Martina BorodovčákováPríbeh o nenaplnenej láske sa stal známy najmä vďaka Racinovej tragédii Faidra, v ktorej čerpal z Euripidovho Hippolyta, ale aj Senecovej Faidry. Aj neskorších autorov inšpiroval Faidrin príbeh, stačí spomenúť Sarah Kane (Faidrina láska) či voľné spracovanie Eugena O’Neilla v Túžbe pod brestami. Inscenovať Faidru, „nehrateľnú“ tragédiu stoického filozofa Senecu, sa v našich končinách prvýkrát s úspechom podarilo režisérke Hane Burešovej v pražskom Divadle v Dlouhé a v roku 2012 sa inscenácia presunula aj do Brna. Na úspechu inscenácie mal podiel vydarený preklad skúsenej filologičky a zároveň naslovovzatej českej odborníčky na antické divadlo Evy Stehlíkovej. Stehlíková pri preklade spolupracovala s režisérkou a spolu text upravili. Režisérka Hana Burešová si do Brna preniesla s inscenačným tímom aj celú scénu.
Na rozdiel od Euripidovej a Racinovej verzie, kde je zobrazený vývoj Faidrinej lásky, sa Senecova Faidra hneď na začiatku pestúnke priznáva k svojej erotickej posadnutosti svojím nevlastným synom Hippolytom. Ten však odmieta všetky ženy, a tak ohrdnutá Faidra Hippolyta obviňuje zo znásilnenia. Rozzúrený Théseus, ktorý sa práve zničený vrátil z podsvetia, privolá prostredníctvom svojho otca Neptúna na Hippolyta pohromu a on zahynie.
Tragédia je emočne nabitá a režisérke Burešovej sa podarilo vytvoriť komplexné dielo, v ktorom každá zložka inscenácie mala svoj význam a dotvárala príbeh. Dráma sa odohrávala na minimalistickej čiernej scéne, ktorej dominovala priesvitná kocka pripomínajúca ľadovú ryhu, ktorá mala funkciu lôžka. Na tejto ľadovej kocke balansovala Faidra, keď sa Hippolytovi priznávala k svojej láske a rovnako neskôr oplakávala Hippolytovu mŕtvolu. Symboliku mali aj farby, dominovali čierna, biela, červená a zlatá. Burešová zvolila pre inscenáciu štylizovanú formu a statickosť, ktorá vyplývala z textu, sa snažila rozbiť rytmizovaním chóru.
V inscenácii vynikal výkon hlavnej predstaviteľky Heleny Dvořákovej, absolventky JAMU, ktorá za svoje expresívne stvárnenie Faidry získala cenu Alfréda Radoka. Dvořáková v pozitívnom zmysle slova niekedy pripomínala sochu antickej bohyne. Jej výraz a gestá boli premyslené a expresívne. Od zúfalej ženy, ktorú kvári nešťastná láska k mizogýnovi Hippolytovi, prechádza pod pestúnkiným vplyvom k razantnej žene, ktorú namiesto lásky už ovláda hnev. Predstaviteľ Hippolyta Lukáš Janota sa ukazuje ako mladý neskúsený chlapec milujúci starobylý spôsob života a uctievajúci panenskú bohyňu Dianu, ale po Faidrinom priznaní aj on prejaví vášeň a vytiahne na Faidru meč. Faidre sekundovala premenlivá Irina Konvalinková v úlohe pestúnky. Pri vonkajšej štylizácii zostal predstaviteľ Thésea Viktor Skála. Chór troizénskych žien odetých v červenej farbe (Eva Ventrubová, Hana Kovaříková, Eva Jedličková) má dynamizujúci prístup, keď opakuje slová posla a zároveň vedúceho chóru.
Istej statickosti a pátosu, ktorý je determinovaný vlastnou povahou Senecových tragédií, sa nedalo vyhnúť, napriek tomu však uvedenie tejto tragédie možno považovať za sviatok a príklad, že i dnes možno inscenovať antické hry na európskej úrovni.
