Milo JurániUž roky žijete v Austrálii, ktorá je pre nás doslova na druhej strane sveta. Akým spôsobom ovplyvňuje toto prostredie vaše úvahy o udržateľnosti?
Príbeh dnešnej Austrálie začína genocídami domorodých národov a vyvlastňovaním pôdy. Prešlo už veľa času, no náprava je v nedohľadne. Gold Coast v oblasti Queenslandu, kde pôsobím, bol v minulosti územím Yugambehov. Angažovať sa v udržateľnosti a realizovať tu kreatívnu činnosť bez vnímania a spoznávania pôvodných obyvateľov si neviem predstaviť. Násilné koloniálne myslenie potlačilo pôvodné kmene, ich zvyky aj ich intímne spojenie so živými systémami. Tradičné postupy kultivovania prírody, v Austrálii známe už viac ako šesťdesiattisíc rokov, dokazujú, že ekológia bola súčasťou týchto kultúr. A práve prepojenie umenia s krajinou a jej príbehmi by malo byť súčasťou kolektívneho uzdravovania spoločnosti. Pôvodné odkazy sú pre mňa bohatou studnicou inšpirácií a navigujú moje úvahy v oblasti dizajnu a scénografie. A tak sa snažím ísť cestou súladu so živými systémami a uplatňovať v otázkach udržateľnosti holistický prístup. Mám na mysli najmä intersekcionalitu – spájanie sociálneho a kultúrneho rozmeru s tým ekologickým.
Ako to súvisí s klimatickou zmenou?
V januári 2020 bola Austrália doslova v plameňoch. V lete, ktoré dostalo prívlastok Black Summer, požiare zničili 19 miliónov hektárov krajiny, 2 779 príbytkov a zomrelo pri nich 34 ľudí. V ohni zahynula aj približne miliarda cicavcov, vtákov, plazov a obojživelníkov a do atmosféry uniklo toľko oxidu uhličitého, koľko bežne vyprodukuje Austrália za rok. Žiara a dym sfarbili oblohu na Novom Zélande na červeno, jeho ľadovce boli pokryté popolom. Požiare poháňané neobvyklým suchom a horúcim počasím zdôraznili, že klimatická kríza nie je iba pojem a jej riešenie potrebuje premenu nášho vzťahu s prírodou, od ktorej sme definitívne závislí. Som presvedčená, že umenie a kultúra zohrávajú pri tejto transformácii dôležitú úlohu.
Dôvody, prečo sa angažovať v otázkach klimatickej zmeny, bývajú rôzne. Prečo ste sa začali zaoberať ekologickejším prístupom k scénografii?
Téma životného prostredia i ďalšie spoločenské otázky ma trápili odjakživa. Snažila som sa žiť ekologickejšie. Kupovať jedlo na miestnom trhu, jazdiť verejnou dopravou, vyhýbať sa jednorazovým plastom, vypínať svetlá, recyklovať aj kompostovať. No vo chvíli, keď som vstúpila do divadla, moje presvedčenie išlo vždy bokom. Divadlo mi dávalo licenciu robiť veci, ktoré by som doma nikdy nerobila. Asi ani neviem určiť, kedy nastal ten moment, keď som začala prehodnocovať aj svoju prax, ale viem presne, čo túto vášeň naštartovalo. Pričasto som videla kusy mojej scény v kontajneri a rovnako ma znepokojovali aj tuby prázdnych farebných sprejov, ktoré ostávali po príprave každej malej rekvizity. A k tomu sa pridali aj zdravotné problémy z vdychovania toxických látok, ktoré spreje obsahovali. Svoj vplyv mala aj konfrontácia s dokumentom An Inconvenient Truth od Ala Gorea, ktorý nekompromisne zobrazoval, aké hrozby prináša klimatická zmena dnešným a najmä budúcim generáciám.
V oblasti dizajnu a kreatívneho priemyslu sa pojmy ako udržateľnosť či ekologické myslenie začali etablovať s nástupom nového milénia. Prečo do divadla tieto myšlienky prenikajú tak pomaly? Kniha Greening Up Our Houses: A Guide to a More Ecologically Sound Theatre od teatrologičky Theresy J. Mayovej a environmentalistu Larryho K. Frieda, ktorá ponúka jeden z návodov, predsa vyšla už pred viac ako dvoma desiatkami rokov.
Na to sa odpovedá naozaj ťažko. Možno je to iba problém imaginácie. Existuje mnoho negatívnych predstáv o tom, čo v našej oblasti znamená aplikovať udržateľné riešenia. Úlohu určite zohráva predpoklad, že ekologický dizajn je drahý, nudný, vyžaduje veľa času a nevyzerá dobre. Divadlá viac trápia ich vlastné ekonomické problémy a boj o prežitie. Môžu mať pocit, že majú na prostredie v porovnaní s inými umeniami a odvetviami zanedbateľný dosah. Našťastie sa však tieto domnienky postupne stávajú minulosťou a téma udržateľnosti sa presadzuje aj v scénických umeniach. Pevne verím, že v 21. storočí budú environmentálne otázky súčasťou príbehov aj inscenačných riešení.
„Pričasto som videla kusy mojej scény v kontajneri a rovnako ma znepokojovali aj tuby prázdnych farebných sprejov, ktoré ostávali po príprave každej malej rekvizity.“
Vašu predstavu udržateľnej praxe s názvom Ecoscenography (ekoscénografia) ste prvý raz definovali už v roku 2012. Aplikujete ju na rôzne spôsoby a zároveň rozvíjate aj v rámci teórie. Čo vlastne tvorí ekoscénografiu?
Ide o môj návrh toho, čo môže znamenať ekologický prístup k scénickému výtvarníctvu. Hľadám cestu preto, aby sa ekologická etika stala súčasťou divadelnej praxe. Ekoscénografia teda znamená zvýšenú pozornosť k rôznym formám ekológie, ako aj ku globálnym otázkam, ktoré s nimi súvisia. Vychádzam zo súčasných tendencií dizajnu, v ktorých kreatívne návrhy a environmentálne riešenia už idú ruka v ruke. Je žiaduce, aby sa ekologický aspekt stal fundamentálnou časťou uvažovania scénografa, jeho tvorivej praxe, a vstúpil aj do estetiky. Byť ekologický napríklad znamená pracovať s poznatkom, že každé rozhodnutie má istý dosah – každá voľba má sociálne, environmentálne, ekonomické aj politické rozmery a niekedy dokonca aj dlhodobé účinky. Scénograf by mal premýšľať o „nevidenom“ efekte tvorby scénického priestoru. Znamená to brať ohľad na to, ako produkt prispieva k skládkovaniu, znečisťovaniu ovzdušia či podpore detskej práce. Takýto vrstevnatý a komplexný prístup k tvorbe dnes razí viacero scénografiek a scénografov.
Aké sú pozitíva rozhodnutia byť ekoscénografom?
Udržateľnosť v scénografii otvára nové možnosti napríklad v otázkach spolupráce. Je to výzva pracovať „kokreatívne“ spolu s rôznymi komunitami, prostrediami, materiálmi, konkrétnymi lokalitami a inšpirovať sa nielen v ľudskom ale i „viac ako ľudskom svete”. V ekoscénografii ide o snahu narúšať hranice medzi umelcom, dielom, materiálom, divákmi tak, aby vznikol širší ekosystém a otvoril sa väčší kreatívny aj ekokreatívny priestor pre tvorbu a tiež pre premýšľanie o nej.
Prečo by tieto myšlienky mali nasledovať ďalší, napríklad aj slovenskí scénografi?
Klimatická zmena, masové vymieranie druhov, suchá, odlesňovanie, acidifikácia oceánov predstavujú strašné hrozby pre prírodu, spoločnosť aj našu kultúru. Súčasná ekologická kríza nám dáva príležitosť kolektívne čeliť konzekvenciám našej práce. Zároveň sa v tejto okolnosti ukrýva potenciál premeniť naše povolanie. K využívaniu princípov udržateľnosti sa snažím povzbudiť naozaj každého. Dlhoročných tvorcov aj nastupujúcu generáciu, ktorá si želá zasiahnuť do situácie rýchlo sa meniaceho sveta. „Ekologický obrat“ bude pravdepodobne jedným z míľnikov dejín divadla. Hoci ho začali dnešní tvorcovia, rozvíjať ho budú najmä umelci v budúcnosti. Ekoscénografia môže byť katalyzátorom ekologizácie divadla a môže ponúknuť teoretické zázemie, z ktorého povstanú nové postupy, estetiky aj myslenie.
Existujú rôzne publikácie, ktoré dávajú scénickým výtvarníkom tipy, akým spôsobom môžu tvoriť udržateľnejšie. Dôraz kladú na otázky materiálu, s ktorým scénografi pracujú, a povzbudzujú ich k využívaniu zelených riešení, nových technológií, alternatívnych surovín. Aké tipy by ste im dali vy?
Budúci rok vyjde moja kniha Ecoscenography: an introduction to ecological design for performance. Zámerom nebolo vytvoriť sprievodcu materiálmi a možnými technikami, pretože k tejto téme už existuje veľa zdrojov. Chcela som poskytnúť tvorcom istý filozofický rámec pre premýšľanie. Základnou stratégiou aplikovania ekoscénografie je myslenie v súvislostiach a sieťach vzťahov. Pri tvorbe scény sa napríklad dá pracovať na základe tzv. „place-based approach“ (miestne špecifický prístup). Scénograf môže reagovať na to, kde sa aktuálne nachádza, a chápať to ako východiskový bod pre ďalšie rozhodnutia. Napríklad to, že konkrétny materiál je niekde najlepšou ekologickou voľbou, neznamená, že to platí všade. Výzvou pre tvorcov preto nie je naštudovanie si nejakého návodu. Ten nikdy nezohľadňuje dôležité aspekty ako unikátny potenciál miest obklopujúcich divadlo. Teda napríklad to, čo ponúkajú lokálne skládky, charitatívne zbierky, trhy a bazáre. Návody nezohľadňujú ani technické možnosti a materiály, ktoré majú k dispozícii v divadle. Z toho dôvodu v knihe definujem tri etapy ekoscénografie, ktoré vytvárajú základný rámec pre integráciu myslenia v súvislostiach do všetkých oblastí divadelnej produkcie. Predprodukčná etapa je definovaná ako „co-creation“. Ďalej produkčná fáza, ktorá sa nazýva „celebration“, a potom nasleduje postprodukcia pomenovaná ako „circulation“.
Váš starší projekt This is not a Rubbish je príkladom toho, ako možno z odpadu vytvoriť svojbytnú scénografiu pre inštaláciu alebo inscenáciu. Imerzné prostredie, v ktorom sa odohrávala akcia performerky, vzniklo z použitých salámových sieťok. Scéna však neskončila v koši. Vznikli z nej unikátne kusy oblečenia. Môžete nám naznačiť ďalšie cesty, ako pracovať s odpadom, ruka v ruke s ekoscénografickými princípmi?
Odpadové materiály sú úžasný zdroj najmä z toho dôvodu, že sú ľahko dostupné vo veľkom množstve a navyše aj veľmi lacné. Pri snahe udržať miestnu špecifickosť je vhodná stratégia „scénograf ako zberač“. Tvorca hľadá, čo potrebuje, naprieč ulicami svojho mesta, obieha secondhandy a bazáre, recyklačné centrá aj charitatívne obchody, navštevuje miesta, na ktorých sa práve skončili festivaly. K tejto forme zháňania materiálu umelec nepristupuje z nutnej úspornosti ani zo striedmosti. Ide o túžbu po inovatívnej a vynaliezavej tvorbe v mene ekologických hodnôt.
Aké odpady sa zvyknú v umeleckej tvorbe používať?
V mojej knihe uvádzam viacero mien tvorcov, ktorí pracujú s odpadmi skutočne inšpiratívne. Či už využívajú odpad z jednorazových plastov, starú polystyrénovú penu alebo znefunkčnené festivalové stany a rybárske siete, sú schopní z nich vytvoriť kompletnú scénografiu aj kostýmy. Namiesto toho, aby na odpad zabudli, pozerajú sa naň v novom svetle – v zvyškoch hľadajú potenciál a pretvárajú ich na pozoruhodné priestory a objekty. Každý nájdený predmet možno s dávkou predstavivosti a otvorenosti pretvoriť na súčasť scény. Ja sama som počas mojej kariéry z určitého druhu pozostatkov ľudskej spoločnosti vytvorila rôzne prvky scénografie. Zo starých tenisových sietí som urobila zvieracie kostýmy pre deti, vyradené palety som pretvorila na provizórne prístrešky pre postavy uväznené vo vojnou zmietanom svete.
„Scénograf by mal premýšľať o „nevidenom“ efekte tvorby scénického priestoru. Znamená to brať ohľad na to, ako produkt prispieva k skládkovaniu, znečisťovaniu ovzdušia či podpore detskej práce.“
Akokoľvek dobre to znie, opatrnejší scénografi vedia byť v otázkach udržateľnosti skeptickí. Stretol som sa s názormi, že zelená agenda obmedzuje kreatívne myslenie, je bariérou bezbrehej predstavivosti a v podstate veľmi zužuje umelecké možnosti.
Niekto môže naozaj vnímať ekoscénografiu ako odstrašujúci koncept, no ja verím, že viac ako obmedzenia prináša nové možnosti. Ak si tvorcovia osvoja ekologický prístup, umožní im to rozšíriť svoj pohľad za hranice ich diela – teda akým spôsobom pôsobí to, čo vytvorili, v širších súvislostiach. Ekoscénografia vychádza z predpokladu, že nie je nič zmysluplnejšie, ako spájať umenie so živým svetom a so životom na planéte. Myslím, že aj z toho, čo som už spomenula, vyplýva, že udržateľnosť netreba chápať z pozície nedostatku či limitovania možností, skôr ich hojnosti. Ponúka napríklad príležitosť byť viac mimoľudsky angažovaný, má potenciál prestúpiť mimo javiska do širších systémov, a tak byť jedným z činiteľov regenerácie prírody.
Známe divadelné domy (napríklad londýnsky National Theatre, berlínske Volksbühne či milánska La Scala) už dávnejšie zaradili do repertoárov inscenácie o klimatickej zmene. Divadlo s environmentálnymi témami sa vyvíja rýchlo, inscenujú sa dystopické aj utopické príbehy, vznikajú diela zamerané na mimoľudský svet, výnimkou nie je politické divadlo ani aktivizmus na javisku. Na druhej strane, väčšina týchto produkcií pri svojej tvorbe len málo zohľadňuje princípy udržateľnosti. Ako vnímate tento kontrast?
Podľa mňa je skutočne dôležité, aby inscenátori prichádzajúci s ekologickými témami premýšľali aj o tom, aký dosah zanechávajú mimo javiska. Ešte lepšie, ak inscenácie nejakým spôsobom zahrnú zelené technológie priamo do koncepcie. Výborný príklad ponúka inscenácia Atmen podľa textu Duncana Macmillana, ktorú Katie Mitchell v roku 2013 naštudovala v Schaubühne Berlin. Tvorcovia na čele so scénografkou Chloe Lamfordovou pracovali so špeciálne upravenými rotopédmi, na ktorých herci šliapali, aby pre inscenáciu generovali potrebnú energiu. Inscenácia sa zameriavala na osud mladého páru, ktorý si doslova vyšľapával cestu „eko dilemami“ súčasnosti ako preľudnenie, klimatická zmena, masové vymieranie druhov a podobne.
Scénografi, ktorí pracujú na menších produkciách alebo nezávislých projektoch, si často môžu vybrať, ako chcú pracovať. Veľké divadelné domy však majú svoje pravidlá, termíny, zákonitosti prevádzky a pevne dané procedúry. Scénický výtvarník, ktorý pracuje v podmienkach takejto inštitúcie, zväčša nemá šancu experimentovať. Je možné rozšíriť princípy ekoscénografie aj do veľkých divadiel?
Samozrejme, že to je možné. Stačí spomenúť príklad, za ktorý „advokátka udržateľnosti“ Donyale Werle získala broadwayskú Tony Award. Werle pracuje takmer výlučne so zachránenými materiálmi. Tento proces doslova definuje ako prehrabávanie sa odpadom s cieľom nájsť poklady a inšpiráciu pre kreatívne myslenie. Ocenenie získala v roku 2012 za veľkoformátovú scénu k muzikálu Peter and the Starcatcher, ktorá bola vytvorená z recyklovaných, zapožičaných, darovaných alebo zachránených materiálov, zo šrotu z lokálnych vrakovísk, z vecí z dobročinných obchodov, od dodávateľov recyklovaných materiálov a zahŕňala aj prepracovanie kostýmov zo starších produkcií. Spomenúť by som mohla aj EDEOS, ekoscénografický nástroj, ktorý vyvíja Opera v Lyone, aby do tvorby a prevádzky implementovala prvky cirkulárnej ekonomiky. Kalkulačka udržateľnosti funguje na holistickom prístupe – scéna sa posudzuje z hľadiska dosahu na klímu, ľudské zdravie, ekosystémy a využívania neobnoviteľných zdrojov. V čom je EDEOS unikátny, je zameranie na celý životný cyklus scénografie, zahŕňa koncept aj postprodukčnú fázu. Projekt vznikol špeciálne pre Lyon, zohľadňuje špecifiká miestnej opery, no určite existujú možnosti, ako jeho rôzne formy implementovať aj za hranice tohto divadla.
Naomi Klein, autorka bestselleru This Changes Everything, a s ňou i mnohí ďalší autori, ktorí sa venujú klimatickej kríze, zdôrazňujú dôležitosť angažovania sa na úrovni komunít. Vo vašej práci sa venujete aj takzvanej „expanded scenography“ (rozšírenej scénografii). Diela, ktoré označujete ako Living Stage, sú zásahmi do verejného priestoru a pretvárajú konkrétne lokality na miesta stretnutí a trávenia času.
Tvorba Living Stage je dlhodobá globálna iniciatíva, ktorá kombinuje dizajn, záhradníctvo a angažovanie sa miestnych komunít pri vytváraní recyklovateľných, biologicky rozložiteľných, konzumovateľných a druhovo rozmanitých javísk pre živé umenie. Hlavným cieľom Living Stage je obohatiť koncept ekoscénografie o regeneratívny rozmer, vytvoriť príležitosť pre fungujúce spoločenstvo naprieč ľudskými aj mimoľudskými systémami. Tieto miesta napĺňajú filozofiu ekoscénografie, pretože kultivujú spoločnosť. Majú pomôcť tomu, aby ľudia lepšie pochopili svet okolo a dokázali ho oceniť. Spoločne „pestované“ miesta sa stávajú dejiskami predvádzania ekologických príbehov a patria komunite, ktorá im pomohla rásť. Od svojho debutu v austrálskom Castlemaine sa už tento koncept uplatnil v mestách ako Cardiff, Glasgow, New York a tiež v austrálskych mestách Armidale, Lorne a Melbourne.
Akým spôsobom taký Living Stage vzniká?
Každý jeden Living Stage sa vyvíja so zreteľom na miestne podmienky, ekologické vzťahy a komunitu. Aj preto je proces vzniku vždy odlišný, hoci projekty majú niekoľko jasných spoločných čŕt – súčasťou je multisenzorická skúsenosť zúčastnených, efektívne zapojenie publika na viacerých úrovniach a výsledok v podobe dedičstva, ktoré pretrváva ešte dlho po otvorení. Projekt ponúka príležitosť pre uplatnenie spoločných návrhov pochádzajúcich z komunít, ktorých sa dotýka. Takýto proces upevňuje spravodlivosť a väčšiu mieru participácie pri riešení miestnych problémov. Rôzne varianty Living Stage sú výsledkom hľadania ekologicky a environmentálne citlivejšej praxe. Vo všetkých fázach ich kreovania uplatňujeme permakultúrne princípy, ktoré zas replikujú vzory z procesov v prírode. Štruktúry s potenciálom sa premieňajú na záhony a komunitné priestory pre rôzne podujatia, rastliny, ktoré sa tu pestujú, produkujú potravu a odpad sa premieňa na kompost. Living Stage je priamou odpoveďou na otázku, čo zmôže scénický dizajn v ére environmentálnych otáznikov.
Transformácia rôznych verejných priestorov, či už oficiálnych alebo tých, ktoré sú mimo pozornosti väčšiny, je veľkou témou aj na Slovensku. Akým spôsobom sa odlišuje navrhovanie Living Stage od tvorby klasického parku alebo miesta pre konanie udalosti?
Demokratizácia procesu pretvárania konkrétnej lokality zohľadňuje potreby majority, rovnako ako všetkých miestnych komunít. Participácia je kľúčová nielen pri návrhoch riešení, no aj pri realizácii a v čase využívania priestoru. Ide o to vytvoriť dejisko pre rôzne druhy podujatí a slávenia. Living Stage od obyčajného parku, a to aj takého, v ktorom sa kombinuje architektúra s prvkami scénografie, odlišuje dôraz na oslavný aspekt. Doslovne dáva možnosť stvárňovať rôzne príbehy, ktoré sa dotýkajú ekologickej regenerácie miesta, na ktorom vznikajú.
A aká je úloha účastníkov z komunít?
Žiadny Living Stage by bez nich nevznikol. Prvý, ktorý v roku 2013 vyrástol počas Castlemaine State Festivalu v Austrálii, pramenil z jednoduchej myšlienky. Chceli sme vytvoriť nový druh divadelného priestoru – taký, ktorý bude v súlade s rôznymi spoločenstvami aj prírodnými systémami. Pod dohľadom miestnych odborníkov na permakultúru Hamisha MacCalluma a Sasa Allardicea a vďaka práci občanov v Castlemaine sme z použitých debničiek na jablká a záhonov s rôznymi konzumovateľnými rastlinami vybudovali malý amfiteáter. Záhony boli prenosné z miesta na miesto a po prenoskách sa dalo šplhať i liezť. Vzniklo tým dočasne miesto pre konanie rôznych podujatí a zároveň zdroj inšpirácie pre miestne divadelné skupiny. Tvorcovia uvažovali, čo by na takom špecifickom mieste vlastne mali ukázať. Vďaka tomu vznikali experimentálne práce, ktoré čerpali z úvah o regenerácii a vstupovali do interakcie s unikátnym dizajnom, ktorý ich obklopoval. Keď festival skončil, darovalo sa všetko, čo ostalo, rôznym miestnym komunitným záhradám a na pedagogické účely.
Pracujete na Griffithovej univerzite v Brisbane. Okrem vášho výskumu ponúkate aj kurzy pre študentov. Ako uvažujú o budúcnosti oni? Veríte, že budúca generácia scénografov bude využívať nástroje ekoscénografie ako základ svojej umeleckej praxe?
Queensland College of Art nie je divadelná škola. Vyučujem budúcich dizajnérov v oblasti interiérového a priestorového dizajnu. Vývoj udržateľných prostredí je jedným z hlavných predmetov, ktorým prejde každý študent. Dozvedá sa o súčasných ekologických svetonázoroch a trendoch udržateľného dizajnu – od cirkulárneho dizajnu cez biomimikry po biofilický dizajn a tiež to, ako možno tieto teórie aplikovať v praxi. Úprimne, ešte som sa nestretla so študentom, ktorý by mi povedal: „Ja nechcem vytvárať udržateľný dizajn!“ Skôr je to naopak. Domnievam sa preto, že budúci scénografi budú v týchto otázkach citlivejší ako tí dnešní. Predstava, že raz bude súčasťou bežného vyučovacieho procesu na divadelných fakultách aj ekoscénografia, je skutočne vzrušujúca. Myslím si, že sme k tejto skutočnosti stále bližšie a verím, že istý základ a rámec k tomu môže poskytnúť aj moja kniha.
