Matej MoškoNo… Akvabely boli v pohode – pomerne konvenčné predstavenie. Svedectvo krvi je ale pre titulkovača zradné. Čaká sa od neho, že bude síce bezradne ale so cťou pobehovať medzi dvoma hranicami divadla. Pri jednej ho s otvorenou náručou víta milovaná viazaná reč, refrény, spievané pasáže a videodokrútky. Pri tej druhej ho čaká postava Smrti so screenshotom BSOD (lebo takto si titulkovač predstavuje smrť), ktorá prstom voľnej ruky ukazuje na režiséra. Ten práve (vôbec nie tak ďaleko, ako by titulkovač chcel) radí hercovi: „Uvoľni sa. Povedz to vlastnými slovami. Nemusíš sa držať textu.“
Poznámka č. 1: Milujem zbiehačky. A hudobné časti sme si prešli dvakrát – raz v zbiehačke a raz so zvukármi. Dnes sa nemôže nič stať.
Poznámka č. 2 alebo prečo nikdy nehovor hodinu pred predstavením, že sa dnes nemôže nič stať: Milí titulkovači ďalších generácií, vždy pamätajte na to, že blízko miesta, kde sa hrá treba mať kamaráta, ktorý sa nehrá – na počítači. Nikdy neviete, kedy si ten váš laptop, notebook, tablet alebo čokoľvek, čo budete v ďalekej titulkovacej budúcnosti používať, vyberie platené voľno. Berte si príklad zo mňa. Ja som pripravený na všetko.
Poznámka č. 3: Už od zbiehačky premýšľam nad tým, či Bratislavčania budú rozumieť, čo pre Košičanov znamenajú košickí mučeníci. Ja som síce iba z Prešova, ale viem, že ich v deväťdesiatom piatom už na košickom letisku svätorečil sám Ján Pavol II (teraz už tiež svätý). A na také niečo sa nezabúda. Teda ja by som nezabudol, ak by som bol Košičan a ak by som v deväťdesiatom piatom nemal 7 rokov.
Poznámka č. 4: Herci kričia na herečky, herečky na hercov, herci na hercov… Toto sa už nedá ani počítať na slajdy! Márne čakám, kedy povedia, to čo vidím na obrazovke. No ták, na skúške nám to išlo tak dobre…
Poznámka č. 5 alebo prečo sa vykašli na meranie, keď treba rezať: Zjavne som čakať nemal. Attila Boczárszky, herec, ktorý hrá postavu herca Attilu, ktorý bude neskôr hrať Mareka Križina už volá sanitku a ja viem, že som minimálne o 8 slajdov pozadu. Blackout! Zahraniční hádam pochopili, že sú to iba herci a že sa hádajú.
Poznámka č. 6: Vážený pán Andrej Palko, je síce pôsobivé, čo robíte a ešte zaujímavejšie je to, čo vo svojej postave herca Andreja, ktorý hrá Kata, hovoríte (prvé je zásluhou režisérky a to druhé autora). Bolo by však celkom fajn, keby ste pri mučení Mareka Križina a pri hádkach so Štefanom Pongrácom nekorčuľovali v texte ako Nepela pri svojej voľnej jazde. Ďakujem, s pozdravom Váš textu verný titulkovač.
Poznámka č. 7: To mi akože chcú povedať, že dnešné únosy kresťanských dievčat v Egypte sú to isté, ako keď kalvíni vraždili katolíkov? A vôbec, nevraždili náhodou aj katolíci kalvínov? Nie som teda historik, ale kvôli nejakému náboženskému vraždeniu sa v sedemnástom storočí nikto veľmi nevzrušoval. Aaaaa, zase som o 3 slajdy pozadu. Alebo nie som? Ach, kiežby bolo všetko divadlo veršované a improvizáciu nikto nikdy nevymyslel!
Poznámka č. 8: Áno, áno, je to moja chyba. A máte pravdu. Katolíci tiež nie sú v inscenácii vykreslení v ružovom. Budem o tom premýšľať počas poslednej pesničky, tá sa netitulkuje.
Poznámka č. 9: Kalvínsky kat maľuje katolíkov na ružovo, teda na červeno. Bez textu (!), iba pri hudbe pohrebnej skladby, ktorú si katolíci hrajú sami, tí istí katolíci postupne umierajú popravení v pantomimicko-pohybovo spomalenom čase. Kalvínsky kat bľaboce (na toto mám iba jeden slajd) a obviňuje mŕtvoly katolíckych kňazov z pokoja. Aj on chce byť ako ony. Aj on chce dosiahnuť pokoj. Má rovnako ako ateisticko-newageistické publikum hľadať pravdu v Indii, či pri objímaní stromov? Veľmi pôsobivé a to všetko iba v piatich slajdoch. Takto sa má robiť divadlo!
Poznámka č. 10: To, čo si akože vzal gróf Bethlen je extáza alebo kokaín? Aspoňže spieva a nevymýšľa si!
Poznámka bez čísla (od autora čitateľovi): Akákoľvek podobnosť s divadelnými predstaveniami, či s týmto svetom je nielenže náhodná, ale takmer určite vylúčená. Tentokrát však pripúšťam podobnosť s mojím názorom na novú drámu (hoci ako všetci vieme, žiadna dráma vôbec nie je nová).
Poznámka bez čísla 2: Po predstavení známy slovenský divadelník, ktorého meno nebudem spomínať, povedal: „Je to také iné, bez jednoduchého príbehu, ktorý by niekto vyrozprával. To sa dá iba v divadle, vo filme či v televízii by to možné nebolo.“
