MLOKi
Strach | Foto: R. Tappert, zdroj: www.novadrama.sk
Strach | Foto: R. Tappert, zdroj: www.novadrama.sk

Pokojné koaly zasiahnuté spŕškou meteoritov

Takmer každý festival je prehliadkou toho naj. Pritom však často vedľa seba postaví inscenácie a tvorcov, ktorí sú absolútnymi antipólmi. Tretí deň Novej drámy 2017 toho bol jasným dôkazom.

Lomnického Strach v réžii Davida Jařaba (SND) je kaskádou filozofizmov, ktoré si buď užívate ako intelektuálnu bahurinu, alebo sa po desaťminútovom zápase s vlastnými intelektuálnymi zdatnosťami chytáte každej slamky, až sa utopíte v meandroch myšlienok.

Zvyšné dve festivalové inscenácie si vyžadovali od publika menšie nároky. V programe Novej drámy (aj iných našich festivalov) sú inscenácie Eduarda Kudláča a Júlie Rázusovej pravidelnými hosťami. Obaja totiž programovo uvádzajú súčasnú drámu, Kudláč najmä z nemeckojazyčného prostredia, Rázusová prevažne z domáceho. Keby sme však v súčasnom slovenskom divadelníctve chceli nájsť dva absolútne režijné protiklady, títo tvorcovia by nám poslúžili ako skvelý príklad.

U Kudláča sme si už zvykli na prázdny biely priestor a hercov postavených do jedného radu, z ktorého postupne vystupujú a prednášajú pridelené repliky. Ani žilinský Ídomeneus nebol výnimkou. Biely kváder, jedenásť hercov, uniformné a zámerne neutrálne kostýmy, ktoré nevyčleňujú ani jedného účinkujúceho z davu. Súbor pôsobil ako antický chór, ktorý nám prišiel porozprávať niekoľko možných variantov gréckeho mýtu o titulnom krétskom kráľovi. Na rozdiel od iných Kudláčových réžií tu však herci len bezprizorne nestoja a nevedú dlhé prehovory. Schimmelpfennigov text ich núti ku krátkym, niekedy iba jednoslovným konštatovaniam, ktoré dokresľujú akciou (padanie pri zmienke o smrti postavy, občasná ponáška na choreografiu, na začiatku výstupu vždy iné rozmiestnenie účinkujúcich) a značným nadhľadom až iróniou nad textom. Inscenácia si vďaka tomu zachováva vnútornú dynamiku a pri dĺžke päťdesiatich minút nestačí tento režijný a herecký princíp omrzieť.

Kudláčovu inscenáciu by sme mohli označiť za štýlovo čisté dielo, v ktorom réžia rešpektuje text, ale ťažko hovoriť o ucelenejšej režijnej výpovedi. Pre diváka, ktorý sa aspoň trochu orientuje v gréckej mytológii, je to príjemne opakovanie (o to viac ocení humor a rôznorodosť variantov Ídomeneovho príbehu), no s priveľmi patetickou (zborovo do hľadiska zarevanou) bodkou. Ako výstižne povedala kritička Soňa J. Smolková, je to taký „Zamarovský snadno a rychle“.

No ak účastník festivalu hodinu po skončení žilinskej inscenácie zamieril do A4-ky na najnovší javiskový kus Prešovského národného divadla, tak sa mohol cítiť ako eukalyptom omámená koala ostreľovaná meteoritmi. Pokojnú atmosféru Ídomenea totiž vystriedal Rázusovej neskrotný rukopis: Nápad! Nápad! Nápad!

Dvorná dramatička PND Michaela Zakuťanská ponúkla dvornej režisérke PND Rázusovej opäť výborný text, ktorý narozdiel od Single RadicalsKindervajca Good place to die nie je už tak úzko napojený na prešovský región. Je to príbeh o dvoch protikladných sestrách, v ktorom sa z jednej stala „domáca puťka“ zviazaná manželským aj materským úväzkom a druhá je svetobežníčka, ktorá sa snaží za každú cenu vyhnúť realite svojho dobrodružného, no prázdneho života. Akási súčasná variácia na večný zápas Memento mori verzus Carpe diem.

Ako som už naznačil, inscenácia Deň, keď zomrel Gott doslova srší nápadmi. Pre každú situáciu, niekedy sa zdá, že až pre každú repliku, našla režisérka výrazový prostriedok, akciu, protichodnú reakciu, song či dostatočne zástupnú metaforu. Až je toho ku koncu priveľa. Posledných dvadsať minút sa už inscenácia textovo aj režijne zacykluje a dramaturgické škrty by určite obom zložkám pomohli. No nemožno nespomenúť, že skvelými tlmočníkmi Zakuťanskej textu a Rázusovej režijnej optiky je kvarteto účinkujúcich – Marcinková, Rakovská, Mischura a Brajerčík, ktorí sa plynulo napojili na klipový eklektizmus inscenácie a koncentráciu a tvárnosť dokázali konštantne udržať počas celého trvania predstavenia.

Ak Kudláčova inscenácia bola doslova novou drámou, pri ktorej sme viac počúvali text, než sledovali režijnú interpretáciu, tak Rázusová opäť výstižne pomenovala skepsu súčasnej mladej generácie. Avšak kým žilinskí herci len zakričali do hľadiska: „Som Ídomeneus a lipnem na živote“, Rázusová ten život zo svojho uhla pohľadu aj ukázala.