Uvidí niekto celý príbeh?

Uprostred sály stojí biela polystyrénová konštrukcia. Po jej obvode je v rôznych výškach umiestnených šesť priezorov, vytvorených z ďalekohľadov a PUR peny. Divák potiahne za šnúrku, čím odkryje okulár a nazrie dovnútra. Rozhodnutie, kam sa pozrie najskôr, ako dlho sa bude pozerať či koľkokrát sa ku ktorému výjavu vráti, je na ňom. Tempo a výber sú do značenej miery ovplyvnené pohybom a konaním ostatných divákov a diváčok.

Oko je pri pohľade do okuláru vystavené určitej situácii – napríklad hovoriacej hlave performerky na ostrom bielom pozadí. Divák nič nepočuje, môže sa pokúsiť odčítať obsah slov z jej pier. V inom priezore vidí misku s mliekom. (Objaví sa aj mačka?) Keď sa do toho istého priezoru pozrie o pár minút, namiesto mlieka bude miska plná farebných lentiliek.

Ďalšie potiahnutie šnúrkou odhalí rameno so športovým puzdrom, v ktorom je smartfón. Na jeho obrazovke sa scrolluje feed niektorej zo sociálnych sietí. Obraz sa však nezastaví, obsah videí či postov je nečitateľný. V najnižšie umiestnenom priezore vidieť podlahu a v jej kúte je diera ako vystrihnutá z animovaného seriálu Tom a Jerry. Túžba dozvedieť sa, či z diery niečo vylezie, núti divákov viackrát sa k priezoru vracať. Podobne napínavý je ďalší výjav – jedna z diváčok hovorí, že videla ruku za chrbtom zaťatú v päsť, ale iná ruku, ktorá za chrbtom drží banán. Pri mojom nakuknutí ruka zviera ostrý kuchynský nôž. Kto je svedkom akej časti príbehu? A uvidí dnes večer niekto celý príbeh?

Dráma, horor aj fraška

Pri sledovaní tradičnej peep show je napätie budované postupným odhaľovaním tela či erotického aktu a všetko smeruje k nejakému typu vyvrcholenia. V prípade Budzákovej Peep show vzrušenie vzniká z nevedomosti a neistoty, čo očakávať. Divák predpokladá, čo sa pravdepodobne udeje, no neraz sa stane niečo celkom iné. Alebo sa nestane vôbec nič. Performatívna inštalácia sa tak pohráva s budovaním príbehu, experimentuje s formami rozprávania a diváckou pozornosťou. Väčšie či menej viditeľné zmeny v jednotlivých komponovaných situáciách majú za následok, že niektorí diváci vidia v ten večer surreálnu drámu, iní horor, ďalší akúsi absurdnú frašku.

Performancia skúša narábať inak aj s časom. Do sály síce diváci vstupujú súčasne, avšak, ako už bolo spomenuté, sami si volia rýchlosť, s akou sa príbehová mozaika bude pred ich zrakom skladať, a rovnako autonómne rozhodujú o tom, kedy sa predstavenie skončí. Niekto sálu opúšťa po tridsiatich minútach, a niekto v nej ostáva ešte aj po uplynutí hodiny. Ale nikto si nemôže byť istý, či videl skutočne všetko – všetky obrazy, všetky dejové zápletky, všetky variácie a závery. Dosiahol niekto z diváčok a divákov očakávané vyvrcholenie?

Počas trvania performancie, či skôr počas zotrvania v sále, sa niektorí diváci medzi sebou začali rozprávať. Čakanie na voľný priezor si krátili prezrádzaním, čo kto už videl. Keď sa nerozprávali, vzájomne sa pozorovali. V akej póze sa ten druhý pozerá? Vidí to, čo som pred chvíľou videl ja? Priezory nie sú ukryté v oddelených kabínkach, sledovanie sa tak v istom zmysle stáva kolektívnou činnosťou. Diváka do istého nekomfortu stavia nielen fragmentarizované sledovanie udalosti, ale takisto vedomie, že sa pozerá pod dohľadom niekoho iného. Nekrčím sa príliš? Nemal by som priezor uvoľniť pre niekoho ďalšieho? Môžem už odísť do baru na víno?

Nepohodlie si vytvára aj samotná performerka, ktorá netuší, koľko divákov sa v sále nachádza, ani dokedy v nej zotrvajú. Predstavenie je tak pre ňu aj fyzickou a psychologickou výzvou. Budzáková sa však rada stavia do rolí, v ktorých je nútená testovať svoje hranice, a často účinkuje v projektoch založených len na základných inštrukciách bez jasného scenára. Ako sama píše v komentári #jenarezidencii: „Vždy ma zaujímalo, čoho je divák/čka schopný/á, do akej situácie sa spoločne dokážeme dostať.“ Budzáková má za sebou niekoľkoročnú spoluprácu s umeleckým kolektívom INSTITUT INSTITUT, ktorý sa dlhodobo zaoberá vytváraním experimentálnych scénických foriem. Tomáš Moravanský bol súčasťou obsahovej a priestorovej dramaturgie aj pri tomto projekte, navyše, počas žilinského uvedenia sa sám situoval do akejsi metapozície voči divákom – sledoval, ako sledujú dianie v priezoroch aj to, ako sa pozorujú medzi sebou navzájom.

Skúška trpezlivosti

Februárová premiéra Peep show v sále S1 na Stanici Žilina-Záriečie nebola finálnym tvarom diela. Ten sa vraj ešte bude meniť (svojou povahou zrejme nikdy nebude fixný). Ani polystyrénový objekt nemal podobu, akú by si tvorivý tím želal. Skôr si vyskúšal, čo z tejto performatívnej formy funguje viac a čo menej.

Naratívne motívy sú dostatočne absurdné a súčasne obsahovo pestré. Vytrhnuté gestá či zátišia, izolované v malom vymedzenom priestore, podnecujú divácku fantáziu, provokujú k hľadaniu rôznych odkazov a symbolov. V priebehu performancie sa objavujú aj akustické prvky, ktoré mätú výslednú interpretáciu, ako napríklad zvuk mačacieho zvončeka či idúceho výťahu. Niektorí diváci boli dokonca na pochybách, či sa performerka nachádza vo vnútri objektu a či nesledujeme iba akési videonahrávky.

Otázne je, či je takýto typ diela vhodný pre klasický black box. Keďže ide viac o inštaláciu než predstavenie a chýba jednoznačný záver, vhodnejšie by azda bolo umiestniť performanciu do galerijného či dokonca neumeleckého verejného priestoru. Nevyhnutný nie je ani spoločný začiatok, hoci štylizácia situácie do podoby klasickej inscenácie umožní lepšie narúšať divácke očakávania a zvyklosti.

Divák v Peep show dostáva v koncentrovanej forme ukážku toho, ako sa dnes nielen v internetovom, ale neraz aj mediálnom priestore narába s informáciami. Éra veľkých príbehov dávno skončila a my si závery komponujeme z útržkov a na základe toho, čo nám vyhovuje. Veľakrát sa necháme zlákať vzrušujúcou trajektóriou vydláždenou falošnými stopami, ktorá nás môže doviesť úplne inam, než sme čakali. Peep show je však tiež metaforou nahliadania do súkromia iných bez možnosti zasiahnuť, je ohmatávaním hraníc performatívnej skúsenosti či pokúšaním trpezlivosti diváka.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová