Milo JurániAko na sme tom?
V auguste 2021 vydal Medzivládny panel o zmene klímy (IPCC) prvú časť aktuálnej hodnotiacej správy o klimatickej zmene. Správa vychádza pravidelne v niekoľkoročných intervaloch a opisuje súčasný stav klimatickej krízy aj scenáre jej vývoja. Tento rok neprináša žiadne zásadné novinky, ale je oproti poslednému posolstvu z roku 2014 zase o čosi temnejšia. Takmer stovka vedcov v nej upozorňuje, že výkyvy v miestnej klíme a extrémy počasia (ako predlžujúce sa obdobia horúčav či naopak prívalové dažde) sú už pozorovateľné v každom regióne sveta. Navyše, ak krajiny nezačnú ihneď a rapídne znižovať vypúšťanie skleníkových plynov do atmosféry, teploty budú stúpať rýchlejšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Mnohé zmeny nezastaví ani obmedzenie emisií oxidu uhličitého na nevyhnutné minimum. K tomu treba prirátať aj málo pravdepodobné, no veľmi katastrofické scenáre, ako je napríklad roztopenie ľadovej pokrývky Zeme. Zmiznutie ľadovcov by viedlo k známym javom – k zvyšovaniu hladiny oceánov a morí, k zaplaveniu pobrežných oblastí a k celkovému zvýšeniu teploty na Zemi. Ľadovce totiž tvoria dôležitú reflexnú vrstvu, vďaka ktorej Zem odráža časť tepelnej energie späť do vesmíru. Bez nich by bola teplota na planéte omnoho vyššia. Podobnú katastrofickú synergiu by sme ťažko hľadali aj vo filmoch Rolanda Emmericha.
Po paľbe ťaživých poznatkov však správa prichádza aj s trochou nádeje. Veľa sa dnes diskutuje o tom, že žijeme v novej epoche, ktorá nesie názov antropocén. Znamená to, že práve človek spôsobuje výrazné zmeny na planéte a nesie aj plnú zodpovednosť za destabilizáciu klímy. Logika optimistov však vraví, že toto poznanie môže mať aj svoje výhody. Ak ľudstvo čosi pokazilo, stále to môže napraviť alebo sa o to aspoň pokúsiť. Už iba z tohto dôvodu je rozvíjanie ďalšej debaty o tom, ako spomaliť klimatickú zmenu (a venovať pozornosť aj mnohým ďalším naliehavým otázkam environmentu), jednou z kľúčových aktivít súčasnosti.
Eco art je…
Svetové naliehavosti súvisiace so stavom planéty sa už desiatky rokov objavujú aj vo svetovej a domácej umeleckej tvorbe. Kurátorka a pedagogička Linda Weintraub vo svojej knihe To Life! Eco Art in Pursuit of a Sustainable Planet opisuje šírku umeleckého poľa, ktoré sa v súčasnosti venuje boju za udržateľný život na planéte. Aby definovala, čo vlastne znamená pojem eco art, využíva veľmi výstižnú skratku. Píše, že: „Eco art je… nekompletná veta.“ Mimoriadna komplexnosť problematiky bráni, aby sa všetky eko diela vtesnali do jednotiacej definície. Weintraub opisuje celú škálu umeleckých produktov orientovaných na vzťah medzi človekom a prírodou a tiež to, ako tento vzťah človek formuje, deformuje, ničí či nanovo vytvára. Umelci sa zameriavajú na fyzický, biologický, kultúrny, politický, historický a ďalšie aspekty prírody, inokedy smerujú k náprave človekom poškodeného prostredia, venujú sa udržateľnosti, kultivujú empatiu voči mimoľudskému okoliu. Často majú zámer utužiť komunitnú zodpovednosť za stav prostredia či aktívne podporovať akceptáciu mimoľudských bytostí. Mnohé z diel sú interdisciplinárne, s presahom k prírodným vedám, ale i k šamanizmu, k spiritualite, k aktivizmu alebo k politike. Tém, ktoré takéto umenie nastoľuje, je veľa: využívanie krajiny, vymieranie, nadmerné čerpanie zdrojov, genetické inžinierstvo, emisie, klimatická zmena, odpady, fosílne palivá, kompostovanie, spolunažívanie druhov, znečistenie pôdy, environmentálna spravodlivosť, organické pestovanie, smog či postavenie človeka na planéte.
Môže byť divadlo eko?
Divadlo nie je na prvý pohľad ekologické ani orientované na udržateľnosť. V Európe je totiž vnímané ako umelecké médium sústrediace sa výhradne na človeka. Ako napísal český teatrológ Zdeněk Hořínek: „Drama předvádí člověka vedle člověka, člověka s člověkem, a ovšem člověka proti človeku.“ Príroda, hoci je súčasťou hier i inscenácií, je zväčša kulisou pre osobné a spoločenské konflikty ľudských postáv. Ak s ňou už autori pracujú, tak spôsobom, že zvieratám pripisujú ľudské vlastnosti, do krajiny projektujú svoje osobné predstavy a vytvárajú tak poetické obrazy, v ktorých je príroda miestom úniku pred civilizáciou. Politické divadlo sa horlivo angažuje v spoločenských otázkach, no v krajinách bývalého východného bloku dopláca na stigmu socializmu, ktorý z umenia spravil nástroj ideológie a propagandy. Z hľadiska environmentálnych otázok je divadlo pochybným médiom aj preto, akým spôsobom narába s materiálom a energiami. Životný cyklus inscenácie je neúprosný – realizácia scény si vyžaduje veľa materiálu a energie, pre komfort skúšania treba klimatizovanú a osvetlenú sálu, premiéra si žiada bulletin, reprízy sa nezaobídu bez spotrebných rekvizít a nakoniec po nich ostáva len množstvo odpadu.
Môže!
Dnes sa však aj spomenuté predsudky a závery, názory na divadlo či postupy, ktoré toto médium charakterizujú, stávajú minulosťou. Divadelné inštitúcie vo svete sa pomaly menia a na javisku a rovnako v zákulisí venujú stále viac pozornosti environmentálnym otázkam. Viacero divadiel inovovalo svoje technológie a prešlo na zelenšie alternatívy, čím znížilo svoje emisie, spotrebu energie a dokonca si ekonomicky polepšilo (ako National Theatre vo Veľkej Británii). Objavujú sa spôsoby, ako sa dá v kreatívnej praxi znížiť uhlíková stopa aj množstvo odpadu, ako zapojiť recyklované materiály, ako pracovať udržateľnejšie a pritom sa nebáť tvorivých obmedzení (napríklad ekoscénografia). Klimatickú zmenu reflektujú známe mená réžie (ako Katie Mitchell) aj skupiny z nezávislej sféry (ako Rimini Protokoll). Aktívni sú rovnako dramatici, ktorí vytvárajú rôzne formy budúcnosti v environmentálne zdevastovanom svete (ako Caryl Churchill alebo Dawn King), ale aj tí, ktorí vehementne razia cestu k lepšiemu spolužitiu človeka s rastlinami (ako Manuela Infante). Performerky, ktoré sa prikláňajú k definícii sveta podľa Donny Haraway – ako komplexného klbka tvoreného „previazanými myriadami časov, priestorov a časopriestorov a myriady intra-aktívnych bytostí-v-asamblážach“, hravou formou reflektujú súžitie človeka s inými druhmi, napríklad mikroorganizmami (ako Agata Siniarska). Iní tvorcovia a tvorkyne sa spoliehajú na svoj vlastný výskum v oblasti devastácie prostredia či environmentálnej spravodlivosti (Silke Huysmans a Hannes Dereere), ďalší uplatňujú na prírodu ľudskú politiku za účelom ustanovovania rovnocennejších vzťahov človeka s rastlinami, živočíchmi aj mikroorganizmami (ako zoskupenie Club Real). Samozrejme, netreba zabúdať na tých, ktorí kriticky reflektujú nielen následky a potrebu zmeny, ale aj samotné príčiny. Napríklad tým, že rôzne poukazujú na zodpovedné mocenské štruktúry (ako Chantal Bilodeau).
MLOKi za vydržateľnú budúcnosť
Seriál textov Divadlo v ére antropocénu prinesie hneď niekoľko pohľadov na divadlo v čase meniacej sa klímy. Otvorí témy, akými sú stratégia písania pre divadlo, potenciál divadelných projektov, otázky materiálov, produkcie a spotreby energií, udržateľnej scénografie, ekodramaturgie a samotného javiskového zobrazovania rôznych rovín vzťahov človeka a prírody. Aby sme zachytili čo najviac aspektov, oslovili sme medzinárodnú skupinu tvorkýň a tvorcov rôznych profesií z oblasti divadelného umenia, ktorí sa týmto témam dlhodobo venujú. Cyklus rozhovorov zámerne otvárame esejou o súčasnosti. Text environmentálneho filozofa Richarda Sťahela vystihuje, aký zložitý je problém, ktorý leží pred ľudstvom. Sťahel však dáva jasnú odpoveď, prečo seriál Divadlo v ére antropocénu vzniká práve teraz. Bez preháňania a zbytočného pátosu, vyzerá to tak, že udržateľná (alebo aspoň vydržateľná) budúcnosť, hoci stále zahmlená a plná otáznikov, sa utvára práve v tejto chvíli.
