Marek GodovičNuDanceFest bol jedným z prvých festivalov, ktorý sa konal po pandemickej prestávke, čo ovplyvnilo aj jeho atmosféru. Diváci sa nespoznávali v rúškach, aj samo sledovanie predstavení sa dialo s vedomím niečoho výnimočného a performancie nadobúdali iné významy. Pätnásty ročník okrem starších produkcií slovenských tvorcov priniesol aj premiéry nových diel, medzi ktoré patril aj duet ↑&X / A P E N D I X, sólo TimeOut BurnOut a kolektívna choreografia Diaries of Touch.
Druhý dych pohybu
Režisér Martin Hodoň sa v najnovšom projekte združenia GAFFA (v koprodukcii so Štúdiom 12) ↑&X / A P E N D I X sústredil na dnes často pertraktovanú tému pamäti, straty pamäti, jej (ne)spoľahlivosti. Dvojica tanečníkov Nikoleta Rafaelisová a Daniel Raček vyjavene hľadia do prázdna, navlečení do šuštiakovej súpravy s igelitkami sa pomaly začínajú hýbať na hit Dancing Queen od skupiny ABBA, ktorý strieda ďalší hit slovenskej proveniencie. Vzniká atmosféra takmer ako na diskotéke. Takýto úvod predznačuje isté pohybové vzorce, z ktorých vychádza nielen choreografia, ale tvorcovia sa aj na ich základe snažia viac preniknúť do esencie témy, ktorá ich zaujíma. Je ňou pamäť tela počas života, to, aké pohybové návyky a nánosy si v sebe telo nesie.
Režisér Martin Hodoň vo svojich inscenáciách pracuje s textom aj pohybom na hrane nadsádzky, irónie, ale aj stáleho napätia. Tvorcovia ako inšpiráciu pri vzniku konceptu ↑&X / A P E N D I X uvádzajú Borgesove texty. V performancii cítiť jemnú esenciu jeho tvorby: opúšťanie reálneho sveta a postupné nazeranie do toho druhého, ktoré hraničí so smrťou. Performeri sa neraz otáčajú ako v polosne. Pre navracanie sa k vedomiu sčasti využívajú synchrónnosť pohybu či sledovanie svojho partnera. Obaja performeri stareckými pohybmi pomaly reagujú na rytmickú tanečnú hudbu. Tieto zmeny hudobných okolností i z nich vyplývajúce impulzy smerujú k umŕtveniu, zastaveniu. Tanečník ťahá ležiacu tanečnicu, snaží sa ju vzkriesiť, znova voviesť do života. Presviedčajú sa navzájom, že žijú. Nachádzajú život v pote a pachu tiel, v búchaní si do stehien, v pocite horúčavy. V častiach, keď v atmosfére pôvodnej hudby (Ink Midget) hľadajú impulzy, sa dovtedy vynaložená energia rozplýva v čiastkových činnostiach, ktorými sa obaja performeri zapodievajú. Vzájomne sa obchádzajú, pôsobia zúfalo osamotene. Na záver Rafaelisová stareckými pohybmi, ktoré sa viac blížia k statike smrti ako dynamike života, navlieka Račeka do nohavíc. Obaja sa pohybujú ilustratívnym stareckým šuchtaním, prihrbení, postupne začínajú vnímať toho druhého, ale takmer sa nedotknú, len sa nezúčastnene dívajú dopredu. Ich situácia sa vráti do východiskového bodu dvojice zo začiatku s batohom a igelitkami, ktorá sa každým pohybom približuje k smrti.
Intimita duetu má možnosť sa rozvíjať, dvojica tanečníkov, ktorá spolu účinkovala a účinkuje vo viacerých projektoch, sa pohybovo pozná naozaj dôkladne. Dokázali to aj v tejto performancii, keď vedeli vyabstrahovať zo situácií momenty, s ktorými sa divák vie stotožniť.
Režisér Martin Hodoň s dramaturgičkou Dášou Čiripovou sa zamerali na témy, ktorými aktuálne žijeme, položili si otázku, čo zo života si vieme zapamätať a do akej hĺbky vedomia sa nám jednotlivé životné udalosti zapisujú. Budeme schopní si na ne spomenúť v momente smrti, alebo aj smrť je pre nás len udalosť, na ktorú rýchlo zabudneme?
Zhorieť až do tla
Nepochybne aktuálnou témou vyhorenia, ktorá sa týka ľudí naprieč generáciami a môže postihnúť každého – vrátane umelca, sa zaoberá performancia tanečníka Lukáša Bobalíka a režisérky a dramaturgičky Maje Hriešik TimeOut BurnOut. Bobalík často spolupracuje s tvorcami svojej generácie, aj so staršími choreografmi a choreografkami a takáto vyťaženosť vie byť hraničná, aj keď sa môže zdať, že dvadsiatnik ešte nemusí zažívať vyhorenie. Tempo, s akým sa tanečníci po absolvovaní školy vrhajú do každodenného kolobehu života umelca na voľnej nohe, však môže zatočiť i so starším matadorom a môže byť adrenalínovým športom. Bobalíkovi to prinieslo skúsenosť so stavmi prepracovanej beztiaže, keď človek stráca motiváciu ďalej tvoriť. Tanečník prostredníctvom tenisového zápasu či tréningu demonštruje počas predstavenia cestu k psychickému i fyzickému vyčerpaniu.
Scéna (Zuzu Hudek) veľmi dynamicky a funkčne ovplyvňuje dianie v „tenisovej hre“. Repríza počas festivalu sa konala v telocvični v Novej Cvernovke, ktorá rámcovala atmosféru celého diela. V priestore sú umiestnené štyri plochy – kovové siete, ktoré tanečník v plnej miere využíva. Premiestňuje odrazové plochy, ktoré sa menia na klietku a s ňou na záver Bobalík zápasí. Snaží sa vytvoriť si v nej priestor, ale je to takmer sizyfovská práca, pretože si musí udržať tempo, rýchlosť, dynamiku aj celkovú techniku pohybu. Bobalík strieda rytmus hry. V tanečnom prejave dominuje tenisová technika, ale aj noblesa spojená s tancom.
Spektakulárnosť performancie určuje aj živá hudba Jakuba Mitríka (o. i. skladby Henryho Purcella a Franza Schuberta) a spev Petra Mazalána. Za koncepciou badať dramaturgickú a režijnú prácu Maje Hriešik, ktorá z Bobalíkovej choreografie vytiahla hutné a kľúčové momenty. V nich aj ona chvíľami driluje tanečníka a hecuje ho do vyčerpávajúceho finále. Kde je ale cesta von z tohto labyrintu snahy, motivácie a energie?
Volanie po dotyku
Koprodukčný projekt Diaries of Touch viacerých výrazných osobností najmladšej generácie slovenských tanečníkov združených v zoskupení mimoOs a performerov zo skupiny ZDRUHESTRANY patril práve pre toto spojenie medzi očakávané premiéry festivalu. Chorvátska choreografka a režisérka Sonja Pregrad pred dvomi rokmi viedla workshop zameraný na aspekty tvorby ako senzualita vlastného tela a jeho znovuobjavovanie. Na skúmanie dotyku (dotyk ako element komunikácie, spôsob nadväzovania rozhovoru, ale aj jeho prerušenia) sa už tanečníčky z mimoOs zamerali i vo svojom staršom projekte .DOTYK. Aktuálny koncept je napojený na prostredie telocvične, kde niekoľkí performeri v cvičebných úboroch skúmajú možnosti pohybu. Nie toho extrémneho, ani nie veľmi fyzicky náročného, ale toho malého, nebadateľného, ktorý v nejakom momente prejde do oživujúceho záblesku, kontaktu živého s neživým, manipulácie s niečím, čoho sa denne dotýkame. Performeri si mali v priebehu deviatich mesiacov viesť denník dotykov, ktoré ich v ten deň zaujali, pracovali s nimi alebo si ich zapamätali. Z tohto konceptu vyplývajú viaceré otázky. Dá sa dotyku naučiť? Ak áno, dá sa z neho vytvoriť disciplinovaná choreografia? A bude to vôbec choreografia?
Pohyb na javisku vychádza z tiel protagonistov, ktorí na seba upozorňujú drobnými pohybmi, údermi lavičky o zem či nárazom tyčí o seba alebo búchaním hlavy o konštrukciu basketbalového koša. Do priestoru telocvične sú včlenené i abstraktnejšie prvky: kameň, nádoba s bielym práškom, kusy látky, s ktorými však performeri pracujú tiež dosť minimalisticky (rozbíjanie kameňa či „spadnutie“ hlavou do misy s práškom). Dianie v priestore vyzerá skôr ako prvotný impulz, ktorý vedie k samotnému pohybu a odtiaľ ešte ďalekou cestou ku choreografii. Postupne sa aktéri dostávajú k vzájomnej interakcii. Vznikajú krátke mužsko-ženské, čisto ženské alebo mužské duety, ktoré prebiehajú na rôznych miestach telocvične, v rôznych vzdialenostiach od divákov, ktorí sú rovnomerne situovaní po okrajoch priestoru. Performeri vytvárajú v duetách či skupinovej choreografii rôzne tvary, ktoré sa v momente rozplynú a nezopakujú, končia znova v sólových hľadaniach.
Performeri si musia vystačiť s hudbou (Nika Pećarina), s niekoľkými objektmi (Dana Tomečková) a najmä sami so sebou. Viac ako o choreografiu ide o fyzické či hlasové cvičenia, ktoré reflektujú daný moment, ale nezačleňujú ho do ničoho ďalšieho. Dotyky, pohyby, zvuky zostávajú osamotené, aj keď sa tanečníci fyzicky spoja s partnerom, tak toto spojenie zaniká a dotyky zostávajú zabudnuté. Zdá sa, že „nekonanie“, „nedramaturgia“, napätie, obava a strach boli zámerom či najčastejším záznamom v denníkoch dotyku, akoby k ničomu inému performeri nedospeli. Alebo možno práve naopak, režisérka z ich podnetov vyabstrahovala snahu po čistej forme dotyku ako takého.
Pritom práve z hľadiska odlišnosti pohybových slovníkov rôznych protagonistov by diváci zrejme čakali výraznejšie performatívne vstupy do diania na javisku, až intervencie. Nedeje sa tak, všetci protagonisti sa v mene „nedramaturgie“ performancie správajú uniformne. Nie je možné prečítať z ich konania nejaký hlbší zmysel. Ide skôr o režijne zviazané nekonanie. Cítiť, že samotní performeri by chceli hranice konceptu rozšíriť, ale zväzuje im ruky nemožnosť v danom momente konať za seba. Stali sa súčasťou dotyku, ktorý ale neprešiel do zreteľného nasmerovaného pohybu.
NuDanceFest aj tento rok dokázal na ploche niekoľkých dní vykresliť mapu performancií a predstavení, ktoré dávajú obraz o stave slovenského súčasného tanca v tomto výnimočnom období, kedy sme boli prinútení tvorivé i medziľudské vzťahy umŕtviť do vegetatívneho stavu. Práve tanec ako veľmi kontaktné umenie dokázal vzdialenosti medzi divákmi a tvorcami aspoň na chvíľu zotrieť.
