Zden Brungot SvítekováZa minulý rok svet tanca opustilo niekoľko výnimočných dám, ktoré v období od šesťdesiatych rokov minulého storočia až dodnes formovali premýšľanie o tanci i telá celých generácií interpretov a tvorcov. Marie Overlie – choreografka, tanečnica, pedagogička, autorka The Six Viewpoints, systému, ktorý ovplyvnil nielen tanečný, ale aj divadelný kontext. Nancy Stark Smith – výnimočná improvizátorka, bádateľka, edukátorka, spoluautorka kontaktnej improvizácie a zakladateľka časopisu Contact Quarterly. Marie Fulkerson – choreografka a pedagogička, dlhoročná spoluriaditeľka vizionárskej inštitúcie European School for Dance Development Arnhem v Holandsku a autorka Anatomical Release Technique, systému, ktorý ovplyvnil umenie i klinickú prax pohybových terapeutov a prácu psychoterapeutov. Sally Banes – významná tanečná historička a kritička, autorka kníh ako Democracy’s Body: Judson Dance Theater, 1962–1964 a Terpsichore in Sneakers (o. i.). A 7. marca 2021 sa k nim pridala i Joan Skinner.
Joan, ktorá o svojom prístupe hovorila ako o „hlbokom uvoľnení kontroly“, vo veku 97 rokov uvoľnila posledné putá. Vo svojom tele i v mysli niesla líniu Mabel Todd (autorky prevratnej knihy The Thinking Body) a súčasne učenia Johna Cagea a Mercea Cunninghama. Filozofia Alexandrovej techniky tiež výrazne ovplyvnila Joaninu tanečnú kariéru – pomohla jej počas liečenia prasknutej platničky a neskôr výrazne ovplyvnila vznik metódy Skinner Releasing Technique (SRT). Techniky, ktorá predstavuje priekopnícky prístup k tancu, pohybu i samotnému tvorivému procesu. Osobnosť Joan Skinner výstižne opísala Stephanie Skura, choreografka, jej bývalá žiačka a dlhoročná spolupracovníčka: „Stojíme na pleciach tých, ktorí tu boli pred nami, ktorí zasvätili svoj život objavovaniu a stavaniu nových diaľnic, po ktorých sa dnes s nadšením preháňame. Joan som často nazývala Einsteinom moderného tanca. Jej objavy – zdokonalené kombináciou fókusu ostrého ako laser a obrovskej otvorenosti voči nápadom – boli v šesťdesiatych rokoch revolučné a ostávajú revolučné aj dnes, hoci svet ju začal dobiehať.“
Špecifikum SRT je práca s poetickými predstavami, s kyticami obrazov. Ich vznik výrazne ovplyvnil Joanin záujem o japonské haiku. V tých „kyticiach“ je niečo zázračne fungujúce, intuícia človeka absorbuje obraz a vníma ho okamžite v jeho celistvosti. „Je to magické a funguje to takmer vždy a neomylne. Bum, a človek je tam,“ povedala mi pred rokom choreografka Olive Bieringa, keď sme sa rozprávali o možnostiach sprostredkovávania somatických techník v on-line priestore. Jazyk obrazov je obrovský, dokonca možno väčší ako jazyk slov. Okrem toho má obraz veľkú schopnosť sprostredkovať aj neverbálne informácie, ako sú kinestetické údaje. Súčasťou hodín sú i partnerské manipulácie. Ruky na tele partnera ponúkajú možnosť vybalansovania viacerých smerov zároveň alebo možnosť autonómie jednotlivých častí tela. Mnohé z týchto manipulácií si moje telo zapamätalo okamžite a dodnes. Je v nich jednoduchosť, priamočiarosť, veľká presnosť gesta. A telo sa otvára, podporované týmto vybalansovaním smerov, čo je charakteristické pre „releasing“.
SRT som zažila s troma dámami: s Eszter Gál niekedy okolo rokov 1998 a 1999, s Joan Skinner v roku 2005 a o deväť rokov neskôr so Stephanie Skura. S Eszter to bolo dávno. Vybavujem si okná sály v ružinovskom Dome kultúry a šedý baletizol na zemi. V angličtine nie som veľmi zbehlá. Ponáram sa do predstáv, zadania znejú ako básne. Ako ticho krištáľovo čistého obrovského priestoru. Ticho, aké mi dnes pripomína zvuk Thomasa Könera z diela Nuuk, alebo „plné“ ticho tvorené akustikou horských masívov na východe Islandu. Zvláštna a nová je pre mňa časť práce s predstavou, kedy človek leží nehybne na zemi. Minimálne tam začína, ale nie vždy tam aj končí. Niekedy zaplávam do takého uvoľnenia, až pochybujem, či som ďalšiu inštrukciu prespala alebo jednoducho ešte nezaznela. Čas mizne, respektíve mení objem a textúru svojej priestorovej siete. Releasing. Uvoľňovanie. Odpútanie sa od predstáv a očakávaní. Kohokoľvek. Proces trvá dodnes. Telo objavuje spontánny pohyb, fyzickú skúsenosť, objavuje kinestetické vnemy, rafinovanosť a diferenciáciu propriocepcie. Pestuje schopnosť predstavovať si, v jemnosti získava silu.
V roku 2005 som, zvedavá na zdroj, využila možnosť zažiť Joan Skinner na vlastnej koži. Joan v tom roku viedla týždenný workshop na viedenskom festivale ImPulsTanz. S veľkým rešpektom nám ju vtedy predstavil jej žiak David Zambrano, ktorý viedol skupinu štipendistov programu DanceWeb, kam som patrila aj ja. Na Joaninej hodine som mala pocit, že som navštívila čarovnú babičku, ktorá nás pevnou rukou a s obdivom k pohybu vedie akousi rozprávkou. Joan mala vtedy 81 rokov. Pocit pevnej ruky v „babičkinom“ rozprávaní ma prekvapil. „Rigour“, teda schopnosť mimoriadnej dôkladnosti a presnosti, je v rámci prístupu, ktorý smeruje k hlbokému uvoľneniu, trochu paradox. Zároveň je to ale jedna z vecí, ktorá zaznieva z úst kohokoľvek, kto SRT vyučuje.
V roku 2014 som spoznala Stephanie Skura a jej uchopenie SRT. Steph nám pre podujatie ImproEvents Prague doporučila Lisa Nelson. Tentokrát na hodine prekladám z angličtiny ja, a neplánovane si tak trénujem vedenie lekcie pokročilého učiteľa SRT. Moje telo sleduje hlas Stephanie, pracuje, ladí sa. Z tohto miesta hlasom i telom tlmočím smer, kam pedagóg chce hodinu viesť. Rozpoznávam prvky, ktoré si pamätám i z hodín s Eszter, no podávané sú úplne inak. Je to ako s tým istým jedlom, ktoré pripravujú rôzni kuchári. „Same same but different.“
Keď som si neskôr prečítala, že medzi žiačky Joan Skinner patrila i Mary Fulkerson, niektoré veci začali dávať zmysel. Už viem, odkiaľ vietor vanul, keď sa mi na jej hodine niekedy v roku 1999, ležiac na zemi v „constructive rest position“, z ničoho nič do najmenších detailov vybavila kľučka na dverách domu, kam sme chodili na letné prázdniny, keď som bola malá. SRT, podľa slov ďalšej z pedagogičiek, Lizzy le Quesne, pracuje s jemne zmeneným stavom mysle, poetické obrazy oslovujú nevedomie a študenta dostávajú do polo-hypnotických stavov v hladine alfa. Takto napísané to znie ako dosť veľký trip. Vlastne aj je, i keď horská dráha to vraj začína byť až v pokročilejšom štádiu štúdia. Práca s nevedomím sa zdá byť pre SRT dôležitá. Obe, Lizzy aj Steph, spomínali na hodinách aj stretávanie sa s temnými a tienistými stránkami toho, na čo človek môže počas práce v sebe naraziť. Podľa toho, čo viem, nikto sa z toho ešte nezbláznil. SRT občas vedome privádza študenta do dezorientácie. Zámerom lekcií však nie je terapia, ale viesť človeka k stavu tanca (state of dance), k bezprostrednosti, sile v ľahkosti, úspornosti prostredníctvom uvoľnenia energie zadržovanej napätím a k samostatnosti. „Žiadne prednášky, len visíš ponad okraje v sebe samom a učíš sa lietať!“
