Tak kedy? Kedy budeme šťastní?

Naše úvahy o budúcnosti v poslednej dobe ovplyvnila nielen klimatická kríza, ale aj vývoj umelej inteligencie. Práve tá určuje charakter sveta v roku 2164, ktorý vo svojej hre vykresľuje dramatička Lenka Garajová. AI zabezpečila, že všetky súčasné problémy od klimatickej krízy až po vyhorenie či psychické problémy vymizli a všetci tak môžu žiť pohodlný život v dostatku a slobode.  

Avšak aj tomuto zdanlivo dokonalému svetu niečo chýba. V inscenácii sledujeme tri strádajúce existencie hľadajúce skutočné emócie. Tešia sa, keď niečo nefunguje, vybočuje z dokonalosti, neustále hľadajú, kým v skutočnosti sú, a kriticky pristupujú k veciam, ktoré sú všeobecne vnímané ako dobré. Napríklad taká Ninja (Lenka Libjaková) je po brunchi tak prejedená, až trpí. A pocit utrpenia sa jej páči. Úporne sa snaží vyžmýkať zo života aspoň trochu úprimných, neočakávaných pocitov. Všetky postavy sú feťákmi akýchkoľvek emócií (ako ich nazvala samotná autorka), ale aj ľudia, ktorí nevedia žiť, pričom sa to zdá neskutočne jednoduché. Skrátka amatéri na život.

Textová predloha pozostáva z krátkych monológov, k dialógom dochádza len minimálne. Postavy sú tak izolované vo svojich vlastných vnútorných svetoch, o to silnejšie vyznieva ich pocit osamotenia. Garajová dávkuje informácie postupne.  Tým buduje napätie, udržiava našu pozornosť ‒ nie však na tom, čo sa udeje, ale ako pri puzzle, kde si postupne skladáme kompletný obraz o svete, ktorý vytvorila. Pointa patrí úplne poslednej vete: „Tak kedy? Kedy budeme šťastní?“ Podnecuje nás k úvahám, či náhodou neodsúvame radosť z každodenných, bežných chvíľ len preto, že sa naháňame za niečím väčším, maximálnejším. Ale keď to príde, zabezpečí nám to skutočne pocit šťastia?

Garajová napísala Amatérov na mieru súboru aj nového hracieho priestoru DPM. Hercom a herečke jednotlivé charaktery sedia k ich hereckému naturelu. Lenka Libjaková ako Ninja predstavuje ženu, ktorú neuspokojuje naordinované šťastie, naopak, skôr jej spôsobuje úzkosti. No ona sa v nich vyžíva, pretože cíti, že sú na rozdiel od všetkého ostatného prirodzené. Postava spisovateľa Ondreja Jakuba Jablonského rovnako hľadá svoje miesto, no u neho vyviera až hnev. Primárne na dokonalosť svojej priateľky, absolútnej profesionálky na život. Matúš Tomáša Pokorného je typ muža s nadhľadom aj humorom, no chýba mu obyčajná ľudská láska. A tú hľadá u robotickej masérky. Herecký prejav všetkých troch predstavuje racionálny odstup, zbytočne sa psychologicky neutápajú v emóciách, tie skôr len postupne dostávajú na povrch. Sústredia sa na tlmočenie obsahu slov, ktoré majú vo vonkajškovej chladnosti o to väčšiu výpovednú hodnotu. Herci a herečka pritom výborne zvládajú aj neľahké tanečné variácie, pričom v pohybe sú takmer neustále.

Tvorivý tím, ktorý stojí za touto inscenáciou, má za sebou viaceré spolupráce (je napríklad takmer identický ako pri inscenácii Prevádzači, okrem Stanislavy Vlčekovej a Kriss Krimm, ktoré však s väčšinou spolupracovali na Nikdy navždy). Vidieť, že kontinuálna spolupráca ich vedie k pochopeniu vzájomných špecifík pri práci a následnej súhre ‒ spojenia do kompaktného celku inscenácie.

Som Prior

Amatéri sú prvou inscenáciou uvedenou v novom priestore divadla DPM. Nachádza sa v obchodnom dome Prior, blízko spriateleného podniku Bohéma. Priestor zatiaľ nie je prispôsobený divadelnej prevádzke, no jeho polozrekonštruovaný stav inscenátori priznávajú, netransformujú ho. Práve táto betónová prázdnota výborne dopĺňa atmosféru hry. Navyše, samotný text na Prior neraz odkazuje, a tak nás až imerzívne vťahuje do fiktívneho sveta budúcnosti, kde spustnutý obchodný dom poskytuje azyl životným amatérom, aj keď sú zadarmo dostupné nablýskané výškové budovy.

Imerzívnosť podporuje aj režisér Šimon Ferstl, keď využíva špecifickosť priestoru a rozširuje ho za steny samotnej budovy, priamo do centra mesta. Hercov a herečku, rovnako aj divákov, necháva voľne sa pohybovať po jeho zákutiach. Využíva aj veľké okno bývalého výkladu, pred ktorým sa odohrávajú viaceré výstupy a jeden z nich dokonca umiestňuje priamo na ulicu. Izolované svety postáv sa pretnú až takmer v závere, keď herci prinesú stoličky, rozložia kruhové sedenie a do stredu umiestnia baletizol. Síce sa nedostali z bludného cyklu, no ich rozštiepené osamotené životy sa aspoň na chvíľu spojili.

Striedmosť vnútorného priestoru vyvážila výtvarníčka Laura Štorcelová do detailu prepracovanými kostýmami a maskami. Majú jednotný štýl, veľmi módny, rafinovane balansujúci medzi high fashion, súčasnou bežnou módou a niečím neznámym. Docielila to najmä nepravidelnými strihmi, hrou s tvarmi, zošívaním rôznych látok, výraznými a originálnymi aplikáciami. Každý z účinkujúcich má navyše nevšedný účes, líčenie, ale aj spravenú manikúru či falošné piercingy. Práve ich prepracovaný zjav nás najvýraznejšie presúva do fiktívneho sveta. Všetko je ladené do čierno-fialovej kombinácie a jediná, ktorá sa líši, je hudobníčka Kriss Krimm. Tá neskôr v inscenácii vystupuje ako umelá inteligencia – Masérka. Už prirodzený zjav tejto hudobníčky má nadpozemský ráz, jej platinové vlasy a krehkosť dotvorila Štorcelová obtiahnutým overalom v slabomodrom farebnom tóne. Vizuálne sa tak jasne vyčleňuje z radu ľudí.

Born to party

Herecké konanie je vo veľkej miere postavené na tanečnom pohybe. Na jednej strane nás neustále uvádza do sveta, v ktorom je život jedna veľká párty, ale aj dynamizuje a ozvláštňuje celý inscenačný tvar. Rozvíja však aj skryté emócie postáv. Skryté preto, že mimika ani hlas tomu nenapovedajú, iba obsah slov a pohyb. Napríklad Jablonského pohyb sa vyznačuje sťahovaním brušného svalstva a teda úzkostného zvierania vnútra.

Choreografie Stanislavy Vlčekovej dotvárajú profily postáv a ich životov. Synchrónne sú len málokedy a každá z nich má do veľkej miery svoje vlastné pohybové vzorce, reflektujúce ich príbehy. Obsahujú totiž aj štylizované významotvorné gestá (napr. Pokorného beh na mieste, Libjakovej štípanie líc). Pohyb je často až robotický, striedajúci dynamiku v repetícii, inokedy je zas uvoľnenejší, plynulejší, ale aj koncentrovanejší (primárne, keď má monológ niekto iný). Všetkému dominuje tanečná elektronická hudba Martina Isa Krajčíra a Kriss Krimm. Skrátka, prevláda tu neustály pocit, že sme sa ocitli na nekonečnom žúre, ktorý omrzí.

Inscenácia Amatéri v réžii Šimona Ferstla je obsahovo aj formálne kvalitne vystavaná. Samotné DPM tak potvrdzuje svoje popredné miesto na mape slovenského divadla. Našlo si svoju poetiku, profiluje sa ako atraktívne, štýlové a inteligentné divadlo so svojím mestským publikom, primárne v mladšej či strednej generácii. Čo je bonus, vedia, pre koho tvoria, a vychádzajú pritom sami zo seba. Pre mňa sa však vynára otázka, ako bude vyzerať v budúcnosti. Už teraz sa totiž rozdiely v poetike jednotlivých režisérov či inscenácií stierajú. Prinášajú nové témy, no ich javiskové spracovania sa vo vyjadrovacích prostriedkoch prelínajú. V duchu hypotéz o ich budúcnosti preto uvažujem, či sa budú usilovať narušiť už overený (hoci kvalitný) štandard, alebo sa vydajú cestou istoty, ktorá ale po čase už nedokáže prekvapiť ‒ tak, ako sa stalo viacerým iným bratislavským divadlám a zoskupeniam.

Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Anna Zajacová