieľom je však strieľať namiesto Rómov – ako to bolo v hre – do „bielych“. Záverečná scéna, v ktorej jedna z rómskych účinkujúcich oblečená v kroji prednáša repliku z Maryše, ikonickej českej drámy, však zosumarizovala zámer a ideu tejto inscenácie – snahu poukázať na to, že každý, kto žije v danej zemi (či už je to Česko, Slovensko, alebo iná krajina) má rovnaký nárok na jej kultúru a na každodenný dôstojný život v nej. Hoci sa inscenácia nevyhla klišé a očakávaným výstupom, je výborným a divadelne pútavým príspevkom do diskusie o stave rasizmu v našich krajinách.
Medzi lákadlá festivalu patrila aj inscenácia Olé! Music & Comedy, ktorá je napriek bravúrnej hre na gitare jej tvorcov skôr estrádnym predstavením založeným na jednoduchých vtipoch, gagoch a imitácii. Jej zaradenie do festivalového programu vnímam ako príležitosť prilákať širší okruh divákov a svoj účel pravdepodobne aj splnila. Ostáva dúfať, že takto získaný divák neostal len pri jednom predstavení a odvážil sa navštíviť aj na prvý pohľad možno menej vábivé (no o to dômyselnejšie) časti programu.
Po dlhých mesiacoch lockdownu, počas ktorých nebolo možné dotknúť sa divadla naživo, bol každý divadelný festival oslavou stretnutia. Predstavoval však aj príležitosť obnoviť či objaviť iné aspekty recepcie a reflexie divadelného umenia. Program festivalu Amplión poskytol skvelý priestor pre znovuobjavovanie divadla v jeho rôznych formách – za divákom vyšiel aj do ulíc či do ďalších, pre divadlo netradičných priestorov. Do strmých kopcov a dláždených ulíc Banskej Štiavnice na pár dní priniesol radosť, humor aj dôverné stretnutia.
