Lenka DzadíkováAko sa sformovala platforma Slzy Janka Borodáča? Kto sú jej členovia a členky?
Júlia Rázusová (JR): Sme otvorené zoskupenie divadelných tvorcov, ktoré vzniklo počas režijno-hereckých spoluprác v Prešovskom národnom divadle. Vzhľadom na intenzívne skúšobné procesy sme si uvedomili, že sa vo veľkej miere venujeme aj teórii hereckej tvorby a snažíme sa analyzovať naše tvorivé princípy. Momentálne projekt intenzívnejšie rozbiehame s hercami Tomášom Mischurom a Peťom Brajerčíkom. Slzy Janka Borodáča sú doplnením našich umelecko-tvorivých aktivít. Chceli sme teoreticky definovať náš spôsob práce, niečím podporiť naše uvažovanie nad divadlom a zdieľať to ďalej. Začať sme mohli vďaka podpore Fondu na podporu umenia. „Slzy“ by však v tejto chvíli nevznikli bez silnej produkčnej a organizačnej podpory ďalšej dôležitej členky Lindy Durkáčovej. Dôležité je aj strategické umiestnenie na východe Slovenska. Chýba tu takáto platforma.
Zohráva dôležitú rolu fakt, že je to nezávislá platforma?
JR: Systém nastavenia tvorivých procesov v kamenných divadlách nás fixným časovým ohraničením nepustí, preto sa mi zdalo zaujímavé vytvoriť priestor pre výskum a tréning. Nielen športovec vie zdokonaľovať svoju formu, vie to aj herec. Môže skúmať svoje telo, hlas, pracovať s koncentráciou, obohatiť svoje možnosti o nové prostriedky. To pri študovaní nového diela v umeleckej inštitúcii nestihneme.
Prečo ste projekt pomenovali podľa režiséra Janka Borodáča? Mala na to vplyv tvoja práca na inscenácii Borodáč alebo Tri sestry v Štátnom divadle Košice? Môžeme tam cítiť iróniu, keďže Janko Borodáč nie je symbolom experimentu a rôznorodých divadelných prístupov?
JR: Okrem toho, že Janko Borodáč bol zakladateľ slovenského profesionálneho divadla, bol aj tvorca konzervatívnej divadelnej konvencie, ktorá tu dominuje dodnes. A to napriek antagonizmu, ktorý priniesli ďalší slovenskí divadelní tvorcovia. Po jeho bližšom spoznaní som si uvedomila, že pri mnohých veciach, čo sa mi v divadle páčia a ktoré robím, by Borodáč možno plakal.
Obaja ste v rámci štúdia na Divadelnej fakulte VŠMU absolvovali predmety ako Teórie hereckej tvorby, Dejiny réžie, Dejiny svetového divadla. Podnietili vás tieto prednášky k uvažovaniu o herectve alebo boli jeho zdrojom skôr praktické skúsenosti?
JR: VŠMU mi poskytlo dôležité podnety. Učilo ma množstvo inšpiratívnych umelcov a teoretikov v atmosfére vzájomného rešpektu a produktívneho protirečenia. Rovnako mi však niektoré informácie a možnosti praktického nadobúdania skúseností na škole chýbali a chcela som hľadať ďalej. Myslím, že to, čo nás všetkých v „Slzách“ spája, je absolvovanie zahraničných stáží, umeleckých rezidencií či medzinárodné stretnutia a workshopy. Pri štúdiu v rámci umeleckých odborov je dôležité neočakávať, že človek dostane nejaké návody na tvorbu. Už keď príde na školu, je fajn, ak má nejaký názor, nejakú naliehavú tému a estetiku, v rámci ktorej uvažuje. Následne získava priestor na kontakty a umelecký rozvoj.
Peter Brajerčík (PB): Škola mi dala veľa, hlavne vďaka profesorke Emílii Vášáryovej, ktorá mala vždy veľmi otvorený prístup a podporovala svojich študentov pri hľadaní ich vlastnej cesty. Najväčší impulz v živote som dostal počas stáže v Krakove. Vtedy som sa začal dívať na svoje štúdium úplne inak. Moja herecká prax ma stále tlačila do toho, aby som hľadal odpovede na rôzne otázky. Aj kvôli tomu som sa začal viac venovať angličtine, aby som si dokázal prečítať knihy, ktoré u nás nie sú preložené. Myslím si, že herectvo je vyslovene praktický predmet, a preto by mala napríklad aj teória hereckej tvorby byť omnoho viac praktická. Aby si študent vedel predstaviť, o čom sú rôzne techniky, mal by si ich vyskúšať.
Je teda podľa vás potrebná reforma metodiky výučby herectva na slovenských umeleckých školách?
JR: Veľmi veľa záleží od osobnej zaangažovanosti a od pedagogickej etiky tvorcu, ktorý vybraný ročník vedie, prípadne má dosah na organizáciu výučby. Alarmujúci je nepomer praktického a teoretického získavania informácií, absentujúce preklady novej literatúry zaoberajúcej sa hereckými metódami, chýbajú fundovaní lektori pre jednotlivé herecké techniky. Workshop znamená osvojiť si nejakú metódu, pokúsiť sa ju individuálne poňať, následne si to prakticky vyskúšať a dostať feedback. Použijem príklad Jerzyho Grotowského. Veľa študentov vie, kto je Grotowski, dokáže vymenovať jeho emblémové inscenácie, pozná fotografie polonahého Cieślaka pri hereckých cvičeniach. Čo z toho je pre nich využiteľné v praxi? A pritom Grotowski má množstvo jednoduchých praktických cvičení zameraných na fyzickú akciu – jej časovanie a rytmus, prácu s hlasom a podobne.
Ideálna pohybová príprava herca neučí len kroky valčíka, mlynské kolo či základy akrobacie, vedie ho k objavovaniu vlastných individuálnych schopností v práci so svojou fyzikalitou. A nehovorím o nejakej forme alternatívneho vzdelávania v podobe voľnočasových workshopov. Potvrdzuje to aj moja skúsenosť zo štúdia vo Veľkej Británii. Veľa spolužiakov, ktorí sa „plazili po zemi“ v rámci gardzienických cvičení, trikrát do týždňa si prepájali mozgové hemisféry v rámci „performance tréningu“ sa následne uplatnili v National Theatre či v populárnych seriáloch Netflixu, HBO GO a pod. Nie je to nejaká špecifická príprava pre off scénu, ale legitímna súčasť hereckého vzdelania. Mám pocit banalizácie hereckej tvorby na úkor sofistikovaného deklamačného herectva a cítim sa hlúpo, keď požiadam herca o vytvorenie napríklad komického gagu, ak ho nemal napísaný v scenári.
PB: Mám pocit, že na Slovensku sa herectvo vyučuje tak trochu intuitívne. Samozrejme, nie je nič lepšie, ako keď skúsený herec zdieľa svoje skúsenosti so svojimi študentmi. Je však otázka, či to stačí na päť rokov štúdia herectva. V Krakove bol predmet herectvo rozdelený na klasické a súčasné herectvo. V rozvrhu boli súbežne a každý semester vyučoval iný pedagóg. Študenti si tak mali možnosť vyskúšať viacero žánrov, ale hlavne viacero prístupov. Potom som zistil, že mnoho techník je vybudovaných na striktných, ale fungujúcich pravidlách. Myslím si, že by sme na Slovensku vedeli veľmi obohatiť náš „intuitívny“ prístup, keby sme sa nechali inšpirovať overenými postupmi. Nehovoriac o tom, ako rýchlo sa zmenila doba a požiadavky na herca. Podľa mňa je reforma metodiky výučby herectva na Slovensku potrebná.
Slzy Janka Borodáča už stihli zrealizovať prvé tri workshopy, ktoré ste viedli práve vy dvaja. Ako ich hodnotíte?
JR: Pod atmosféru workshopov sa podpísala zhoršená pandemická situácia. Napriek veľkej opatrnosti (päť osôb na workshope, povinný antigénový test) to nebolo ideálne pre fyzickú prácu. No už pár hodín po možnosti registrovať sa na workshopy sa kompletne naplnili kapacity. Záujem niekoľkonásobne presiahol naše možnosti. Medzi prihlásenými boli študenti a absolventi hereckých odborov z anglických univerzít, VŠMU, bystrickej Akadémie umení, ale aj študenti konzervatórií a herci z kamenných divadiel. Veľmi nás to povzbudilo do ďalšej práce.
PB: V pozícii pedagóga alebo lektora je pre mňa najdôležitejšie byť otvorený novým impulzom, stále sa učiť. O to viac, keď „vediete“ svojich rovesníkov. V tom bol pre mňa tento workshop najzaujímavejší. Snažil som sa iba sprostredkovať informácie, ktoré som mal možnosť hlbšie preskúmať. Sám som bol veľmi milo prekvapený, aké užitočné môže byť pre iných i to, čo je pre mňa možno už samozrejmosťou. Myslím si, že máme skvelú spätnú väzbu. Veľmi sa z toho teším a verím, že keď sa zlepší situácia, budeme pokračovať.
Na webe projektu je okrem vašich textov a textu Tomáša Mischuru zverejnené aj zaujímavé video, v ktorom Martin Husovský predstavuje, ako funguje sofistikovaná hudobná stránka novej inscenácie PND Amor Fati. Aké sú ďalšie plány projektu?
JR: Budeme hľadať čo najefektívnejšiu formu, ako sa spoločne aktívne obohacovať v rámci najnovších divadelných postupov a techník. Momentálne pripravujeme hudobný workshop s Martinom Husovským a ďalšie inšpiratívne videá z procesu prípravy inscenácie Amor fati – z pohľadu tvorby videoartu, scénografie, režijného konceptu a i. Vrátime sa ku niektorým starším tvorivým procesom, budeme pokračovať v teoretických blogoch ku technikám Wiliama Espera, Sanforda Meisnera či Augusta Boala. Sme otvorené zoskupenie, a tak radi privítame iniciatívu ďalších tvorcov zdieľať svoje poznatky či otázky. Dlhodobým cieľom je prepojiť teóriu s praxou a vytvoriť plnohodnotné laboratórium pre tvorbu, procesy a výskum.
