Zapoj sa do (eko)systému!

MichaelDouglas Kollektiv je medzinárodné zoskupenie tanečníkov a choreografov (Michael Maurissens, Douglas Bateman, Adam Ster, Sabina Perry a i.), ktorí vo svojich dielach skúmajú metódy kolektívnej tvorby a snažia sa odpútať od hierarchickosti v umení. Tieto prvky sa odrazili aj v ich spolupráci so slovenskou choreografkou Katarínou Brestovanskou. V Shifting Systems reflektujú primárne tému ekosystému (a v podtexte aj súčasnú ekologickú krízu) cez myšlienky kolektívnosti a odklonu od antropocentrizmu. Všetky predmety na scéne (napríklad izbové rastliny) aj prítomní ľudia (vrátane divákov) sú súčasťou nehierarchického systému ‒ či už ide o ich usporiadanie v priestore alebo mieru zapájania každého prítomného prvku a tela do performatívneho diania.

Určujúcim scénickým prvkom sa stali ozvučovacie káble. Diváci sedeli v kruhu okolo hracieho priestoru a každý mal pred sebou dva drôty, vďaka ktorým bolo možné napríklad ovládať zvuky vychádzajúce z reproduktorov. Tvorivý tím využil pomerne pestrú paletu diváckej zaangažovanosti. V úvode jeden z performerov vysvetlil samotný princíp fungovania tohto zariadenia a nasledoval kvíz s otázkami, ktoré sa dotýkali najmä individuálnej starostlivosti o životné prostredie, ale objavili sa medzi nimi aj rôzne recesisticky ladené otázky. Táto časť bola skôr úvodom, skúškou zariadenia – každý vydával iný typ zvuku znázorňujúci súhlas, vďaka čomu vznikla pomerne vtipná kakofonická zmes jazykov a citosloviec. Následne už bola práca s káblami sofistikovanejšia. Diváci mohli určovať performerom tempo, smer pohybu, emóciu, reflektovať ich odpojenie sa od seba alebo celkovo vytvárať hudobné aranžmány.

Okrem pasáží, do ktorých sa priamo zapájali diváci, tvorili dielo introspektívne, skôr poetické výpovede performerov na tému ekológie, vnímania telesnosti, ale aj odpútavania sa od reality, od sveta naokolo. Práve idea pripojenia a odpojenia bola pre celé dielo nosnou a definovala autorskú výpoveď tvorivého tímu na tému (eko)systému. Či už išlo o prepojenie tela s prírodou, o spájanie ľudí navzájom alebo o mechanické pripájanie sa do kolektívnej tvorby, vždy bola táto téma v diele prítomná. Tvorcom sa ju podarilo komunikovať v podtextoch, bez zbytočného vysvetľovania alebo zdôrazňovania. Skôr prostredníctvom metafor prenášali na divákov pocit kolektívnej zodpovednosti a rovnosti.

V tomto rovnocennom ekosystéme boli neustále v opozícii dva typy matérií – živé telo či rastliny a chladný neživý kov, čo sa odrazilo aj na kostýmoch a scénickej koncepcii. Na javisku boli performeri v častom kontakte s rozličnými rastlinami – prenášali ich, sledovali, hladili, no aj s nimi splývali a prepájali ich so svojimi telami. Na scéne boli tiež rôzne kovové objekty a väčšie plochy podlahy boli tiež pokryté týmto materiálom. Pohodlné, teplákové kostýmy zase dotvárali malé aplikácie z alobalu. Performeri objekty na scéne presúvali tak, aby sa navzájom dotýkali, pričom bolo všetko napojené na hudobný káblový systém. To znamená, že keď ich telá cez kovové plochy a káble prepojili jednotlivé objekty, vznikali na základe sily dotyku rôzne zvukové či hudobné variácie. Na scéne všetko synkretizovali káble, no v pozadí voda. Práve voda v tele performerov či rastlín bola tým neviditeľným vodičom, vďaka čomu vzniklo niečo empiricky vnímateľné – zvuk. Sieť, potrebná pre správne fungovanie systému, sa tak zviditeľnila a opäť raz zdôraznila potrebu participácie každej jednej zaangažovanej čiastky. Záverečné ozvučovanie rastlín, beh performerov do kruhu a neverbálne posmeľovanie divákov vytvárať hudobný podklad k ich pohybu priniesol vytúženú symbiózu, nesilené prepojenie všetkého a všetkých.

Voda sa pritom stala leitmotívom celého diela. Performeri nielen verbálne predstavili koncept prepájania všetkého cez vodu, ale aj v zvukovej rovine pracovali práve s touto ideou (napríklad hlasité prelievanie vody do pohárov alebo kloktanie do mikrofónu).Tekutosť a procesuálnosť bola charakteristická pre všetko dianie na scéne. Najmä choreografiu tvorili fluidné, plynulé pohyby. V jednej časti sa napríklad traja performeri premiestňovali kruhovým priestorom javiska tak, aby boli v neustálom točivom pohybe, a ich telá sa pritom neprestali nikdy dotýkať. Celkovo boli tanečné kreácie skôr minimalistické. Prevládali prirodzené pohyby vo vzťahu k objektom, kedy sa performeri snažili s nimi akoby splynúť. Okrem tejto časti a záverečného behu tvorili takéto sekvencie len pozadie k diváckej interakcii, prípadne oddeľovali jednotlivé časti diela.  

Shifting Systems funguje najmä vďaka zážitkovosti. Hry a interakcia s divákmi dokázali počas predstavenia jasne tlmočiť hlavnú myšlienku prepojenia všetkého, čo nás obklopuje. Poetické textové pasáže a tanečné výstupy sa však trochu strácali popri všetkom interaktívnom dianí. Neustále zapájanie divákov vytváralo konštantný šum a napätie, čo jemne pohlcovalo umeleckú či atmosférickú rovinu diela. Napriek tomu táto medzinárodná spolupráca priniesla do slovenského kontextu originálny tvorivý prístup k téme človeka ako súčasti ekosystému. Hoci bola ekológia skôr v pozadí, prostredníctvom zdôraznenia súvislostí tvorivý tím tento námet oproti mnohým iným inscenáciám či performanciám uchopil viac komplexne, a najmä bez zbytočného morálneho poučovania alebo vymenovávania dávno známych dôsledkov.