Na tejto stredoeurópskej pustatine...

Pri sledovaní najnovšej inscenácie Rastislava Balleka Mojmír II. sa nevdojak pristihnem pri tom, že spomínam na Hollyrotha, na Oresteiu, ale aj na unikátny zážitok z inscenácie hry Christophera Marlowa: Eduard II. (r. Diego de Brea, Slovinské národné divadlo, 2008). Na rozdiel od Mojmíra II., posledný menovaný titul však režisérovi „uľahčovala“ dobrá predloha. Žiaľ, Klimáček nie je Marlowe a hoci má jeho hra pomerne zaujímavé postavy a nechýbajú v nej ani silné miesta, predloha má aj z estetického hľadiska zopár nesystémových úletov, ktoré by boli vhodnejšie pre javisko divadla GunaGU (výstup Kavaschovej ako moderátorky, monológ Fischera o živote v zahraničí). Režisér preto urobil veľa záslužnej práce v tom, ako z textu vykresať živé a pritom nenásilné a nevyumelkované javiskové dielo, ktoré by prirodzene dýchalo minulosťou aj prítomnosťou, čo iste nie je ľahké. Ballek našťastie nie je typ režiséra, ktorý by trpel ostýchavosťou v tom, že by ctil text predlohy od a po zet – aj v tomto prípade sa ukázalo, že môže byť dobrým ťahom dopriať si občasné škrty či naopak drobné vklady do textu.

Inscenácia je výnimočná hereckými výkonmi. Najrozporuplnejšia je postava Runy v podaní Dominiky Kavaschovej. Jej výkon je vo svojej podstate hypnotický, strháva na seba všetku pozornosť, exhibícia je dôsledne skonštruovaná režisérom a herečka ju odmeriava a divákovi servíruje v presných dávkach. Zároveň je však priveľmi expresívna, jej krik je za hranicou únosnosti a zrozumiteľnosti, aj vzhľadom na prehovory ostatných postáv a ich paralelné repliky. Charakteristiky, aké režisér androgýnnej Rune pripísal – revoltujúca, drzá, arogantná, absolútne otvorená, zároveň zvrátená, sršiaca sexualitou, ale aj detinská a naivná, to všetko natoľko priťahuje divácke oko... Aj spôsob, akým to všetko herečka kreuje do celistvosti, vyráža dych, no zdanlivé superlatívy prinášajú jedno veľké manko – nielenže odpútava pozornosť od toho, čo Runa deklamuje, ale miestami celkom nevhodne prehlušuje aj postavy Rastica a Svätopluka (o Mojmírovi II. nehovoriac, keďže tento sa vyše hodiny iba tmolí po scéne a púta pri tom minimum pozornosti, čo sa nedá pripísať na vrub ani Danielovi Fischerovi, dokonca ani dramaturgovi a režisérovi, skôr je to len nemá výčitka voči autorovi-dramatikovi).

Pohľad na podriadenú, stíšenú postavu Svätopluka, ako ju civilne a umiernene interpretuje Emil Horváth v úvodnej mizanscéne, je výnimočne potešujúci. Hercovi pristane, ak sa namiesto horúčkovitých a impulzívnych kričiacich neurotických charakterov ocitne v role, ktorá je preňho takýmto spôsobom iná, nie bežná, no je preňho aj bez zaváhania zvládnutou výzvou.

Vizuálna pôsobivosť je jedným z prínosov inscenácie. Na pozadí vidíme hnedý vír blata a špiny, obraz chaosu a rozkladu, pod ktorým sa skrýva tajomstvo: dar duchovnej hodnoty, nové písmo. No aj to má iba krátku trvácnosť a mizne pod ľahkými pohybmi neznámej ruky. Na pôsobivej vizualite je založená aj postava Rastica (Robert Roth). Aj tu platí, že najsilnejšie vyznieva nástup postavy na scénu a jej krivka sa mení, nie je stúpajúca, klesajúca, ani konštantná. Rothovi sa už neraz podarilo charizmou svojho zjavu modelovať dôležité obrysy postavy od prvých krokov na javisku. Tu navyše so zvýraznenou bledosťou jeho vetchého tela, ktoré lavíruje medzi chlapčenstvom a prvými náznakmi strhanosti začínajúceho zrelého veku, ostro kontrastujte krvavá červeň, ktorá sa mu rinie z vylúpnutých očí. Horúčkovité, no vďaka slepote neisté kroky a roztrasená snaha nájsť oporu v slepeckej paličke kontrastujú s hercovou príznačnou údernou dikciou, ktorá narába s presnými miestami pre dôraz a udržuje si silu valiacej sa riavy.

Čo povedať na margo titulnej postavy, ktorá paradoxne nie je hlavnou postavou hry? Daniel Fischer je herec zručný, muzikálny, nespolieha sa na zjednodušenia svojej práce. No v tomto prípade mohol iba so cťou odohrať predpísané, nič viac, nič menej.

Pôsobivým divadelným momentom je procesia Metoda, žehnajúceho veriacim, v našom prípade prítomným divákom. Stvárňuje ho bábka/kostlivec v honosnom zlatom odeve, ktorá takmer ožíva v rukách Ivana Martinku. Momentum umocňuje hudba Andreja Kalinku, ktorá si zachováva naliehavú sugestivitu počas celej inscenácie.

Podobenstvá situácie rozkladu v období Veľkej Moravy, ktoré nie náhodou pripomínajú časy, čo žijeme, sú miestami veľmi priliehavé. Sú pre mňa navyše aj väčším zdrojom rozkoše z textu i pôžitku z divadla, ako použitie zvukov mobilných telefónov, miniatúrnych plechových telefónnych búdok či čiernobielych videoprojekcií.

Paralela svätoplukovsko-mojmírovskej doby s dneškom sa v drobných detailoch ponúkala nevtieravo a celkom intuitívne na niekoľkých miestach textu. Kiežby ich však bolo viac.

Namiesto silného záveru Mojmír II. odchádza do fade-outu a v nás ostáva len nejasný pocit z toho, k čomu tieto úvahy smerovali. Prinajmenšom však stále platí, že nám sa tu nežije ľahko ani dnes, na tejto stredoeurópskej pustatine...

Bibliografický záznam: Ferusová, Zuzana. Na tejto stredoeurópskej pustatine.... MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 12.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/386.