Chantal Bilodeau: Na hľadanie ideálnej cesty je neskoro

Klimatická kríza ako okolnosť pre drámu

Predtým, ako sa začnem pýtať na vašu dramatickú prax, položím vám základnú otázku. Čo pre vás znamená slovné spojenie klimatická zmena?
Môj pohľad sa stotožňuje s vedeckými závermi. Ide o ohrievanie atmosféry spôsobené akumuláciami skleníkových plynov. Rovnako ide o jeden zo symptómov dlhodobého násilia páchaného na prírode aj ľuďoch. Drancovanie zdrojov Zeme zapríčiňuje rovnaký typ moci, ako je ten, ktorý potláča určité skupiny ľudí a zamedzuje im prístup k právam. Klimatická zmena je krízou, no zároveň možnosťou premýšľať o tom, kto vlastne sme a v akom vzťahu existujeme s ostatnými ľuďmi a ďalšími bytosťami na planéte.

Vaše posledné hry priamo reagujú na meniace sa podmienky na Zemi. Prečo ste si na spracovanie témy vybrali práve drámu, alebo lepšie povedané – divadlo?
Bolo to presne naopak. Divadlo som poznala, mala som s ním skúsenosť, a preto to bol pre mňa najlepší nástroj na angažovanie sa v otázkach klimatickej krízy. Keď som sa začala touto témou v roku 2007 zaoberať, stretla som v Severnej Amerike iba niekoľko ďalších umelcov, ktorí mysleli podobne. Už vtedy som bola presvedčená, že divadlo – alebo lepšie povedané živý storytelling – môže ponúknuť niečo špeciálne. Rozprávanie príbehov o klimatickej kríze je jednou z možností, ako sa s ňou vyrovnať. Potrebovali sme a, žiaľ, stále potrebujeme pochopiť veľkosť výzvy, ktorej čelíme. Musíme smútiť za tým, čo strácame, no aj zapojiť imagináciu a vytvárať vízie o tom, ako chceme formovať náš svet, ako chceme, aby vyzeral v budúcnosti. Divadlo predstavuje ideálne miesto, kde to môžeme robiť a pri tom zapájať intelekt aj srdce.

Čo konkrétne vás priviedlo k písaniu o problémoch klímy?
V roku 2007 som bola v rámci umeleckého pobytu na Aljaške a na vlastné oči som videla, ako veľmi je Arktída zasiahnutá klimatickou zmenou. To bol prvý impulz. Arktída je domovom pôvodných komunít, ich spôsoby života úzko súvisia s prostredím a krajinou a sú od nich závislé. Premeny prostredia preto sprevádzajú aj veľké kultúrne zmeny. Veci sa menia tak rýchlo, že v stávke nie je iba príroda, ale aj ďalšie prežitie týchto ľudí. Keď som sa vrátila z cesty domov, začala som viac skúmať aj to, čo sa deje v Arktíde v Kanade. Navštívila som tam komunitu Nunavutov a toto stretnutie ma inšpirovalo pri písaní prvej hry z chystanej oktalógie The Arctic Cycle s názvom Sila.

Váš plán je vytvoriť osem samostatných hier. Nestačila by jedna, dve alebo trilógia, ako to urobil napríklad rakúsky dramatik Thomas Köck vo svojej Klimatrilogie o tom, ako politické, ekonomické a iné záujmy devastujú vedľa jednotlivcov, ľudských vzťahov aj prírodu?
Počas písania hry Sila som si uvedomila, že chcem hovoriť viac, ako sa zmestí do jedinej drámy. Zatúžila som vytvoriť kolekciu hier. Popri príbehoch v jednotlivých textoch bude celá séria odzrkadľovať aj stále sa vyvíjajúci príbeh samotnej klimatickej krízy i nášho vzťahu k nej. Chcem zachytiť dejiny úspechu či neúspechu našej spoločnosti pri riešení výziev, ktoré zmena klímy prináša. Pre túto ideu som hľadala istý rámec a nakoniec som sa rozhodla napísať jednu hru venovanú každej arktickej krajine.

Napísali ste už prvé tri – Sila, Forward, No more Harveys. Sila odhaľuje, ako rôzne konkurenčné zámery formujú budúcnosť kanadskej Arktídy a lokálnej inuitskej populácie. Forward prezentuje poetickým a humorným spôsobom históriu Nórska. Od rozhodnutia Fridtjofa Nansena dosiahnuť severný pól cez ťažbu ropy v Severnom mori až po dnešok. Nansenov príbeh tu zastupuje kolektívnu traumu, celú množinu intervencií človeka do krajiny severu. No more Harveys je zasa monodráma o žene, ktorá opustila manžela, vydala sa na Aljašku, aby hľadala harmóniu, ktorá tam už dávno nie je. Ako ste hľadali konkrétny obsah pre tieto tri hry?
Nanešťastie som zatiaľ žiadny obsah hľadať nemusela. Len som nasávala problémy a nechala ich, aby prezentovali sami seba. Vo všeobecnosti sa iba snažím zachytiť to, čo sa momentálne v Arktíde skutočne odohráva. Napríklad odoberám rôzne newslettery a sledujem spravodajstvo. Dôležité je ale aj to, že navštevujem Arktídu najviac, ako je v mojich silách.

Vaše hry sú výsledkom procesu skúmania. Pravdepodobne je ľahšie predstaviť si, ako pracuje vedec, ktorý meria rôzne aspekty dosahov klimatickej zmeny, než to, ako prebieha rešerš klimatickej krízy pre dramatický text.
Predtým, než som začala písať prvú drámu zo série, musela som si dôkladne naštudovať, čo vlastne klimatická zmena znamená z vedeckého hľadiska. Bola som nováčikom aj v problémoch Arktídy, a tak som čerpala, z čoho sa dalo, aby som mala pre písanie hry dostatočne pevné podklady. V Sile napríklad vystupuje postava klimatickej vedkyne. Aby bola dôveryhodná, musela som sa naučiť orientovať aj v tom, ako funguje svet vedcov a vedkýň. V hre Forward som sa od vedeckých aspektov takmer odklonila a v No more Harveys by ste už žiadne „vedátorstvo“ nenašli.

Čím to je?
Ako v sérii postupujem a ako sa rozvíja vedecký diskurz o klimatickej kríze, uvedomujem si, že nestačí tlmočiť, čo hovoria odborníci, dôležitejšie je zdôrazniť, čo všetky vedecké závery vlastne znamenajú. Naozaj nemám cieľ niekoho učiť, ale pozrieť sa na to, ako my – ľudský druh – existujeme v kontexte meniaceho sa sveta.

Moju prácu preto sprevádzajú dva dôležité pojmy – komplexnosť a vzájomná prepojenosť. Istá časť tradičnej drámy prezentuje jeden hlas, jeden pohľad, jednu perspektívu. No nato, aby som vystihla komplexnosť klimatickej krízy a to, ako sa rôzne zámery stretávajú v Arktíde, potrebujem vo svojich textoch dať priestor mnohým hlasom a často i protichodným, ale legitímnym perspektívam. Pojem vzájomná prepojenosť znie pomerne jednoducho, každý si pod ním hneď niečo predstaví. V realite sa však prejavuje omnoho prítomnejšie a intenzívnejšie, než si v rozvinutých a industrializovaných krajinách vôbec dokážeme pripustiť. Aj preto sú tieto dva aspekty na pozadí každého môjho príbehu.

Posledná konferencia International Federation for Theatre Research v škótskom Galway bola venovaná divadelným ekológiám a udržateľnosti v divadle. Vo svojom príhovore ste tam hovorili práve o spomínanej vzájomnej prepojenosti. Dôraz na to, že svet spoluvytvárajú myriady spojení a relácií na biologickej, politickej aj individuálnej úrovni, je jednou z hlavných tém súčasného ekologického myslenia aj feministickej filozofie. Ktoré z týchto relácií a spojív sú kľúčové pre vašu umeleckú prácu?
Tie, ktoré nevidíme, alebo sme sa ich jednoducho rozhodli nevidieť, teda tie, ktoré odhaľujem v mojich hrách. Sú to napríklad spojenia medzi domorodým lovcom v Arktíde a výrobnou halou v Európe, medzi koralovými útesmi a mojím autom. Alebo prepojenia medzi boreálnymi lesmi v Kanade a toaletným papierom v Spojených štátoch či medzi miznúcimi druhmi a hladujúcimi na predmestiach a medzi tým, čo dávame do pôdy a vody, a tým, čo pijeme a jeme. V hre No More Harveys píšem o súvislosti medzi hurikánom Harvey, ktorý zasiahol Ameriku v roku 2017, a Harveym Weinsteinom, filmovým producentom obvineným zo sexuálneho zneužívania žien. Nakoniec ma zaujíma aj spojenie medzi kultúrou konzumu a zmenou oceánskych prúdov.

Ovplyvňuje proces vášho písania otázka, akú uhlíkovú stopu zanechá vaša hra, keď sa dostane na javisko?
Keby som sa priveľmi sústredila na potenciál inscenovania alebo produkčné otázky, asi by ma to dosť vyrušovalo v procese tvorby. Musela by som zobrať do hry toľko prvkov, že by som nakoniec zrejme úplne stratila celkový obraz. Počas písania existuje v mojej hlave séria dvojdimenzionálnych obrazov a útržky dialógov a ja sa snažím zachytiť z nich esenciu príbehu bez toho, aby som premýšľala, ako sa to stane. Zväčša však žiadam tvorcov, aby pri inscenovaní mojich hier dodržiavali princípy trvalej udržateľnosti. Či k tomu nakoniec dôjde, to záleží od samotného divadla – aké zdroje má k dispozícii a koľko úsilia je ochotné vynaložiť. Keď však už nejaké divadlo siahne po hre, ktorá pracuje s motívom klimatickej zmeny, je celkom zrejmé, že premýšľa o klimatickej kríze, a tým aj o uhlíkovej stope, ktorú produkcia zanecháva.

Popri otázkach, ktoré sa týkajú zápletky a konfliktu, dramatik musí vždy bojovať aj s tým, že divadlo je antropocentrické médium. Teatrologička Una Chaudhuri, priekopníčka v uvažovaní o „zelenšom“ divadle, píše, že od obdobia renesančného humanizmu, zrodu „moderného“ človeka, sa divadlo koncentruje primárne na jeho svet – na konflikty ľudských indivíduí a spoločností. Máte nejaký nápad, ako to prekonať?
Myslím si, že existuje mnoho stratégií ako prekonať antropocentrický pohľad na svet. Jedna z tých, ktorú často využívam, je nechať hovoriť „mimoľudské“ postavy, či už ide o zvieratá, krajiny, bohov, ľadovce atď. „Mimoľudské“ postavy môžu pomôcť nazerať na svet aj na ľudí z odlišných perspektív, osvetliť veci, ktoré si ako ľudia často nevšímame. V mojich hrách tieto postavy tiež rozširujú rámec chápania ľudskej činnosti a úloh na planéte. Mimoľudské elementy v hre môžu zas pomôcť ozrejmiť spomínanú realitu vzájomnej prepojenosti všetkých vecí, bytostí a javov.

Predsa len, práve postavy zvierat, rôznych prírodných síl či magických bytostí majú často ľudské vlastnosti alebo sú celkom poľudštené. Existujú podľa vás aj iné spôsoby?
Áno, napríklad rozšíriť časový horizont diela – premýšľať a tvoriť v rámcoch geologického času namiesto ľudského času. Zvykli sme si na to, že dosah našich akcií vnímame v istom limitovanom časovom meradle – dĺžka života človeka či obdobie niekoľko generácií. Čo sa však stane, keď začneme premýšľať o sebe aj o dosahoch našich činov v horizonte geologického času? Roman Krznaric v knihe The Good Ancestor (How to Think Long Term in a Short-Term World) píše o „katedrálnom myslení“. Využíva príklad toho, ako ľudia v minulosti stavali katedrály, navrhovali ich konštrukciu, plánovali ich stavbu bez toho, aby sa dožili výsledku ich práce. Treba sa naučiť premýšľať v rámcoch, ktoré presahujú náš vlastný biologický život.

Boli ste kurátorkou seriálu textov Theatre in the Age of Climate Change, ktoré vyšli na známom americkom webe o divadle Howlround.com. Ich autori načrtli viacero perspektív, ako tvoriť. Divadelníci zdôrazňovali rôzne aspekty, ako napríklad fakt, že treba byť v tejto otázke osobne angažovaný, treba zbúrať štvrtú stenu, zapojiť divákov do participácie, spracovávať lokálne témy… Aký je váš pohľad?
Ako dramatička nevidím rozdiel medzi písaním o klimatickej zmene a reflektovaním iných tém. Myslím si, že vždy platia tri základné pravidlá. Po prvé: Začať otázkou, no nedávať odpoveď. Divadlo je aktom pátrania, neudáva pravdy ani zákony. Nikto nechce, aby mu niekto iný hovoril, čo má robiť. Po druhé: Akú inú perspektívu dokážeme ponúknuť? Nemá zmysel opakovať niečo, čo už ktosi vyslovil. Po tretie: Stáť si za slovom a byť pripravený niesť za to zodpovednosť. Všetci ostatní sú pripravení, aj umelci by mali byť.

V tejto sérii otvorila spomínaná Una Chaudhuri aj problematiku spôsobu adresovania problémov éry klimatickej zmeny. Uvažovala, ako tvoriť bez toho, aby autori podporovali depresiu, strach, letargiu a rezignáciu, teda vlastne iba popisovali symptómy klimatického chaosu. Je to vôbec pri všetkých temných víziách, ktoré s témou súvisia, možné?
Mainstreamové médiá v Spojených štátoch sú plné príbehov o extrémnych výkyvoch počasia, ale aj rôznych politických zlyhaniach pri riešení následkov ľudskej činnosti na planéte. Paralelne s týmito obrazmi sa rodí ďalší svet. Existujú mnohé príklady toho, aké neuveriteľné veci ľudia robia v rámci rôznych komunít iba preto, aby sa adaptovali na zmeny klímy, prebudovali staré princípy a zobrali na zodpovednosť tých, ktorí o nich rozhodujú. Skrátka, aby zvýšili svoju schopnosť prežiť. To je práve ten priestor, v ktorom hľadám inšpiráciu pre svoje hry. Snažím sa vyberať úspešné príbehy, aj keď niekedy ide iba o maličkosti. Hľadám cestu ako ich rozoznieť natoľko, aby ich bolo počuť.

Ako to robíte?
Dramatizujem pozitívne hodnoty a pritom sa opieram o mágiu aj poéziu. Nachádzam nádej. Nie však tým spôsobom, že by som realitu zametala pod koberec. Verím, že by sme mali byť schopní akceptovať fakt, že pozitívne a negatívne vždy existuje spolu. Nič nie je čierno-biele. Naučiť sa žiť s týmito súradnicami je pravdepodobne najlepší dar, ktorý si môžeme v súčasnosti darovať.

Myslíte si, že popri týchto nových príbehoch potrebujeme aj nové formy rozprávania?
Je to zložitejšie. Spôsob rozprávania príbehov, ktorý používa západné divadlo, sa rozvíjal v dobách, keď človek potreboval bojovať, aby prežil. Príroda bola nehostinná sila, s ktorou viedol ťažký zápas a bol od nej aj závislý, a iné národy boli tiež konštantnou hrozbou. Podmaňovanie si prírody bolo preto otázkou života a smrti, kým podriaďovanie si más bolo cestou ako zabezpečiť moc, zdroje a vybudovať pocit bezpečia. Ako sa tento svetonázor a príbehy, ktoré ho živili, odovzdávali z generácie na generáciu, upevňovali sa rôzne formy ofenzívneho správania, ako feudalizmus, kolonializmus, otroctvo, genocídy, násilie na ženách a deťoch, ekonomické nerovnosti, ale aj drancovanie prírodných zdrojov. Dramatický jazyk, ktorý sa formoval v týchto podmienkach, nemôže zastupovať iný svet ako ten, ktorý som opísala.

Dá sa z toho nejako vymaniť?
V populárnej knihe This Changes Everything Naomi Klein tvrdí, že nemôžeme zastaviť klimatickú zmenu, ak pritom budeme využívať rovnaký ekonomický systém, ktorý je aj jednou z jej príčin. V Heart of Sustainability Andres R. Edwards vysvetľuje, že dovtedy, kým neskoncujeme s kultúrou krátkozrakosti, udržateľnú budúcnosť nedosiahneme. Ak teda chceme meniť systém, kultúru a príbehy, ktoré ich spolutvoria, musíme zmeniť aj to, ako ich rozprávame. Tak ako pre Kleinovú neexistuje iná možnosť, ako sa v klimatickej kríze odvrátiť od trhového kapitalizmu, dráma nemôže formovať víziu ľudstva bez odvrátenia sa od klasickej dramatickej štruktúry. Treba sa oslobodiť z pasce starého rozprávania a hľadať nové cesty, ako hovoriť o svete.

Čo to znamená?
Svetu vládne asociatívne myslenie, riešenia sa rodia prostredníctvom využitia biomimikry. Kvantová fyzika nás učí, že v jednom momente môžu existovať dve reality a že sledované správanie vždy závisí od aktu sledovania. Skôr ako hrabať sa v pozorovateľnej skutočnosti by sme mali preskúmať všetky sféry existencie a vedomia. Ľudia nie sú centrom vesmíru. Čas nie je lineárny. Náš druh môže vyhynúť. Tieto a všetky ďalšie idey by mali zapôsobiť na to, ako budeme tvoriť príbehy.

Climate Change Theatre Action – akcia, ktorá má šíriť správu a spájať divadelníkov

Ako ste v organizácii The Arctic Cycle prišli na ideu organizovať čosi ako Climate Change Theatre Action (CCTA)?
Myšlienka vytvoriť CCTA vznikla v roku 2015 počas mojej debaty medzi dramatičkou Elaine Ávila, zakladateľkou NoPassport Theatre Alliance Caridad Svich a riaditeľkou Theatre Without Borders Robertou Levitow. Mali sme brainstorming na tému, akým spôsobom vyzvať autorov, aby začali intenzívnejšie písať o klimatickej zmene. Pred šiestimi rokmi bola v divadle táto téma ojedinelá. Model „divadelnej akcie“, ktorý spája divadelníkov, aby spoločne písali v mene naliehavých otázok, už mala Caridad vyskúšaný. Nasledujúc jej príklad sme vytvorili iniciatívu pre globálnu akciu a v rovnakom roku ju zorganizovali. CCTA organizujeme opakovane, každé dva roky pod záštitou našej organizácie a tiež združenia Centre for Sustainable Practice in the Arts.

Aký bol na začiatku, v roku 2015, váš hlavný zámer?
V Paríži vtedy prebiehala kľúčová Konferencia OSN o zmene klímy. Očakávalo sa, že zástupcovia krajín sa zaviažu k cieľom, ktoré by umožnili, aby sa v budúcnosti neoteplilo o viac ako dva stupne Celzia. Bola to dôležitá udalosť, ktorá, zdá sa, ešte bude písať dejiny. Chceli sme, aby sa divadelná komunita mohla zapojiť do šírenia tejto správy. Najprv sme mysleli, že požiadame niekoľko dramatikov, aby napísali hry, ktoré uvedieme na rôznych miestach v Spojených štátoch. Ale záujem bol taký veľký, že sa do projektu zapojilo až päť desiatok autorov a autoriek z rôznych krajín sveta.

Momentálne je na svete už tretia edícia krátkych dramatických útvarov. Zaujíma ma, či sa dá z tejto vzorky zistiť, aké konflikty v dráme o klíme dominujú.
V prvom roku projektu dominovali postavy, ktoré čelia odporcom klimatickej zmeny a snažia sa ich presvedčiť, aby zmenili svoje stanoviská (vychádzalo to aj z toho, že väčšina autorov bola zo Spojených štátov). Citeľná bola aj tendencia vytvárať rôzne apokalyptické scenáre. Tie však v období, keď sme zavalení správami o extrémnych výkyvoch počasia, len zriedka prinesú niečo nové. Debata o klimatickej zmene sa však posunula a s ňou aj samotné hry. Nie je ťažké predstaviť si rôzne dystópie, ale skôr písať príbehy prameniace z osobného strachu, zo snahy o odpor voči politickej nečinnosti, o rôznych existujúcich adaptáciách, teda príbehy, ktoré predstavujú svet taký, aký chceme vytvoriť. Pre každú CCTA máme konkrétnu tému. V roku 2017 to bola otázka: „Where is the Hope?“, v roku 2019 sme zasa vyzvali autorov, aby písali o bojovníkoch za klímu, o hrdinoch, ktorí sa snažia bojovať za udržateľnosť sveta. Tento rok prichádzame s témou „Envisioning a Global Green New Deal“. V otázke nového globálneho dohovoru sa stretáva všetko. Problematika zvyšovania hladiny oceánov, nekontrolovateľné požiare, osobné správanie, nové technológie, prístup k pitnej vode, nové výklady klasických mýtov a mnohé ďalšie veci.

V projekte pracujete s dramatikmi, dramatičkami, režisérmi a režisérkami aj inštitúciami po celom svete. Vnímate nejaké rozdiely medzi tým, aké témy ich zaujímajú a ako ich formujú na javisku?
Z mojej skúsenosti a tiež z fotiek a videí, ktoré od participantov projektu dostávame, môžem konštatovať, že sú tu isté rozdiely. Niekedy ide iba o možnosti, ktoré divadlá majú: skupiny z industrializovaných krajín majú zväčša možnosť organizovať scénické čítanie v divadelných priestoroch. Príklady z iných častí sveta však ukazujú, že tento luxus nemá každý. Pre niektorých tvorcov je možné takéto podujatie uskutočniť iba v nedivadelnom priestore, niekedy doslova u známeho na dvore. Platí to aj pri partnerstvách s inými organizáciami. Ľudia z tzv. rozvinutých krajín mávajú viac možností vstúpiť do spolupráce s akademickými inštitúciami, neziskovkami, rôznymi odborníkmi a podobne. Tvorcovia v krajinách ako Austrália, Británia a Spojené štáty majú tendenciu pozerať sa na tému skôr politicky. Platí to pri písaní aj pri samotnej prezentácii, ktorú zväčša sprevádza nejaká forma politického protestu. Naopak, napríklad v hrách z Afriky nie je politika prítomná tak explicitne. Majú často skôr poetický charakter. V pobrežných regiónoch je zrejmý iný trend – autori z týchto oblastí sa v hrách často vyrovnávajú so stúpajúcou hladinou oceánov. Hry z krajín, v ktorých žijú pôvodné komunity, zase často tematizujú práve ich problémy. A potom sú regióny, v ktorých sa niekto do CCTA aj chce zapojiť, ale nemôže, pretože jeho prostredie je voči tomu odmietavé alebo ešte skrátka nie je pripravené hovoriť o klimatickej zmene. Toto sa deje stále aj v Spojených štátoch a týka sa najmä silno konzervatívneho vidieku.

Keď som čítal niektoré z hier poslednej edície, ktorá sa vyrovnáva s témou politickej a spoločenskej stratégie, ako sa dá globálne prekonať klimatická zmena, prekvapilo ma, že autori nie sú ani optimistickí, ani pesimistickí. Ich vízie sú zväčša skôr neisté, možno skeptické a plné nedôvery k oficiálnym naratívom. Aký je váš pohľad na americký program pre budúcnosť s názvom Green New Deal? Čo z neho by ste kritizovali a máte nejakú vlastnú víziu?
Green New Deal nie je perfektný, ale ja verím, že v Amerike je tým najlepším, čo v tejto chvíli máme k dispozícii. Na hľadanie ideálnej cesty je neskoro, naliehavo sa potrebujeme posunúť vpred a začať implementovať zmeny vo všetkých oblastiach, a to ešte predtým, než sa náš svet zrúti pod váhou kombinácie kríz (čo sa už na mnohých miestach deje). Parížska dohoda v roku 2015 určila ciele redukcie karbónových emisií. Dnes, o šesť rokov neskôr, niektoré krajiny ani zďaleka nesmerujú k ich napĺňaniu. Návrhy, ktoré Green New Deal a rôzne ekvivalenty tohto dokumentu všade po svete ponúkajú, sú jediným pokusom ľudstva o sériu krokov, ktoré k nastaveným cieľom povedú. Ak niekde na tejto ceste niekto nájde niečo lepšie, bude to skvelé. Zatiaľ musíme skrátka začať. Vlastne nie, mali sme začať už pred tridsiatimi rokmi.

Dramatik a herec Kamil Haque v monodráme pre CCTA Confessions of the Little Match Girl to the Star, píše: „Pamätám si tie príbehy, ktoré si mi vravievala. Vždy končili šťastne. Ale veci sa dnes majú inak…“ Vy veríte v globálny happyend?
O konci nepremýšľam. Som si istá, že v tom čase, keď si budeme môcť povedať, že naša misia sa naplnila, budem už dávno po smrti. Sústredím sa teda najmä na prácu, ktorá by mohla pomôcť budúcnosti. Stále máme šancu potiahnuť opraty evolúcie správnym smerom.