Keď znova vyhorím, ostrihám si vlasy

Tvorcovia projektu Ohorky, filmový režisér Vladimír Horník a dramaturg Filip Sojka, definujú dielo ako punkový kabaret. Schopnosť šokovať a provokovať, ktorá sa s týmto hudobným žánrom spája, sa objavuje hneď pri vstupe do sály, keď herec a herečky (Adriana Moravčíková, Mária Miklošová a Mário Mačičák) žoviálne vítajú prichádzajúcich divákov a predstavujú konferenciera (Marián Kužma). Už úvodný song ozrejmuje zámer celého projektu: dôvtipne a satiricky reagovať na súčasné spoločenské neduhy, akými sú napríklad stav slovenskej kultúry, plagiátorstvo, mafiánske praktiky v politike.

Jedným z najlepších príkladov ilustrovania týchto javov je situácia, keď sa herci hrajú na slepú babu. Mária Miklošová má na sebe bielu plachtu upravenú tak, aby pripomínala starorímsku bohyňu Justíciu. Cez oči má previazanú šatku, v jednej ruke drží drevenú palicu, v druhej podprsenku. Tvorcami zvulgarizovaný symbol spravodlivosti tak odráža nielen stav slovenského súdnictva, ale dá sa aplikovať aj na celú spoločnosť. Nie je to však ojedinelý príklad, Ohorky sú podobnými narážkami na aktuálne dianie nasýtené. Herci a herečky energicky a v rýchlom tempe, ktoré často umocňuje aj hudobná zložka Michala Kvaššaya a Nathaniela Gonzaleza, prezentujú tieto obrazy. Práve to umocňuje jednu z tém, s ktorou tvorcovia pracujú – syndróm vyhorenia, a zároveň si vytvárajú priestor pre záver predstavenia, kde v podaní Adriany Moravčíkovej znie baladická skladba Nudí ma, ktorá zdôrazňuje pocit vyčerpania všetkých štyroch účinkujúcich.

Inscenácia Ohorky reflektuje témy, ktoré sa dotýkajú celej krajiny, otázky, ktorým čelí mladá generácia, až nakoniec ústi k značne individuálnym problémom. Postupne divákom predstavuje aj fenomény, ktorým mladí v rýchlej dobe čelia – sledovanie influencerov, zoznamovanie sa prostredníctvom aplikácií či vytváranie životopisov s pomocou umelej inteligencie. Tieto témy vyznievajú naliehavejšie vďaka komunikácii s obecenstvom – rozhovory s divákmi pri usádzaní, hádzanie kockami, ktoré určia, aká skladba bude nasledovať, uzatvorenie stávky s diváčkou alebo natáčanie inej diváčky so zámerom spraviť video virálnym na sociálnych sieťach. Interakciou s publikom tvorcovia akcentujú skutočnosť, že stvárňované fenomény sa netýkajú len ich, ale nás všetkých. Rovnako významne využitým princípom je improvizácia. Účinkujúci pridávajú do každého predstavenia aktuálne informácie z domácej politiky, kultúry či lifestylu. Dielo tak korešponduje s dianím na Slovensku, ale zároveň je aj generačnou výpoveďou.

V tom sú si podobné s ďalším projektom platformy Mliečne zuby – Krátkovlasosťou. Na rozdiel od Ohorkov, ktoré smerovali od politického k osobnému, tvorkyne Krátkovlasosti pracujú v prvom rade so skúsenosťami žien so strihaním vlasov, ktoré smerujú k otvoreniu spoločenských tém.

Režisérka Anna Ďurišíková pracuje v projekte s troma hlavnými líniami – pohľad okolia na krátke vlasy, vzťahy mužov k ženám s krátkymi vlasmi a vlasy ako súčasť ženskej identity. Tri performerky (Melánia Ondrejčíková, Julia Pabst, Tereza Pavlíková) postupne zdieľajú vtipné, milé, odsudzujúce zážitky s procesom strihania. Popisujú „experimenty“, ktoré na nich vykonali, ale aj pocity, ktoré sa viažu k zmene účesu. V línii reakcií okolia prezentujú stereotypné vnímanie krátkovlasých žien spojené s dotieravými otázkami ľudí o sexuálnej orientácii či aktuálnej životnej situácii, ktorá ženu donútila k takejto radikálnej zmene. Pracujúc s vlastnými vzťahmi, či už s rodičmi, alebo bývalými partnermi performerky postupne zdieľajú zážitky s mužskými komentármi, v ktorých sa mieša intímnosť (pri vzájomnom strihaní sa s otcom alebo bývalým partnerom), ale aj vzťahovačnosť (nesúhlas partnera s novým krátkym zostrihom a jeho následný komentár: „Prišla si o rozum, o vlasy, aj o manžela.“). A nakoniec účinkujúce prezentujú strih vlasov ako súčasť svojej identity. V tejto rovine pracujú s tancom a zaužívaným vnímaním toho, čo ním môže byť. V tomto prípade je to spoločenský tanec, ktorý má byť predovšetkým o láske. A k celkovému dojmu z neho nevyhnutne patria dlhé upravené vlasy. Na tomto príklade performerky demonštrujú nemožnosť zmeny svojho vzhľadu.

Feminínny ráz projektu podporuje aj scénografia (Erika Hajzoková a Katarína Šišková) pozostávajúca z bielych, modrých a červených hodvábnych plachiet, ktoré zároveň pridávajú projektu snovosť – ich efektným nadvihnutím v závere je tento dojem umocnený, pretože publikum sa ocitá akoby pod baldachýnom. V protiklade s iluzórnosťou, ktorú dotvárajú najmä ladné pohyby performeriek, sú pop-kultúrne a historické referencie na osobnosti či postavy s krátkymi vlasmi. Speváčka Dua Lipa, egyptská vládkyňa Kleopatra, írska speváčka Sinéad O’Connor či fiktívna postava lorda Farquaada zo Shreka slúžia ako osoby, ktorých vzhľad sa performerkám páčil, alebo ako postavy, ku ktorým ich po skrátení vlasov prirovnávali.

Projekty platformy Mliečne zuby Ohorky a Krátkovlasosť umne pracujú s témami, ktoré sa týkajú nielen mladej generácie. Cez osobné výpovede, tanečnú performanciu a punkový kabaret nám tvorcovia a tvorkyne oboch ponúkajú svoj unikátny pohľad na aktuálne dianie a vďaka dobre zvoleným performatívnym princípom prizývajú divákov k zamysleniu sa nad fenoménmi, s ktorými pracujú.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová