Lucia GaldíkováDruhej polovici festivalu dominovali okrem Anien Frankových aj inscenácie z prešovských divadiel: Posadnutí, Deň, keď zomrel Gott a Eugen Onegin. Súčasťou festivalového programu boli už tradične Kritické platformy. Okrem samotného hodnotenia inscenácií sa počas diskusií objavili aj rôzne teatrologické otázky. Napríklad ako dnes vyzerá autentické herectvo a ktorý súbor by mohol byť jeho predstaviteľom. Pre mňa osobne to boli práve prvé dva spomínané hlasy z „východu“. Ten tretí očaril skôr generačne staršie publikum.
Divadlo Alexandra Duchnoviča v dramatizácii Dostojevského románu Besy pod názvom Posadnutí predstavilo prirodzený temperament a naturel Rusínov. Dokonalému kontaktu hercov s divákmi napomáhalo aj usporiadanie hracieho priestoru, ktorý diváci obklopovali z oboch strán. Po odohraní svojho partu sa každý aktér odobral z tohto priestoru vyznačeného bielymi čiarami a usadil sa do radu sedadiel v zadnej časti. Tento princíp ilustroval prepletenosť a mnohostrannosť komplikovaných vzťahov jednotlivých postáv. Menšie problémy s porozumením textu v rusínčine sa strácali vďaka extrémnej sile myšlienok, ktorá bola vyjadrená najmä cez fyzické herectvo. Všetci predstavitelia prežívali emócie na scéne doslova telesne. Oceniť treba bez pochýb aj dramaturgický výber diela. Okrem priam patologických rodinných väzieb, ľudskej zloby, honby za majetkom, vypočítavosti a spustnutej morálky dielo prináša aj úvahy o Rusku, ktoré sú, žiaľ, aktuálne i dnes. Vidina Ruska ako spasiteľa sveta sa premieta aj do velikášstva postáv. Nikolaj Stavrogin peniazmi hladí svoju zhýralú dušu, ničí osudy nevinných žien a pomoc týmto neboráčkam obracia v ich smrť. Kapitán Lebiadkin agresívne a bez výčitiek týra svoju sestru. Ľudské dno a zlo, zúfalosť i trúfalosť nájdu svoje uplatnenie v anarchistických a fašistických myšlienkach. Postava revolucionára sa v dnešných časoch objavuje v divadle pomerne často a dokonca s úspechom. Zrkadlí zrejme javy v súčasnej spoločnosti, ktoré bublú pod povrchom alebo už dokonca aj vyvreli. Petrova agitácia za spravodlivosť pripomína buričské reči Stockmanna z Ibsenovej drámy Nepriateľ ľudu, či svojimi radikálnymi názormi dokonca postavu neonacistu v nedávno premiérovanej inscenácii Rodáci (SND).
Ďalšia prešovská inscenácia Deň, keď zomrel Gott sa napriek uvedeniu v nočných hodinách stretla s úžasným diváckym prijatím. Text Michaely Zakuťanskej je obohatený o originálne režijné nápady Júlie Rázusovej: gagy sa striedajú s komicky pôsobiacimi tancami a uspávankami nad postieľkou novorodenca či s nápaditými videosekvenciami. Tenzie medzi dvomi sestrami – impulzívnou a spontánnou Izou (Anna Rakovská) a staršou zodpovednejšou Karlou (Gabriela Marcinková) ukazujú krehkosť súrodeneckého súžitia, súperenie, vzájomnú lásku i (ne)pochopenie. Karla s malým dieťaťom je o krok pred svojou mladšou sestrou, snaží sa byť dospelá a zodpovedná, zatiaľ čo Iza si ešte smie užívať slobodu a nezávislosť. Pritom každá má kúsok duše i časť túžob tej druhej, spolu tak reflektujú strach, neistoty i tragikomickosť bytia mladých (často nezorientovaných) ľudí v dnešnom svete. Nielen dvojica herečiek, ale aj ich hereckí partneri Tomáš Mischura a Peter Brajerčík, počas festivalového predstavenia rozohrali v plnom tempe a obrovskom nasadení vtipné príhody i skepsy svojich postáv. Tým uzavreli zážitok z autentického herectva „prešovskej skupiny“.
Prešovské národné divadlo by sme pokojne mohli označiť ako hlas „tej našej“ generácie. Zatiaľ čo „tí starší“ humoru a problémom generácie tvorcov z PND nerozumejú, terajší dvadsiatnici a tridsiatnici práve v ich inscenáciách nachádzajú témy, zážitky a skúsenosti, ktoré sú im blízke. Kritické kolízie a rozpory medzi členmi hodnotiacej platformy upozornili na problém medzigeneračnej komunikácie. Vynorila sa aj čiastočne nepatričná otázka ohľadom profesionálnej či amatérskej úrovne tohto súboru. To, že všetci z nich absolvovali umelecké školy, zrejme ostalo u istej časti kritickej obce nepovšimnuté. Každopádne, PND môžeme vďačiť za obdobný zážitok ako tvorcom z Divadla Alexandra Duchnoviča, oba súbory priniesli autenticitu komunity a živý prejav.
Tretia prešovská inscenácia, ktorú sme mali možnosť vidieť počas festivalu, prerušila líniu autentického hereckého prejavu. Marián Pecko sa po naštudovaní tematicky náročnej inscenácie Vojna nemá ženskú tvár v Slovenskom komornom divadle Martin „ponoril do krásnych veršov Eugena Onegina“ (ako sám priznal počas diskusie na Kritickej platforme). Zdá sa však, že sa v inscenácii nechal okázalosťou dvorného života unášať až príliš. Veľkovýpravný charakter v sebe niesla nielen hudba (Robert Mankovecký), ktorá sa aj na základe svojej repetitívnosti zarývala so stále väčšou intenzitou do ušných bubienkov (hoci to bolo zrejme zámerom), ale i vizuálna stránka. Tá sa pohybovala medzi snahou o čisté estétstvo a gýčom. Úvodné otvárajúce sa hrdzavé múry skôr než kontajner (ako tento scénografický prvok interpretovali tvorcovia na diskusii v rámci Kritickej platformy), pripomínali krvou postriekané steny príbytku, v ktorom sa záletník a zločinec Onegin bude neskôr práve „kúpať v krvi“. Ťažkopádne pôsobili aj masívne zosuvné panely, ktoré oddeľovali jednotlivé scény a vytvárali akési tableaux vivant sveta, ktorý už našťastie neexistuje. Inscenácia tak pôsobila, akoby k nám prehovárala z minulosti. Archaický jazyk prevažoval aj v kostýmoch a hereckom stvárnení. Udivovala napríklad bezprizorná láska hlavnej predstaviteľky Tatiany (Veronika Husovská) k donjuanovskému Oneginovi (Boris Srník), ktorá sa aj vo viacerých mizanscénach spájala s neskutočným pátosom a sentimentom. Inscenačné prvky ako imitovanie jazdenia na koni či parodujúce rituály šľachtického stolovania a najmä skupinové tanečné kreácie, ktoré mali byť zrejme zdrojom irónie, boli stvárnené príliš ilustratívne. Neprinášajú tak potrebný kontrast k nasledujúcim scénam, ktoré by mohli vyvážiť istú homogénnosť temporytmu a zacyklenosť inscenácie.
