Vrstvy nevyžiadaného pozorovania

Autorkou dramatického textu a režisérkou inscenácie je Alžbeta Vrzgula. Ide o jej prvú samostatnú réžiu na javisku slovenského inštitucionalizovaného divadla (vo zvolenskom DJGT na inscenácii Tel3gram spolupracovala s dvoma ďalšími režisérkami), zatiaľ čo v Čechách už takýto priestor dostala pred rokom a pol. Pokladík teda môžeme v rámci Slovenska vnímať aj ako jej plnohodnotný debut na veľkom javisku, v ktorom preukázala, že vie jeho šírku a hĺbku obsiahnuť formálne aj obsahovo.

Už vo svojich predošlých inscenáciách režisérka veľmi citlivo reagovala na celospoločenské dianie. Často nachádza témy, ktoré predbehnú vlnu širšieho záujmu či dokonca reálne udalosti. Či je aj Pokladík taký prípad, ukáže až čas. Je však nepochybné, že ide v súčasnosti o vysoko aktuálnu a dôležitú spoločenskú tému. Problematika stalkingu zároveň vo všeobecnom diskurze už rezonovala minulý rok vďaka populárnemu britskému seriálu Baby reindeer.(Divadelnú hru, na námety ktorej seriál vznikol, ešte predtým inscenovali v Divadle Kontra.) Rozpletá sa v ňom zložitý príbeh a ešte zložitejší vzťah obete a stalkerky. V inscenácii Pokladík sa autorka a režisérka zamerala na vykreslenie prenasledovania cez viaceré príbehy, na ktoré navrstvuje roviny ďalších myšlienok reflektujúcich nástrahy digitálnej súčasnosti. Rozkrýva sa tu napríklad téma nefunkčnosti polície a systému, ktorý obete nedokáže chrániť. Citovanie zákonov a podmienok, ktoré musí prenasledovaný splniť, aby získal ochranu, sa stáva silne apelatívnym odkazom inscenácie. V závere tvorivý tím prechádza k jasne formulovanému názoru na súčasnú spoločnosť. Naše storočie označujú prívlastkom predátorské, pretože v ňom dominuje násilie, nenávisť, egoizmus, umocňovanie stereotypov, z toho plynúca osamelosť a neschopnosť to všetko zmeniť.

Hlavné dianie sa koncentruje na príbeh Braňa, známeho a veľmi populárneho herca. Ten sa denne konfrontuje so stratou anonymity a pocitu bezpečia na verejnosti, no jeho strach prehlbuje aj neprimeraný záujem konkrétnej osoby, ktorá mu denne telefonuje. Spoznávame aj jeho stalkerku Luciu a okolnosti, za ktorých k záujmu o jeho osobu došlo, a spôsob, akým mu vstupuje do života. Ďalej sa tu rozkrýva príbeh influencerky Adriany, ktorej ukradnuté fotografie zneužívajú na internete, policajtky Evy, ktorá čelí psychickému násiliu od svojho bývalého partnera, a herca Kuba preberajúceho a zneužívajúceho vystupovanie svojich starších kolegov – „učiteľov“. Všetky tieto príbehy odkrývajú rôzne formy aj intenzity stalkingu, a teda rozbíjajú stereotypnú predstavu o tom, ako nebezpečné prenasledovanie vyzerá.

Braňo Deák v postave slávneho herca hrá (ale aj nehrá) sám seba. Drží sa v medziach civilného herectva, jeho emócie sú skôr zvnútornené. Zväčša si drží nadhľad, pocity frustrácie a strachu z neho vyvierajú len postupne, no v tejto tlmenej polohe sú o to nástojčivejšie. Jeho stalkerku Luciu Lásku v inscenácii stvárňuje Lenka Libjaková, ktorá vytvorila veľmi presvedčivú postavu krehkej, no nebezpečnej ženy. Navonok je romantická a zasnívaná, no v pozadí cítiť jej nebezpečnú dravosť. Libjaková prirodzene prechádza z nežných polôh do kontrastnej živelnosti, odkrývajúcej jej schopnosť urobiť pre dosiahnutie svojich cieľov čokoľvek. Rovnako sugestívny je výkon Kataríny Gurovej v postave influencerky Alice Binder. Gurová v sebe spája rozvahu a nadhľad, ktorými kreuje postavu sebavedomej ženy so silnou vnútornou energiou. Zosobňuje človeka, ktorý pozná svoje práva, no voči systému je aj tak bezbranný. Rebeka Poláková stvárňuje vyšetrovateľku, ktorá je spočiatku žoviálna a pôsobí bezstarostným dojmom, neskôr v konfrontácii s Gurovou zase odmerane a nezaujato. O to silnejšie vyznieva jej záverečný monológ, v ktorom odkrýva svoj vlastný príbeh. Poláková najmä v tejto polohe dokázala dodať slovám emocionálnu nasýtenosť aj apel vyvierajúci z vnútorného hnevu. Najmenší priestor spomedzi hercov má Jakub Jablonský, ktorý tu vystupuje v role mladého herca preberajúceho identitu Deáka. Cielene to hrá „na charizmu“ a darí sa mu zdôrazniť najmä absurdnosť konania svojej postavy a nadhľad voči sebe samému. Pre hlbšie rozkrytie svojho charakteru tu ale nemá priestor. Aj z toho dôvodu jeho príbeh a postava inscenáciu skôr ozvláštňujú, než obsahovo rozvrstvujú.

Vrzgula si do tvorivého tímu prizvala väčšinu svojich častých spolupracovníkov a spolupracovníčok. Tím hercov a herečiek, s ktorými často tvorí v rámci divadla Uhol_92, doplnila o herca pôsobiaceho najmä v televíznych seriáloch a herečku tvoriacu výsostne v kamenných divadlách. Išlo možno až o nečakanú kombináciu, ktorá ale vo výsledku ladí a ich rozličný herecký background je takmer nerozpoznateľný (ak nerátame jeho tematizovanie v texte).

Dôležitým aspektom inscenácie Pokladík je hra s rovinami fikcie a reality. Herci vystupujú pod vlastnými menami, no nehrajú samých seba. Raz vystupujú v postave, inokedy svoju postavu komentujú z kvázi pozície seba samých, no stane sa aj, že priznajú ešte reálnejšiu rovinu. Neustále nám tak pripomínajú, že to, čo sledujeme, je umelecká výpoveď, a hoci môžeme v istých momentoch nadobudnúť presvedčenie, že sú to oni sami, kto s publikom vedie dialóg, nie je to tak. Tento princíp podporuje najmä výpoveď príbehu postavy Braňa Deáka, a to, že pozorovatelia často nadobudnú v prípade slávnych osobností pocit, že ich z médií a televízie aj reálne poznajú. Ešte zaujímavejšia hra s metarovinami a imerzívnym prenášaním pocitu prenasledovania nastáva pri konfrontácii divákov. Herci predstavenie v jednom momente prerušia a pomaly stupňujú informácie, z ktorých vyplýva, že nielen diváci sledujú javisko z pohodlnej intimity tmavého hľadiska. Aj herci pozorujú ich a vedia toho viac, ako si myslíme. Tento výstup prenáša vypovedané do praxe a vytvára tak aj v divákoch pocit, že sú sledovaní. Priama skúsenosť s témou vplýva aj na perspektívu, akou nahliadame na príbehy na javisku a rovnako ako obete ani my – diváci – už nevieme, čo je skutočná realita.

Scénické riešenie a práca s priestorom podporujú tajomnú atmosféru, ktorá vytvára pocit, že hoci je vonkajší svet pokojný, v prítmí domov a bytov sa odohráva niečo úplne iné. Podporuje to rozčlenenie scény a najmä uzatvorená trojuholníková miestnosť v strede zadnej časti javiska. Tá je zariadená ako bežná izba v byte, so živou rastlinou v kvetináči, stacionárnym bicyklom a pracovným stolom. Za ním po celý čas sedí v šere hudobník Martin Krajčír, ktorý pôsobí ako tichý, nenápadný, no potenciálne nebezpečný sledovateľ všetkého diania (alebo partner Polákovej). Ide o zhmotnenie stereotypnej predstavy stalkera – muža v strednom veku pripútaného k svojmu počítaču. Krajčír pritom tvorí naživo elektronickú hudbu, ktorá (doslova) udáva tón a predovšetkým buduje napätie jednotlivých scén, čím sa tu opäť prepájajú roviny postavy a tvorcu, fikcie a reality. V pravej časti javiska je plne zariadená, ohraničená policajná kancelária. V strede zostáva voľný priestor a práve tu sa odohráva väčšina dôležitých prehovorov. Akoby v tej prázdnote, v pozadí nášho fókusu sa deje to podstatné, čo navyše na verejnosti nepriznávame. Množstvo miestností s rôznymi vchodmi a variabilnými stenami ponúka aj širokú škálu možností práce s priestorom. Tú režisérka plne využíva a vznikajú tak dynamické a vizuálne pútavé scény, neraz príznačne pre tému stalkingu doplnené o projekcie či live cinema. 

Alžbeta Kutliaková je autorkou scénických, ale aj kostýmových návrhov. V tých sa spájajú súčasné trendy s jasnou divadelnou charakterizáciou postáv. Braňo Deák je oblečený do ležérnych, voľných nohavíc, trička a košele v neutrálnych farbách. Jakub Jablonský ako jeho kvázi dvojník má kostým v podobných farbách, no odzrkadľuje aj jeho väčšiu koketnosť – košeľu má na hrudi rozopnutú a cez to trendy vestu. Pôsobí tak ako aktualizovaná verzia Deáka. Libjaková prichádza na scénu v japonskom kimone, čo podporuje jej zjav zasnívanej ženy žijúcej najmä vo svojej fantázii. Neskôr, ako sa postupne duševne odhaľuje, zostáva len v spodničke telovej farby. Kostým Rebeky Polákovej využíva pánske strihy podporujúce jej dojem nezávislosti a profesionality – presný obraz, ktorý sa o sebe snaží navonok vytvoriť. Momenty úprimnosti a bezbrannosti už prezentuje v nepriestrelnej veste. Gurová v krikľavozelenom komplete s bielou sakovou vestou budí dojem šik elegantnej ženy, ktorá nemá problém vytŕčať z davu. Kostýmy teda jasne kotvia postavy do súčasnosti a pritom odkrývajú podstaty ich charakterov.

Alžbeta Vrzgula so svojím tímom vytvorila vrstevnatú inscenáciu, ktorá je vyslovene vizuálne atraktívna, dynamická a temná zároveň. Rôznorodé tematické línie a roviny reality sa vo vnútornej logike prepájajú a spolu vypovedajú nielen o tom, čo prežívajú obete stalkingu, ale aj o našej neschopnosti chrániť ich. Stalking sa tu však stal pre tvorivý tím aj zástupnou témou pre diagnostiku súčasnej spoločnosti. V divadlách sa bežne stretávame so snahou o reflexiu života v dnešnej dobe, pričom väčšinou ide o skúmanie ľudského prežívania v konfrontácii so spoločensko-politickým dianím. Nie je tomu inak ani v prípade Pokladíka, no zameranie sa na veľmi špecifickú tému prináša potrebnú hĺbku a najmä konkrétnosť výpovede, ktorá vďaka tomu neskĺza do neusporiadaného ventilovania myšlienok či vyprázdneného klišé.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová