Súzvuk pohybu a zvuku

V tvare štvorca stoja štyri tanečníčky: Simona Tonková, Katarína Matúšová, Lucia Bielik a Zuzana Náprstková. Každá z nich reprezentuje iný typ ženy. Vidíme mladú energickú ženu, ktorú ale trápia nedokonalé krivky. Druhá je neurotická a dôvodom je zrejme to, že sa jej dlhodobo nedarí otehotnieť. Tretia je celkovo zlomená a unavená zo života. Posledná pôsobí veľmi povrchne, akoby jej išlo len o to vyzerať dobre. Tanečnice predvádzajú svoje sóla každá vo vlastnom svetelnom kuželi, hoci všetky tancujú spoločnú choreografiu (až na malé rozdiely). Zmenou v cyklickej choreografii zdôrazňujú jednotlivé starosti. Posúvajú sa skôr vertikálne a ich pohyb po priestore limituje svetelný zdroj. Každá využíva inú dynamiku, v súvislosti so svojím špecifickým naturelom. Hlavným tanečným prvkom je vlnenie hornej časti tela, akoby mali tanečnice v sebe loptičku, ktorá sa posúva po ich tele smerom nadol. Úvodnú choreografiu uzatvára silné svetlo smerom do hľadiska. Publikum tak metaforicky zastupuje celú spoločnosť, tých, ktorí môžu za škatuľkovanie žien.

Silná a emancipovaná stránka ženy je odhalená v choreografii v štýle bojového tanca haka (Maoriovia ho využívajú ako rituál pred bitkou), ktorú sprevádzali aj hlasné výkriky tanečníc. Táto bojovnosť sa veľmi rýchlo pretransformovala do akrobatickej a silovej zostavy, ktorá sa zasa dá interpretovať ako prehnané očakávania spoločnosti voči ženám. Teda požiadaviek, aby boli vždy pekné, upravené, reprezentatívne, ale zároveň aby boli dokonalé matky, plnili si svoju úlohu v domácnosti, a popritom ešte chodili do zamestnania a tak prispievali do rodinného rozpočtu. Tri tanečnice zvládli túto fyzicky náročnú časť – metaforu nárokov spoločnosti. Štvrtá (Simona Tonková) sa však po nepodarenom pokuse zosypala, akoby ju premohla bolesť, strach a zúfalstvo. Tvorkyne tak poukazujú na to, že každá navonok tvrdá žena môže byť v skutočnosti vo vnútri krehká. Túto tému asociujú aj kostýmy (Ivan Šajdák) – Simona Tonková má voľné kvetované šaty, ostatné majú sivé teplákové súpravy. Akrobatický cyklus je na niekoľko minút prerušený, tanečnice sa postavia vedľa seba, ale potom každá z nich spraví stojku a popritom začne rozprávať o svojich každodenných starostiach podľa svojho temperamentu – matka o domácnosti, karieristka o práci a podobne. Inscenácia sa končí obrazom podobným úvodu – tanečnice sa zasa postavia východiskové miesta, vrátia sa k svojej štartovacej podstate.

V choreografii sa striedali skupinové a sólo časti. Skupinové choreografie vnímam ako spoločný hlas tejto štvorice umelkýň. Hoci každá má svoju špecifickú povahu a obavy či otázky, na ktoré hľadá riešenia.

Hudba Mariána Zavarského pôsobila ako vnútorná energia žien, ktorá vypĺňa celý priestor. Autor striedal elektronickú hudbu s veľmi melodickou inštrumentálnou, v ktorej často dominoval klavír. Tieto jemné, ale dynamické melódie pomohli vyakcentovať pomalé a vlnité pohyby na začiatku a na konci choreografie. Kontrast vytvorila práve elektronická časť, ktorá dodala tancu energickosť – najmä pri využití princípov tanca haka, kde ostré beaty sprevádzali veľmi strohé bojové pohyby pripomínajúce militantné umenia východnej Ázie.  

Ženy 2020 je prvá celovečerná inscenácia združenia Move-you, ktoré sa predtým zameriavalo najmä na vzdelávanie v oblasti súčasného tanca. Dôležité je, že tvorkyne týmto dielom nepriniesli iba tému ženy a jej vnímania v súčasnej spoločnosti, ale otvorili aj otázku estetizácie fyzična a krásy, s čím im do veľkej miery pomohla zvuková stopa – zostrih reklám na skrášľovacie produkty. V každej dobe – a nie je to inak ani dnes – sa od nežného pohlavia vždy očakával perfektný vonkajšok. Tvorkyne tak prepojili tému fyzickej krásy so snahou dosiahnuť dokonalosť v každom smere svojho života.