Diana PavlačkováTretí deň ponúkol zaujímavý kontrast medzi klasickou naráciou a jej takmer absolútnou absenciou. Obe inscenácie nedeľného programu však spájala čistá neohraničená teatrálnosť. Po sobotnej performatívnej prednáške Rabiho Mrouého sme sa v nedeľu ponorili do najhlbších divadelných základov.
Inscenácia Noc portugalskej divadelnej skupiny Circolando je scénickou interpretáciou osobných asociácií tvorcov, ktoré sa viažu na texty básnika Al Berta. Skladá sa zo žánrovo a atmosféricky odlišných výstupov a dochádza v nej tak k zvláštnemu mixu rôznych scénických postupov. Meditačné choreografie sa striedajú s ťažkou techno „žúrkou“, živočíšnosť sa preplieta s estrádnosťou, vysoká kultúra s nízkou. Absencia čitateľného prepojenia jednotlivých častí v spojení s priam extravagantnými divadelnými prostriedkami však miestami vyvoláva dojem prvoplánovej efektnosti či gýča. Prvá časť je v porovnaní so zvyškom inscenácie choreograficky homogénna a jasne čitateľná. Dominuje v nej najmä práca s množstvom pneumatík, ktoré performeri rôznym spôsobom v priestore presúvajú a ukladajú. Prvý zlom prichádza v podobe zmien svietenia, hudby a pohybu samotných performerov, ktoré sa v priebehu inscenácie znásobujú a odohrávajú v čoraz rýchlejšom a razantnejšom tempe. Koncentrovaná práca s rytmom, najmä vďaka podmanivej hudobnej zložke, neustále nanovo prebúdza pozornosť diváka. Tému noci tvorcovia zobrazujú nielen v snových podobách, ale aj v doslovnom prežívaní nočného života. Noc tak vystupuje ako symbol statického odpočinku, ale aj búrlivého života. Je časom, v ktorom sa otvárajú dvere podvedomiu, snom a ilúziám. Inscenácii však chýba hlbšia dramaturgická línia, ktorá by myslenie diváka viedla ku konkrétnym tézam. Finálne podnecuje najmä k vlastným asociáciám či emočnému prežívaniu a pôsobí ako výhradne subjektívna výpoveď tvorcov, ktorý k textom Al Berta pristupovali bez snahy dosiahnuť žánrovú homogénnosť. Rovnako aj divák sa tak dostáva do pozície, v ktorej sa musí rozhodnúť, do akej miery sa nechá strhnúť abstraktnými obrazmi a rozhodne sa skúmať hranice vlastnej angažovanosti.
Jednoduchší údel čakal divákov pri nočnom predstavení Stalker, ktorého príbeh je pre mnohých srdcovka. Či už ide o samotný román Piknik pri ceste od bratov Strugackých, Tarkovského film alebo počítačovú hru. Teatro Tatro sa nesnaží dôsledne tlmočiť text ani kopírovať slávny film. Autor dramatizácie a režisér Ondrej Spišák dokázal v inscenácii prepojiť vlastnú poetiku a zároveň zostať verným literárnej predlohe. Stalker je ľahko čitateľný, osobitý a najmä atmosféricky nasýtený. V porovnaní s predošlou tvorbou Teatra Tatra je inscenácia výtvarne monotónnejšia, čo však pomáha pri budovaní ponurej atmosféry. Vizuálnu farebnosť nahrádza dynamické prelínanie mizanscén a hravosť hereckých akcií. Spišák sa rozhodol diváka uviesť do špecifického prostredia „zóny“ prostredníctvom priamej skúsenosti, a nie cez detailné opisy. Už od samotného vstupu za brány nitrianskych kasární sa začína púť na pomedzí strachu, neistoty a zážitkovosti. Po zvyšok predstavenia však viac nad skúsenosťou prevláda naratívny charakter príbehu.
Hraničné prostredie zóny vzbudzuje zvláštny pach neistoty, ale zároveň vytvára intenzívne sureálnu atmosféru. Zóna je pozostatkom mimozemskej civilizácie, kde sa však stále nachádzajú objekty s magickými, respektíve ničivými vlastnosťami. Práve ich zbieranie je hlavným zdrojom obživy tzv. stalkerov. Spišák dané špecifiká prostredia prezentuje cez charakter vojenskej zóny, kde je blízkosť smrti neustále hmatateľná. Iluzívnosť a magické obrazy umne vytvoril prostredníctvom jednoduchých, no funkčných mizanscén. Dynamickými hereckými akciami obsiahol celý priestor, nielen vo vnútri stanu, ale aj mimo neho. Svet stalkerov tak prekračuje pomyselnú hranicu vyhradeného divadelného priestoru a obklopuje nás zo všetkých strán. Diváka príbehom sprevádza sugestívny Milan Ondrík v hlavnej postave Ryšavca Rodericka. Svojmu drsnému výrazu dodáva potrebnú krehkú emocionalitu a do imaginatívneho sveta prináša „človečinu“, vďaka ktorej fikciu prepája s realitou. Inscenácii tak dodáva filozofický podtón a povyšuje ju nad lineárnu spleť obrazovej zážitkovosti. Hľadanie obyčajného šťastia v zápase o každodenné prežitie je v podaní Teatra Tatra inscenované prostredníctvom čistej a živelnej teratrálnosti.
