Miroslav ZwiefelhoferJe 5. september. Divadelnú sezónu 2019/2020 môžeme v podstate považovať za zahájenú. Domáce médiá sú zahltené vynesením rozsudku o (teraz už ex) poslancovi NR SR Milanovi Mazurekovi a tlačovou konferenciou (tiež už ex) štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti Moniky Jankovskej. Napriek tomu si pomerne zásadné miesto vydobyla správa o odvolaní riaditeľa Činohry SND Michala Vajdičku. Nechajme teraz bokom, že by bolo milé, keby médiá venovali pozornosť nášmu divadlu aj v iných chvíľach, než len keď sa prevalí škandál v SND.
Hneď na úvod otvorene priznávam, že sa absolútne necítim kompetentný hodnotiť, či je manažérskym zlyhaním zrušiť počas dvoch rokov desať, dvadsať alebo tridsať predstavení. Niečo viac by som snáď mohol povedať k tomu, že z hľadiska umeleckej kvality je pôsobenie Michala Vajdičku na spomínanom poste hodné diskusie. Odbornej, širokej, bez osobného rozmeru, s ochotou počúvať druhú stranu a priestorom pre mnohé kritické výhrady. Odvolanie Mariána Chudovského, vymenovanie Vladimíra Antalu, odvolanie Michala Vajdičku a aj vymenovanie jeho nástupcu Petra Kováča totiž spája tradičný slovenský jav. Totálna absencia verejnej odbornej debaty. Táto kauza zase raz odkrýva neschopnosť kultúrnej komunity povzniesť sa a prekonať prípadné rozdiely či animozity a organizovane sa postaviť evidentne nekompetetným či zámerne škodlivým rozhodnutiam volených zástupcov na celonárodnej i regionálnej úrovni.
Netuším, do akej miery je Vladimír Antala kompetentný zastávať funkciu generálneho riaditeľa SND. Jednoznačne však viem, že spôsob, ktorým bol vymenovaný, je najhorším možným. Arogantným, nerešpektujúcim princípy demokratickej spoločnosti, ktorý od prvej sekundy silu Antalovho mandátu výrazne devalvuje. Nie je žiadnym ospravedlnením, že po odvolaní Mariána Chudovského zostávalo minimum času do novej, v prvom rade však jubilejnej sezóny SND. Výber generálneho riaditeľa prebehol bez toho, aby boli jeho schopnosti a vízia riadenia SND konfrontované s potencionálnou konkurenciou. Nevieme, akým smerom chce Antala divadlo viesť, nevieme, aké sú jeho priority (prezentované všeobecné frázy sú nič nehovoriacim balastom), nevieme nič. Všetko preto, že do svojej funkcie bol menovaný rozhodnutím cárovnej z paláca na Námestí SNP.
Nechajme teraz bokom, že celým Slovenskom sa už dlhší čas šíri fáma, že „teta ministerka“ je len bábkou a ministerstvo riadi generálny tajomník služobného úradu MK SR. Milan Antala sa nemal nikdy reálne ujať svojej funkcie, pretože po ohlásení spôsobu, akým sa do funkcie dostal, mal nasledovať koordinovaný odpor celej kultúrnej komunity, ktorá by ministerku donútila vyhlásiť seriózne výberové konanie. Nestalo sa. Okrem iného preto, že sme si na podobnú aroganciu a nekompetentnosť pri menovaní štatutárov kultúrnych inštitúcii zvykli. Riaditelia galérií, múzeí, knižníc, divadiel, osvetových centier…, štátnych, krajských, mestských. Koľko ich koncepcií ste čítali, koľko ich je zavesených na weboch, aby ich práca mohla byť kontrolovaná? Čítali ste koncepciu rozvoja kultúry kraja či mesta, v ktorom bývate alebo z ktorého pochádzate? Existuje vôbec niečo také vo vašom kraji či meste? O koľkých výberových konaniach viete povedať, že prebehli ako férová súťaž, a o koľkých naopak viete, že najkvalitnejší kandidát neuspel? Koľkokrát ste o takomto type neprávosti či arogancie volených zástupcov vedeli a koľkokrát naň upozornili, alebo sa k upozorneniu naň pridali?
Iste, raz je problém vzdialený geograficky, inokedy profesne. Raz nechceme prejavením názoru uškodiť inštitúcii, pre ktorú pracujeme, inokedy projektu, ktorý práve čaká na grant. Myslime však na jedno. Dnes mávneme rukou nad tým, že mestská poslankyňa spravila riaditeľa knižnice zo svojho syna, ktorý v živote nečítal nič iné ako televízny program, zajtra môže byť táto poslankyňa ministerkou kultúry. Naozaj sa necítime trápne, keď si predstavíme, že táto osoba nás reprezentuje nielen vo vláde či v očiach celej verejnosti, ale ešte aj v zahraničí?
