Táňa BrederováOkrem iných žánrovo veľmi rozmanitých inscenácií a performancií mohli diváci vidieť sequel sóla Bodies in Progress Martiny Hajdyla Lacovej a performatívnu prednášku s názvom Všem matkám i ne-matkám. Obe performancie spája spoločný motív tehotenstva – v prvom prípade sa však tematizuje vzťah matky k meniacemu sa telu a k novému životu, v druhom mýty a stigmy spojené s dobrovoľným prerušením tehotenstva.
V záplave tehotných brúch
Po veľmi úspešnej sólovej performancii Bodies in Progress, za ktorú Martina Hajdyla Lacová získala cenu Thálie v kategórii Alternatívne divadlo, prináša autorka jej voľné pokračovanie – Bodies in Progress (Extended). Hajdyla Lacová sa (tentokrát v úlohe choreografky) rozhodla otvoriť koncept ďalším tehotným performerkám a rozšíriť ho tak o iné jedinečné reflexie stavov tela i mysle. Do projektu sa zapojilo celkom 11 umelkýň v rôznych štádiách tehotenstva. Uvedenie v rámci festivalu Venušiny dny bolo jediné, s výnimkou work in progress v rámci festivalu Bazaar, jednalo sa teda o premiéru a derniéru zároveň.
Úctyhodný počet tehotných performeriek bol zrejmým zámerom – už ich samotná spoločná prítomnosť na javisku bola nečakane silným zážitkom. Performerky sú z veľmi rôznych prostredí a majú k svojej umeleckej výpovedi rozdielne prístupy. Napriek tomu je tehotenstvo – a potreba verejne sa s ním vysporiadať – natoľko silným spojujúcim prvkom, že k žiadnym disonanciám na javisku nedochádza, všetky si zachovávajú svoju jedinečnosť a zároveň tvoria dobre zohraný kolektív.
Podobne ako v sóle Bodies in Progress i tu sa ústrednou témou stáva premena tela, skúmanie jeho možností, vnútorné i fyzické prežívanie tehotenstva a dialóg ženy s rodiacim sa životom v nej. Pokračovanie preberá i niekoľko prvkov a motívov z pôvodnej verzie – napríklad scénografiu (čiastočne zrolované baletizoly), úvodné „unavené“ polihovanie a jemné skúmanie možností pohybu, chodenie po javisku sem a tam ako na prehliadkovom móle, rituálne obnažovanie tehotných brúch v svetle reflektorov či popíjanie čaju v ústraní vedľa autorky hudby, ktorá ju na javisku živo mixuje. Ťažký červený kostým Martiny Hajdyla Lacovej s vyrezaným bruchom sa stal priam emblémom diela, a tak sa objavuje i v pokračovaní – avšak oblečený ho má autorka hudby Alexandra Cihanská Machová.
S ohľadom na množstvo podobností by sa dalo povedať, že pokračovanie je istou oslavou Bodies in Progress či snahou zachovať tento výnimočný počin pre divákov i po autorkinom pôrode. Ale nájdeme tu i odlišnosti a nové motívy. V Extended viacero umelkýň demonštruje aj určitú spolupatričnosť tehotných žien v najintímnejších a najemotívnejších okamihoch svojich životov, a v širšom zmysle žien ako takých. Po úvodných výstupoch, ktoré viac-menej vychádzajú z pôvodnej choreografie, prichádzajú s celkom novým motívom, ktorý presahuje pôvodný intímny rámec. Všetky si obliekajú červené neforemné tričká a polokošele, ktoré evokujú reklamný textil akejsi ligy za ženské práva, a spoločne začnú s umeleckou nadsádzkou so zaťatými päsťami predvádzať svoju silu ako na demonštrácii. Výstup pôsobí zámerne trochu naivne, ukazuje kontrast medzi zraniteľnými telami a vnútornými konfliktmi so spoločenskými predsudkami. Performerky ale nezachádzajú do agresívnejších polôh, práve naopak – postupne sa samy začnú na seba i divákov usmievať a radostne tancovať za sprievodu diskotékovej hudby. V závere na javisko pozývajú svojich blízkych z hľadiska a spoločne, celkom civilne, si užívajú nefalšovanú radosť z blížiaceho sa príchodu dieťaťa.
V pokračovaní Bodies in Progress (Extended) teda vidíme menej vnútorného prežívania, menej vyhranených emócií, menej fyzickej i psychickej odvahy i menej extatických výstupov než v pôvodnom sóle Bodies in Progress, avšak vidíme aj viac kolektívnosti a dialógu so spoločnosťou. Samotná myšlienka pokračovania tohto sóla má v sebe istú spolupatričnosť, akoby Hajdyla Lacová odovzdávala štafetu svojho úspechu ďalším ženám-kolegyniam, ktoré momentálne prežívajú krátkodobý, ale predsa nepominuteľný zážitok vlastného tehotenstva.
Interrupcie včera, dnes a zajtra
V kontraste k Bodies in Progress (Extended) stála na festivale téma dobrovoľného umelého prerušenia tehotenstva, ktorú tu v rámci performatívnej prednášky Všem matkám i ne-matkám skúmal kolektív Nesladim. Ako sme sa následne dozvedeli, prednáška bola predstupňom vznikajúcej inscenácie o interrupciách, ktorej premiéra je naplánovaná na rok 2026, a okrem iného slúžila i na zber dokumentárneho materiálu.
V úvodnej „performatívnej“ časti herečka Tereza Hof stojí za tabuľou, takže po celú dobu vidíme len jej nohy. Na zadnú stranu tabule píše rôzne texty a lepí popísané lístky – zrejme úryvky z výpovedí skutočných žien po interrupcii, ale taktiež citácie známych feministiek. Tieto lístky fotí a fotky sa v reálnom čase premietajú na prednú stranu tabule, ktorú vidia diváci. Fotky sú zámerne nekvalitné, niekedy rozmazané, inokedy zachytávajú iba časť popísaného papiera. Táto útržkovitosť podporuje dojem vnútornej rozorvanosti autoriek výpovedí i akejsi vyhýbavosti pri hovorení o tejto téme. Atmosféru dotvára naživo hraná hudba Julie Goetzovej, ktorá pomocou hlbokých klávesových tónov a brnkaním na husle vytvára priam úzkostné pocity.
Po tomto úvode vystúpila Tereza Hof pred divákov a prečítala prednášku o histórii interrupcií v Československu. Nasledovala moderovaná diskusia s publikom, v rámci ktorej mnohé ženy, nielen z autorského kolektívu, zdieľali svoje vlastné zážitky z umelého prerušenia tehotenstva – otvorene hovorili o svojich motiváciách, skúsenostiach so zdravotníckym personálom, spoločenskej stigmatizácii, fyzickej a psychickej bolesti i napríklad o tom, ako potrat ovplyvnil ich sexuálny život. V rámci večera Julie Goetzová zahrala a zaspievala ešte niekoľko pesničiek pro-choice aktivistiek.
Komponovaný večer mal za cieľ destigmatizovať ženy pred i po interrupcii a ponúkol pohľad na prerušenie tehotenstva včera a dnes – a na to, ako by mohlo byť vnímané v budúcnosti. Pretože, ako sme sa dozvedeli od autoriek aj diskutujúcich, interrupcia je fyzicky i psychicky veľmi náročná, a to bez ohľadu na to, či je dobrovoľná, alebo nie. A toto bremeno žena musí niesť celý život, avšak podpora a pomoc spoločnosti sú minimálne, omnoho častejšie sa im po dobrovoľnej interrupcii dostáva odsúdenie. Ako však vravia autorky, každý dôvod k potratu je dostatočne veľký, pokiaľ sa na jeho základe žena rozhodne dieťa nemať.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
