Tak ešte raz, pekne od začiatku!

Počujeme úder gongu a Tomáš Moravanský zahlási: „O chvíľu začneme, dávajte dobrý pozor.“ Niekoľko sekúnd na to sa rozsvietia svetlá, do Telocvične vbehne Silvia Sviteková v čiernych legínach a teplákovej červenej mikine, predvedie rýchlu pohybovú zostavu a posadí sa na stoličku medzi divákov. Vezme do ruky mikrofón a až vtedy sa to všetko naozaj rozbieha. Ale čo vlastne? Chvíľu nám, divákom, bude trvať, kým dospejeme k odpovedi. Niektorí asi očakávajú tanečné predstavenie. Tí, ktorí už od Moravanského čosi videli, sú zasa pripravení na nejaký typ konceptuálneho, post-tanečného diela.

Pointu začneme tušiť po niekoľkých minútach sledovania toho, ako sa opätovne zhasínajú a rozsvecujú svetlá v miestnosti, vždy v o niečo inom poradí. Sviteková popri tom dokola opakuje slovo NIE. Istotu naberieme, keď po desiatkach pokusov otvárania dverí NIE na chvíľu utíchne a performerke Miriam Budzákovej je umožnené vojsť do sály. Po tom, ako chce vykročiť niektorým smerom ďalej, sa opakované NIE vracia. Vzápätí zas stíchne a Budzákovej noha konečne urobí krok ďalej.

Áno, pozeráme sa na pokus o rekonštrukciu úvodnej pohybovej zostavy. Budzáková háda, z akých prvkov by sa mohla skladať, jediným návodom, či postupuje správne, je Svitekovej hlasová inštrukcia. Tá však pozostáva iba zo spomenutého slova NIE (znie, keď sa netriafa do mimiky, gesta či kroku) a z ticha, ktoré je príznakom súhlasu, odobrenia. 

Je tam všetko. Vzrušenie, hnev aj frustrácia

Celý priebeh hádania a skúšania opätovane predviesť niečo, čo performerka nikdy nevidela, potrvá takmer dve hodiny. S touto informáciou však na začiatku publikum nedisponuje. Vopred dĺžku nevedelo odhadnúť ani autorské trio. Úmerne narastajúcemu času sa počas predstavenia mení aj emocionálne rozpoloženie. Najskôr nastupuje vzrušenie a zvedavosť. Je to ako pozorovať niekoho pri hraní videohry – Budzáková sa pokúša niekam dostať, ale vždy v nejakom momente zlyhá a ide zas od začiatku.

Na ďalšiu úroveň sa posúva naozaj veľmi pomaly. Prvotné nadšenie sa postupne mení na akési znepokojenie. To, čo sa javilo spočiatku ako zábava, preklápa sa časom do frustrácie. Dokedy ma bude baviť pozerať sa na to, ako niekto už dvadsiatykrát dvíha nejakým spôsobom ruku? Ako náročné je uhádnuť jednoduché gesto? Koľko možných pohybov nohou existuje? Niekedy sa zdá, že Budzáková už musela vyskúšať naozaj všetky a napriek tomu stále počuť to frenetické NIE. Toto ešte môže byť veľmi dlhý a úporný proces.

A vtedy prichádza ďalšie štádium: hnev. Načo je komu dobrá takáto drezúra? Chvíľu nenávidím Svitekovú za to, že vyžaduje od performerky vysokú precíznosť, následne Moravanského, že ako režisér nezasiahne a neukončí toto trápenie. No a potom sa hnevám na seba, že len mlčky sedím, pozerám sa, ale nijako performerke nepomôžem, nenapoviem jej ja ani nikto iný. A dokonca sa vnútorne rozhorčujem nad tým, prečo sa vlastne sama nevzbúri.

Po hodine badať, že Budzáková začína vykazovať znaky únavy. Zdvihnutá ruka už nie je taká pevná, telo sa niekedy snaží odovzdane podvoliť situácii. Oddych jej však nie je dovolený, pri akomkoľvek náznaku zastavenia sa, či nebodaj (nami želaného) vzdoru, sa NIE stáva naliehavejším.

Pribúdajúce minúty sa odzrkadľujú aj v prejave Svitekovej. Jej NIE nemá v priebehu predstavenia rovnakú razanciu, postupne pribúdajú NIE, ktoré sú otrávené, v iných počuť trochu zúfalstvo, trochu rezignáciu. Ako vlastne vieme, že si nevymýšľa? Že naozaj dodržiava choreografiu z úvodu? Na koho pamäť sa spoliehame? Prečo má byť ona tou autoritou a my tými, ktorí sa bez slova pozerajú? Vlastne sa ocitáme v podobnej pozícii ako Budzáková – nedokážeme odísť (hoci nám to nik nezakazuje), Svitekovej NIE si nevedomky začíname vzťahovať na seba.

Ale čo tam je naozaj?

Záver je trochu rozpačitý. Budzákovej sa konečne podarí zopakovať správne celú zostavu (t. j. nezaznie jediné NIE), avšak neprichádza žiadne klaňanie sa, ani Sviteková neodkladá mikrofón. Opäť sa zhasnú a rozsvietia svetlá, opakovanie pokračuje ďalej. Musíme zatlieskať, aby prišiel vytúžený koniec? Alebo jednoducho odísť? Napokon sa váhavý potlesk ozýva, ale Budzáková sa hneď nezastavuje. Až keď aplauz trvá nejaký čas, nastupuje opatrná klaňačka, ako keby si ani tvorcovia neboli istí, či už je vhodný čas to celé uzavrieť. Možno aj preto nemám pocit vyvrcholenia, nedostavuje sa žiadna katarzia. Alebo sme skrátka príliš vyčerpaní. Čo z práve videného nám ostane v pamäti?

Tomáš Moravanský dlhodobo svojimi projektami rád provokuje – skúša divácku trpezlivosť a sústredenosť, hrá sa s napätím medzi vtipom a trápnosťou. Zaujíma ho post-tanec, ktorý napríklad podľa teoretičky Josefine Wikstrom môžeme chápať ako formu negácie tanca ako média, ale súčasne aj ako návrat k čistému tancu, oslobodenému od výkonu či autority choreografie.

Performancia NO IT DOES NOT HAPPEN balansuje medzi oboma pólmi. Nie je tanečným predstavením v klasickom zmysle slova, skôr je popieraním, ironizovaním veľkých dramaturgických koncepcií či komplikovaných choreografií a výpravných scénografií. Zároveň upriamuje pozornosť na samotný pohyb, choreografickú zostavu rozkladá na kosť, hyperbolizuje akt choreografickej tvorby. Ako veľmi pri nej rozmýšľame a čo vykonávame automaticky?  Samozrejme, na performanciu môžeme nabaľovať filozofické rozpravy o pamäti, rekonštruovaní minulého, ohýbaní spomienok, podriaďovaní sa niekoho predstave, nezmyselnom úsilí dosiahnuť neurčitý cieľ. Tento obsah nám podsúva aj anotácia. Rovnako však môže ísť o vedomé Moravanského zavádzanie, nenápadné vnucovanie konkrétnej interpretácie. Potrebujeme však vo všetkom hľadať význam?

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová