Mohla to byť prima klasa

Téma židovskej otázky sa v poslednom čase v umení objavuje čoraz intenzívnejšie. Zdá sa, že sme sa s jednou z najväčších tragédii Európy v 20. storočí stále nedokázali vyrovnať. Otázkou však ostáva, či je táto téma nevyčerpateľným zdrojom umeleckých inšpirácii a ich rôznorodých stvárnení, alebo už nedokážeme k jej zobrazeniu nájsť inovatívny prístup. Novela Ladislava Grosmana Obchod na korze je známa najmä vďaka Oscarom ocenenej filmovej adaptácii J. Kadára a E. Klosa. Príbeh o jednoduchom stolárovi Brtkovi, ktorý sa najmä vďaka vlastnej pripôsobivosti a tlaku okolia dostáva do pozície arizátora galantérie židovky Rozálie Lautmanovej, núti aj dnešného diváka, ktorý neprežil hrôzy fašistického režimu, zamyslieť nad tým, ako by sa zachoval v situácii, kedy má na výber zachrániť si vlastný život alebo uchovať si ľudskú dôstojnosť.

Dramatizácia Ivety Horváthovej súznie s dejovou líniou pôvodného diela. Do príbehu však dopĺňa výroky osobností reprezentujúcich obdobie Slovenského štátu, ktorými dokresľuje antisemitskú atmosféru doby. Citáty Jozefa Tisa alebo náboženské stereotypy prezentované v dobových periodikách dokazujú, že sfanatizovaná nenávisť voči židom zasiahla do všetkých oblastí spoločenského života. Horváthovej sa tak umne podarilo vykresliť protižidovské naladenie slovenského obyvateľstva, ktoré vyplývalo len z obyčajnej medziľudskej závisti. Autorka sa ale nedokázala vyhnúť pasážam presiaknutým pátosom a občas technickému vymenovávaniu faktov, pre ktoré inscenácia nadobúdala príliš informačný a edukatívny charakter.

Dominantným prvkom inscenácie Divadla Jonáša Záborského je scéna Pavla Andraška, pozostávajúca z množstva multifunkčných kufrov. Tie nadobúdajú najmä úlohu bytového zariadenia, ale rovnako reprezentujú aj priestor, ktorý umožňuje uschovať majetok pred zrakom ostatných ľudí. Hoci by sa výtvarné riešenie dalo považovať za prvoplánový odkaz na židovskú batožinu vystavenú v Osvienčime, funkčne vytváralo rôzne priestory a taktiež intenzívne zdôrazňovalo tému presvedčenia ľudí o množstve bohatstva, ktoré židia vo svojich domácnostiach ukrývajú. Za problematické by sme mohli považovať len dve sklené vytríny umiestnené na bočných stranách javiska, ktoré v mnohých chvíľach len efektne dopĺňali formálnu stránku inscenácie bez toho, aby prispeli k jej myšlienkovému vyzneniu.

Výrazným problémom inscenácie je práve režijný dôraz Mariána Pecka na formálnu stránku, čo odpútava pozornosť od ideovej podstaty diela. Inscenácia je priam presýtená estrádno-kabaretnými výstupmi postáv muža a ženy, reprezentujúcich rozprávača/autora, ktorí popri opise dobovej situácie, atmosféry či pocitu postáv vytvárajú miestami zbytočné scény (monológ o druhoch pozdravov). Tie prispievajú k retardácii deja a odpútavajú pozornosť od hlavnej myšlienky o obyčajnej, avšak závažnej ľudskosti, ktorá spoločnosti v dobách totalitných režimov chýbala. Herecký prejav predstaviteľov rozprávačov je značne štylizovaný. Herci prechádzajú od tichého šepotu do hlasných výkrikov, hyperbolizujú pohyb aj gestikuláciu. V ich prípade štylizácia funkčne vytvára rozdiel medzi „neživou“ líniou diela a hlavným príbehom, v ktorom prestavitelia postáv Tóna Brtka (B. Srník) a Rozálie Lautmanovej (K. Stražanová) dokázali najmä vďaka jednoduchosti a prirodzenosti hereckého prejavu zobraziť intímny, avšak myšlienkovo naplnený príbeh. Rušivou je predstaviteľka Evelíny Brtkovej (S. Janišová), u ktorej štylizácia presahuje mieru únosnosti a prechádza do neprimeraného afektu. Herečke sa síce podarilo zobraziť postavu zištnej osoby, ktorej životnou náplňou je hromadenie si majetku, a ktorá pre uskutočnenie svojich cieľov neváha využiť aj prostriedky vymykajúce sa humánnosti, avšak neprirodzenosť jej prejavu prebila podstatu postavy.

Inscenácia Obchod na korze prekrýva podstatu diela nabaľovaním formálnych princípov, ktoré mnohokrát prehlušujú ideové vyznenie. To sa najdominantnejšie prejaví najmä v závere inscenácie, kedy sa na javisku odohrá nejednoznačná smrť dvoch hlavných postáv. Najtragickejší moment príbehu, kedy Brtko zhadzuje Rozáliu zo schodov v snahe zachrániť ju pred transportom a následne pácha samovraždu, sa tak rozplýva v rozpačitosti. Finále inscenácie nevyvolá žiadnu emóciu a divákom tak ostáva len veľké, avšak myšlienkovo prázdne scénografické gesto v podobe gigantického dvojkríža. 

Bibliografický záznam: Šmatláková, Lucia. Mohla to byť prima klasa. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2015. [cit. 15.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/415.