Miroslava KoštálováTen, čo prežil je ďalší intermediálny projekt Petra Mazalána. Spája klasickú činohru, performanciu, hudobné divadlo a zvukovú inštaláciu. Toto prepojenie rôznych druhov umení má spoločného menovateľa – holokaust. Celé dielo rámcuje príbeh matky dramatika Georga Taboriho, ktorej sa podarilo prežiť deportáciu, teda fragmenty z drámy Matkina guráž. Tie sa prelínajú s čítaním, hrou na klavíri, operným spevom a videoprojekciou. Výsledný dojem z tohto spolupôsobenia spôsobuje emocionálny výbuch.
Temný priestor na Fakulte architektúry STU v Bratislave korešponduje s podmienkami, v ktorých museli žiť odvedení Židia. Kotolňa evokuje opustenosť a jej prázdnota vyvoláva pocit bezmocnosti. Chladné múry v kombinácii s miestom, kde sa intermediálny projekt odohráva, poukazujú na surové a neľudské zaobchádzanie. V kotolni navyše vyniká práca so zvukom, ktorú reprezentuje hra na klavíri, sound art (Jakub Pišek), či piesňové monológy. Zvuk, hudba a spievané monológy dotvárajú príbeh konkrétneho jedinca, ženy, ktorej neostáva nič iné, ako krik vo vlastnom vnútri.
Mazalán prostredníctvom piesňových monológov „maľuje“ prázdny priestor Schoenbergovou skladbou A Survivor from Warsaw (Ten, čo prežil Varšavu). Názov skladby tvorí východisko názvu performancie, no zaznejú aj diela iných skladateľov – napríklad Kaddish od Mauricea Ravela, Abschied von der Erde od Franza Schuberta, či Schlafen, schlafen Albana Berga. Tieto skladby obohacujú príbeh Taboriho matky (Jana Oľhová). Dodávajú mu duchovnosť („Nech je posvätené a pochválené, oslávené a vyvýšené, vychválené a umocnené meno Svätého, buď požehnaný…“), predstavujú vytrhnutie z normálneho života („Boli ste odlúčení od svojich domovov, od vašej ženy, od svojich rodičov. Nevieš, čo sa s nimi stalo… ako si mohol spať?“) a útek pred realitou („Spať, spať, len spať! Žiadne prebudenie, žiadny sen! Z bolesti, čo ma stretla, sotva najmenšie spomienky…“).
Scénu, v ktorej Oľhová ako Matka spí vo vlaku, obohacuje video. Herečka sedí schúlená v žltom kresle, má zatvorené oči a divák sleduje na projekcii ubiehajúcu krajinu za oknom. Aj bez využitia videoartu by bolo evidentné, kde sa scéna odohráva, pretože Oľhová hovorí o cestovaní. Obraz však využitím inej technológie získava meditatívny charakter, ktorý ešte umocňuje pokojná hra na klavíri (Xénia Jarová). Klaviristka väčšinu času sprevádza aj Mazalánov spev, ale jednotlivé druhy umenia dokážu fungovať aj samostatne – samy osebe sú také výrazné, že v niektorých prípadoch ich vzájomné prepojenie dokonca pôsobí ohlušujúcim dojmom. Napríklad vo chvíli, keď Jarová hrá energicky na klavíri, Mazalánova skladba vrcholí a Oľhová sa zrýchleným krokom pohybuje v priestore.
Považujem za pozitívne, že autor konceptu Peter Mazalán sa rozhodol pristúpiť k takej citlivej téme, akou je holokaust, prostredníctvom výraznej práce so zvukom, ktorá apeluje na divákovu citlivosť a doslova útočí na jeho zmysly. Oľhovej Matka sa dostáva do úzadia a pripomína „človeka-milión“, ktorý nevytŕča z davu, len trpko znáša svoj údel. Najvýraznejšie pôsobí v pasážach, počas ktorých ju sprevádza Xénia Jarová na klavíri. Herectvo a hudba v synergii vyvolávajú silný emocionálny účinok a performancia získava intímny rozmer.
Oľhová teda bez pátosu stvárňuje ženu, ktorá bojuje so strachom a zdesením a Peter Mazalán sa stáva jej solídnym spoluhráčom. Prostredníctvom spevu a občasnej hereckej interakcie sa pohybuje medzi rozumom a emóciou. Ako dôstojník je slušný, šarmantný, ale neprekračuje stanovené hranice. Chcel by nadviazať s matkou intímnejší rozhovor, no jeho profesia mu to neumožňuje. Mazalán ho hrá utlmene, až civilne, kým všetky árie spieva precítene a s jasným citovým nábojom.
Vďaka výberu piesní z rozličných hudobných období a dobre vybraných textov z Matkinej guráže sa v projekte Ten, čo prežil pred divákom odkrývajú temné emócie – strach, bolesť z prežitého, bolesť z neočakávaného. V súčinnosti s vizuálnym a zvukovým spracovaním tak vzniká nevšedný typ divadelného zážitku.
