Alžbeta VakulováScénickú tvorbu si študovala na ŠUV v Ružomberku aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Čo ti tieto dve školy dali?
Na ŠUV-ke mi dali hlavne praktické skúsenosti z oblasti konštrukcie strihov technológie a šitia kostýmov. Na VŠMU nás zasa učili, ako si vytvárať koncepty a rozmýšľať nad inscenáciou. A čo je najdôležitejšie, na VŠMU som stretla ľudí, ktorí ma formovali a s ktorými spolupracujem dodnes.
Využívaš všetky získané zručnosti a skúsenosti aj dnes? Šiješ si napríklad niekedy návrhy aj sama?
Šijem len pre nezávislé divadlo Uhol_92, keďže nemáme dielne a ani rozpočet na výrobu. Nechcem sa spoliehať len na nákup kostýmov, tak posúvam aj svoje hranice. Na začiatku som zvykla kostýmy len upravovať a naposledy – pre inscenáciu Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny – som sa rozhodla, že ušijem všetko sama. Urobila som si dokonca vlastný návrh pre potlač látky aj strihy.
Čím je pre teba kostým?
Kostým je časť zložitej skladačky. Každá inscenácia si žiada iný prístup a to sa snažím dodržiavať. Ak inscenácia funguje, kostým nie je až taký dôležitý, no keď nefunguje text, réžia alebo herectvo, tak ti dobré kostýmy k celkovému pocitu nepomôžu. Kostým je pre mňa veľmi dôležitým prostriedkom, ako rozpovedať príbeh bez slov, a niekedy na ňom stojí celá vizualita, najmä pri inscenáciách so súborom Uhol_92 to tak vnímam.
Kde hľadáš svoje inšpiračné zdroje, máš zaužívaný tvorivý postup alebo je to zakaždým iné?
Je to rôzne. Ak je to klasická inscenácia, tak potrebujem text alebo tému. Niekedy čerpám z rozhovorov alebo štúdií. Inokedy hľadám inšpirácie všade okolo seba, v prírode. Nejdem vždy cez rovnaký vzorec. Napríklad si poviem, že by som chcela používať túto farbu, lebo sa jej zvyknem vyhýbať a chcem si k nej nájsť vzťah. Aj teraz sa to deje. Presne pred pár mesiacmi som si hovorila, že neznášam fialovú, a už ju mám v hlave a chcem ju použiť.
Uprednostňuješ pri kreovaní kostýmových návrhov grafické programy alebo klasickú kresbu?
Keď odovzdávam návrhy scény, tak viem docieliť realitu tým, že používam 3D programy. Pri kostýmoch používam kombináciu. Kreslím a potom kolorujem v grafickom programe. Záleží, koľko času mám na odovzdanie návrhov. Veľmi mi pomáha, keď urobím návrh čo najbližšie realite. Zvykne sa hovoriť, že papier znesie, preto potrebujem čo najvernejšie zobrazenie, ku ktorému viem doladiť materiály, farebnosť.
Tvoja tvorba divadelných kostýmov je veľmi konkrétna a má svoju vlastnú identitu. Je to podľa teba dôležité?
Áno, určite. Sú však inscenácie, kde kostýmy aj nakupujem, no pokiaľ sa dá, vyberám najmä v second handoch. V nich je to o náhode, nikdy nevieš, čo tam nájdeš, a je to naozaj o tvojom výbere.
Keď som robila na inscenácii Perplex vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského, tak som mala len dva týždne na zostavenie kostýmov. Nastala situácia, že koncept aj dizajn kostýmov vznikal za behu v obchodoch a v krajčovni, no aj napriek tejto časovej tiesni cítim, že kostýmy fungujú a spolu so scénou vytvárajú jeden celok a identitu inscenácie.
Ako vnímaš svoje postavenie v tvorivom tíme a svoju úlohu v procese tvorby?
Divadlo je kolektívna práca, preto sa snažím byť členkou tímu, ktorá podporuje režiséra či režisérku, pomáha hereckému súboru a prinajlepšom vytvorí jedinečnú vizualitu inscenácie. Nechcem robiť veľké gestá len preto, aby som ukázala, čo dokážem. Potrebujem, aby inscenácia fungovala. Na začiatku navrhnem svoje predstavy, potom sledujem výrobu a až na scéne vidím, či to funguje. Často som len tichá pozorovateľka.
Veľmi často spolupracuješ s režisérkou Alžbetou Vrzgula. Dalo by sa povedať, že ste už taký tvorivý tandem, vaše poetiky sa prelínajú a dopĺňajú.
Tvorba s Alžbetou je pre mňa vnútorným, osobnostným a profesijným rastom. Začali sme spolupracovať už na škole a vyvíjali sme sa spoločne, od menších inscenácií až po inscenácie v kamenných divadlách. Väčšinou to začína tak, že Alžbeta príde s témou, ktorá ju zaujala alebo pobúrila – to je taký prvý impulz, ktorý spustí tvorivý proces. Potom spoločne diskutujeme, ako by to malo vyzerať, inšpirujeme sa navzájom, až sa dopracujeme k výsledku, ktorý ožije v priestore a doslova na hercoch.
Naposledy sme spolu robili konečne v kamennom divadle, v Prahe (v Městská divadla pražská, Komedie, pozn. red.) inscenáciu Já, Johan*a, pre ktorú som navrhla scénografiu. Je to veľký skok pre našu spoluprácu, lebo konečne sme nemali žiadne obmedzenia a naša scéna sa nemusela zmestiť do autovozíka.
Vo vašej poslednej inscenácii pre nezávislé divadlo Uhol_92 Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny si v rámci kostýmových návrhov zaujímavým spôsobom spracovala motív húb, ktorý možno na prvý pohľad až tak nesúvisí s témou diela.
Niekedy je to jedna veta v texte, ktorá ovplyvní premýšľanie o kostýme. Tak to bolo aj s témou húb. „Ľudstvo ako mycélium prerastá planétu.“ Alžbeta si predstavovala záver inscenácie s tancujúcimi hubami a zároveň je v hubách obsiahnutá individualita každého človeka. Na začiatku herci začínajú v harmonizujúcich kostýmoch, ktoré ich spájajú štýlom, strihom a potlačou prírodných motívov. Mojím zámerom bolo, aby boli veľmi fashion a mali výrazné, telu lichotivé strihy a len povrchne prírodné, preto som zvolila potlač na satén.
Tvoje kostýmové riešenie – nielen v zmienenej inscenácii – je predvedením veľmi originálne a osobité. Tvoríš kostýmy, ktoré sú všetko, len nie bežné, civilné. Je pre teba podstatné, aby postavy na javisku takýmto spôsobom ožívali?
Určite áno, pretože tým ako kostýmová výtvarníčka pomáham inscenácii. Pre mňa je dôležité, aby divák odchádzal z inscenácie s obrazom v hlave. To sa podľa mňa deje aj tu, buď si zapamätáš hríby, alebo si zapamätáš potlač. Už na začiatku tvorivého procesu mám v hlave nejaký obraz. Ten následne zakomponujem do konceptu a významu inscenácie. Napríklad pri Ponížených a krvilačných som si predstavila herca Petra Ondrejičku ako postavu Johana v náboženských pózach na obláčiku. Z toho som vytvorila grafiku a potlačila ňou látku. Pri Toni Wolff bolo mojím zámerom vytvoriť výrazné kostýmy, pekné, ľúbivé. Boli zosobnením toho, čo prinášajú cez svoje instagramové účty „šamanky“, o ktorých inscenácia hovorí. Sú to krásne ženy v krásnych šatách či ľanových kimonách. Postujú fotky, ktoré v nás vzbudzujú pocit, že toto všetko chceme a potrebujeme, či už sa bavíme o super prírodnom oblečení, alebo o korálkových náhrdelníkoch. A to sa nám podľa mňa podarilo. Divák odchádza z inscenácie s tým, že aspoň jeden kostým by si kľudne zobral domov, samozrejme, nie je to pravidlo.
Čo považuješ za najdôležitejšie pri tvorbe kostýmu vo vzťahu k hercovi a jeho práci s ním? Ponúkaš niekedy už počas kostýmovej skúšky hercom možnosť práce s kostýmom?
Najdôležitejšie sú vrecká. Každý kostým by mal mať vrecká, veľa vreciek. Skôr sa hercov pýtam, čo potrebujú, aby som im vedela kostým plne prispôsobiť. Či je dostatočne voľný alebo obtiahnutý. Veľa vecí sa dozviem až časom, práve počas skúšok. Hlavne potrebujem vedieť, čo s ním budú robiť, ako sa budú hýbať, aká bude choreografia. Ale toto všetko pokladám za také bežné otázky v kostýmovej tvorbe. Hlavne sa starám o to, ako bude herec v kostýme pôsobiť. Kostým nie je statická vec, ale práve na hercovi ožíva.
Jednou z aktuálnych tém, ktoré sa aktívne a prakticky dostávajú do procesu tvorby, je aj otázka recyklácie. Aký máš na to názor a ako by si to hodnotila vo vzťahu s „obyčajom“ výberu časti kostýmov z divadelných fundusov?
Podľa mňa je to aj o tom, ako si zadefinuješ tému recyklácie. Čo pre teba ako tvorcu predstavuje. Je to nákup zo second handu? Ale potom tu vstupuje otázka trvanlivosti vecí, ktoré už boli používané, a dilema, koľko ešte vydržia. Môže to byť samozrejme aj o tom, že sa znovu použijú nejaké časti oblečenia, ako gombíky, alebo sa prešijú staré kostýmy. Je to však limitujúce a nie každý koncept kostýmov alebo scény vieš urobiť recykláciou. Verím však, že každý kostýmový a scénický výtvarník si najskôr pozrie fundus divadla, než začne nakupovať alebo vyrábať nové kostýmy či scénu.
Mnoho slovenských kostýmových i scénických výtvarníkov a výtvarníčok sa často sťažuje, že sa v kritickej reflexii ich práci nevenuje dostatočný priestor. Čo od recenzií očakávaš ty?
Veľa recenzií je založených na opise inscenácie. Podľa mňa málo ľudí odčíta koncepty scén a kostýmov. Jeden z dôvodov môže byť, že veľa z nich ani nemá koncepty, ktoré by sa dali pomenovať. Oceňujem, keď sa niekto tieto súvislosti snaží nájsť. Aj keď je to možno nejasné, snaha o pomenovanie zámeru, prepojenia a celkového pôsobenia na divákov sa cení. Dokonca aj negatívna kritika, veď tá tiež istým spôsobom posúva človeka vpred.
Len pred pár dňami si už po druhýkrát po sebe získala ocenenie Dosky v kategórii Najlepšie kostýmy sezóny a to práve za tvoju tvorbu pre nezávislé divadlo Uhol_92. Čo to pre teba znamená?
Tak ako som to nečakala prvýkrát, rovnako som pochybovala aj tento rok. Je ťažké porovnávať kostýmy nezávislého divadla s kostýmami, ktoré vznikajú v profesionálnych kostýmových dielňach a na ich vzniku sa podieľa veľa šikovných ľudí. Dielne divadla Uhol_92 sú u mňa doma a som ich jediným členom. Vážim si, že kritici a kritičky vnímajú pozadie vzniku našich inscenácií a najmä, že toto ocenenie upozorní aj na inscenáciu a témy, ktorých sa konkrétne inscenácia Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny dotýka. Dosky sú pre mňa zadosťučinenie za prebdené noci, boľavý chrbát a beriem to ako hnací motor pre to, aby sme robili ešte viac a kvalitne.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
