Slabšie Amadeove variácie

Viac než divadelné inscenácie preslávil Shafferovo dielo rovnomenný oscarový film Miloša Formana (1984) a aj preto je ťažké vyhnúť sa porovnávaniu divadelných adaptácií Amadea s tou povestnou filmovou.

S novou podobou diela inšpirovaného Schafferovým Amadeom prišlo Divadlo TICHO a spol., ktoré autorsky dekonštruovanú verziu pôvodnej hry uvádza pod titulom Amadeus´22 v réžii Roba Horňáka. Autori textu a jeho dramaturgickej úpravy Eva Fifiková, Jerguš Horváth a Robo Horňák z pôvodného diela vyabstrahovali obsah a v upravenej i zostručnenej forme, zachovávajúc však hlavné dejové pointy, predstavujú svoju vlastnú variáciu. Najväčšou či najodvážnejšou zmenou, ku ktorej dramaticko-dramaturgický tím pristúpil, je zakomponovanie prvku hry v hre či divadla v divadle. Príbeh totiž postavili na tom, že Schafferovho Amadea inscenujú traja študenti, Tomáš, Tina a Jozef (Jerguš Horváth, Sandra Lasoková a Martin Klinčúch), ktorí sa rozhodnú dať novú príležitosť starnúcemu, už neaktívnemu hereckému bardovi, ich pedagógovi Antonovi Starému (Miro Noga). Úvodné tanečno-rapové číslo hercov na hudbu Rock me Amadeus od Falca je poctou ich učiteľovi, ktorý sa po čase strávenom v psychiatrickej liečebni vracia na javisko vo veľkolepej role Antonia Salieriho. Salieri ako zdanlivo rezervovaný muž uznávajúci konvencie a pridržiavajúci sa etikety vysokého správania kráľovského dvora, opovrhuje bezprostredným, excentricky a povýšenecky konajúcim Mozartom (Jerguš Horváth). Obviňuje Boha, že hudobnou genialitou obdaril toto nehodné a nemravné, vulgárne enfant terrible a nie jeho samotného, ktorý sa vzdal svetských rozkoší, aby bol požehnaný schopnosťou komponovať božskú hudbu. Salieri, posadnutý žiarlivosťou na Mozartov nevídaný talent, v túžbe po vlastnej výnimočnosti spriada sieť zákerných plánov a intríg. Mozart napriek viacerým vydareným operám ostáva bez práce a v dlhoch. Salieri predstierajúc, že je jeho priateľ a chce mu pomôcť vyriešiť finančné problémy, mu však ešte viac podkopáva kolená. Po smrti Mozartovho otca sa Salieri zjavuje Amadeovi v čiernej maske a plášti ako prízrak. Doženie ho tak k totálnej šialenosti, presvedčeniu, že bol otrávený a Mozart napokon zomiera. Martin Klinčúch ako youtuber či moderátor zábavnej šou a tiež režisér pripravovanej inscenácie niekoľkokrát prerušuje hrané výstupy. Slangovým jazykom (používa frázy ako čeknúť, dajte swipe a pod.) sa naživo cez kameru prihovára fiktívnym divákom sledujúcim online vysielanie, aby prečítal komentáre na instagrame, skontroloval sledovanosť, okomentoval hraný príbeh, prípadne z pozície režiséra inscenácie upozornil hercov na isté chyby alebo ich pochválil. Aby vzbudil autentický dojem live streamu, natáča sa kamerou a video sa zároveň premieta na jeden z panelov postavaných na scéne. S princípom live cinema tvorcovia pracujú aj v iných situáciách. Zaujímavejšia je napríklad tá, keď v obraze predstavenia Mozartovej opery kamerou snímané publikum sleduje svoj odraz na projekcii a stáva sa akoby publikom „na druhú“.

Fúzia týchto dvoch rovín – kvázi pôvodného deja hry a dejovej línie zameranej na zákulisné dianie – však nemá v kontexte celkového inscenačného konceptu významnejšie ideové ukotvenie. Paralela medzi postavou Antona Starého a Antonia Salieriho sa kdesi v náznakoch črtá v spoločnej túžbe oboch „starcov“ po sláve, ďalej však už režisér Horňák s týmto prepojením nijako významnejšie ani hlbšie nepracuje. Inšpirujúc sa zrejme filmom Miloša Formana, kde je zostarnutý Salieri pripútaný k vozíku v centre pre mentálne chorých, aj v úvode tejto inscenácie vstáva Anton Starý z invalidného vozíka, aby sa ešte poslednýkrát chopil veľkej hereckej príležitosti. Celkovo pôsobí táto línia hry v hre len ako formálne ozvláštnenie pôvodného príbehu a obmedzuje sa len na niekoľko drobných, slabšie čitateľných situácií (spomínané vstupy Martina Klinčúcha ako youtubera či režiséra, hádka medzi hercom a režisérom, odchod Antona Starého na záchod a pod.). Herci tak len hrajú, že hrajú, a k dejovým posunom a vzťahovým vývinom medzi postavami dochádza pomerne rýchlo a plytko, bez dostatočného zdôraznenia samotných motivácií a precíznejšieho profilovania charakterov, ktoré by takto postavená hra vyžadovala. Príbehom nás sprevádza sám Salieri: spovedá sa publiku, akých hrôz sa voči Mozartovi dopustil a z akých pohnútok takto konal. Kladie si rečnícke otázky, či aj on sám je šialený, Miroslav Noga ho však stvárňuje len ako mierne nahnevaného muža, upadajúceho do sebaľútosti. Je výrazovo prevažne stály a rozdiel medzi tým, ako vystupuje v role spovedajúceho sa pred publikom a v interakcii s ďalšími postavami, je nebadateľný. Jerguš Horváth dostáva Mozartovu bezprostrednosť len do niektorých prvkov hereckej akcie (napríklad pri zoznámení s cisárom sa hlboko pokloní a spraví pri tom kotrmelec). Excentrickým mužom, ktorý sa z rozkoše a obscénnosti rád nechá biť svojou ženou po zadku a vydáva pritom detské džavotavé zvuky, neskôr zúfalým a blúzniacim chlapíkom, je len navonok. Horváth sa motá po javisku s fľašou v ruke, občas, keď sa nahnevá, zvýši hlas a spraví expresívnejšie gesto, od kŕčov v bruchu sa chúli a krčí k zemi, počujúc v hlave hudbu, rukami diriguje do jej rytmov, a keď sa mu zjavuje muž v maske, len púli oči. Sandra Lasoková predstavuje Constanze, Mozartovu partnerku, zakaždým ako inú ženu. Chvíľu je chichotajúce sa dievča, obdivujúce svojho milovaného Mozarta, potom so smutnejším výrazom v tvári a s vyčítavým hlasom nešťastná manželka, obávajúca sa o rodinnú finančnú situáciu. Keď ju Salieri pozýva k sebe domov, chvíľu je ostýchavé dievčatko, no vzápätí sebavedomá a provokatívna žena, ktorá sa ho nebojí.

Duch 18. storočia, do ktorého je príbeh o Salierim a Mozartovi zasadený, tvorcovia sprítomňujú predovšetkým scénograficky (Jakub Branický) aj hudobne. Priestorom sa ozývajú Mozartove symfónie a gro scény tvorí päť samostatných kusov bieleho panelu. Na troch z nich sú zobrazené veľké palácové oblúkové okná, na ostatných sa premietajú vizualizácie barokových palácových sál či dekoratívnych ornamentov na stenách. Vešiak s dobovými kostýmami odkazuje na zákulisie divadelnej šatne, ktoré tvorcovia druhou líniou hry otvárajú. Súčasné a civilné sa tu mieša s historizujúcim a herci, jednotne oblečení v bielych tričkách a modrých džínsoch, sa pri stvárňovaní postáv z príbehu o Salierim a Mozartovi na znak doby ozvláštňujú drobnými prvkami – typickými barokovými parochňami či honosnými vestami alebo kabátmi s dvojradovým zapínaním. Dielo vytvorené v divadle TICHO a spol. je však len slabým odvarom v minulosti už lepšie spracovanej legendy, v ktorej sa priemernosť človeka túžiaceho „byť viac“ dostáva do konfliktu s genialitou jednej tragickej osobnosti a oboch privádza k šialenstvu. Skratkovitá a herecky povrchná interpretácia tohto príbehu je v danom prípade len doslovnou pripomienkou archetypálneho mýtu o obsesívnej túžbe po sláve a pomste.

Odborná redakcia: Lenka Dzadíková
Jazyková redakcia: Zuzana A. Ferusová