MLOKi

Podivný detektív a prípad so psom

Jedným zo zmyslov divadla je vyvolať v človeku emócie. Zvyčajne to robí prostredníctvom správania obyčajných, ľahko pochopiteľných ľudí v hraničných životných situáciách. Ale čo takto pozrieť sa na to z pohľadu nie príliš bežného chlapca?

Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa opäť rozhodlo siahnuť po zahraničnom námete a na svoje dosky (v tomto prípade skôr svetelnú podlahu) prinieslo inscenáciu Podivný prípad so psom podľa knihy anglického spisovateľa Marka Haddona.

Haddon využil svoje skúsenosti z práce s mentálne postihnutými deťmi a dej orientoval okolo chlapca, ktorý má Aspergerov syndróm. Za dielo získal v roku 2003 Whitebreadovu cenu za najlepšiu britskú knihu roka a zaujala i Royal National Theatre v Londýne. Vďaka dramatizácii prestížneho britského dramatika Simona Stephensa, známeho najmä svojou naturalistickou a drsnou poetikou, sa inscenácia stretla s obrovským diváckym i kritickým ohlasom.

Hlavným hrdinom je pätnásťročný, nadpriemerne inteligentný Christopher. I keď to vie s číslami a jeho bezchybná pamäť mu umožňuje zapamätať si čokoľvek napísané či povedané, obyčajné, každodenné veci tak ľahko nezvláda. Žije iba so svojím otcom a domácim potkanom Tobym a kvôli svojej predispozícii nevychádza s okolím práve najlepšie. Nechápe akékoľvek prenesené významy, emócie druhých ho mätú a jeho precitlivenosť na dotyky mu neraz spôsobuje problémy. Jedného dňa nájde susedkinho psa prepichnutého vidlami a rozhodne sa vypátrať, kto ho zabil.

Britské skrz naskrz?

Christopher sa v inscenácii od začiatku štylizuje do postavy Sherlocka Holmesa, snáď najznámejšieho detektíva na Zemi. Majster riešenia záhad je zároveň jeho vzorom a obľúbeným hrdinom. To je však povedané až neskôr, pričom odkazy na kultovú postavu sú prítomné počas celej inscenácie. Christopher nosí typickú čiapku a často počuť hudobné motívy zo súčasného britského seriálu Sherlock televízie BBC. Tieto motívy ale pre niektorých divákov nemusia byť známe a plánovaný zámer inak rafinovaného zakomponovania detailov tak stráca význam.

Ústrednou črtou inscenácie ostáva typický britský uštipačný, satirický alebo situačný humor. No, ako sa vraví, všetkého veľa škodí. Niektoré komické pasáže pôsobia silene a sú zbytočne zdĺhavé, aj keď na druhej strane môže pomôcť ľahšie stráviť nekonvenčnú tému sociálneho vylúčenia osoby trpiacej svojou inakosťou. Komplikovaný vzťah medzi synom a otcom zasa ukončí dojímavá zmierovacia scéna. Jej vrcholom je zakomponovanie živého psa, ktorý sa síce počas predstavenia tváril zmätene, ale napriek tomu (alebo práve kvôli tomu), vyvolal v osadenstve to známe rozcitlivené „áh“. Všetky tieto aspekty odľahčujú seriózny charakter pôvodného diela a sprístupňujú jeho prijatie aj pre širšie spektrum divákov.

Palác myšlienok

Slovenskí tvorcovia sa pri realizácii inscenácie inšpirovali anglickými kolegami aj spracovaním scény. Dominujú v nej čisté línie, vytvorené bielymi čiarami na zemi a jednoduchými, tiež bielymi, kovovými konštrukciami s plastovými boxmi, ktoré sú príhodne označené prvočíslami. Tie používa hlavný hrdina pri snahách upokojiť sa, alebo naopak, sústrediť sa.

Celá scéna je akoby stelesnením chlapcovej racionálnej mysle. Vládne jej absolútny poriadok, znázornený či už pedantne uschovanými vecami, alebo presne vypočítaným pohybom rekvizít i hercov, ktorí znázorňujú chlapcove podvedomie. V niektorých prípadoch pôsobí ako abstraktný, myšlienkový dom v chlapcovej hlave, kde sa na konkrétnych miestach ukrývajú znalosti, idey i spomienky.

Osvetlenie zabudované v podlahe často označuje aktuálny hrací priestor a podľa farby svetla vieme odlíšiť i emocionálny náboj danej situácie. Hracia plocha sa neobmedzila len na vykreslené javisko. Scénograf Peter Janků šikovne využil ľahko manipulovateľnú architektúru sály a posunul hranice javiska až do zákulisia. Dal tak scéne väčšiu hĺbku a s minimalistickými, jednoduchými rekvizitami dosiahol dojem rozložitosti priestoru.

Divadlo v divadle

Príbeh je vlastne čítaním a konzultovaním Christopherových zápiskov so školskou psychologičkou Siobhan (Alena Pajtinková). Hlavný protagonista Tomáš Turek si obdivuhodným spôsobom osvojil všetky najznámejšie znaky charakterizujúce ľudí s autizmom – od neutrálneho, bezfarebného rečového prejavu, cez typické tiky a pohyby, až po mimiku. Okrem neho má každý z obsadenia niekoľko úloh, alebo sa stáva jedným z prvkom scény. Ak teda práve herci neznázorňujú niektorú z vedľajších postáv, stelesňujú chlapcovo podvedomie. Ich prácou nie je len vyjadriť vnútorné monológy chlapca, no svojimi pohybmi vykresliť chlapcovu nesústredenosť či nepochopenie pri strete s inými hrdinami.

Publikum na záver ostáva v pomykove, pretože z klasického príbehu sa nakoniec vykľuje divadelné predstavenie, ktoré v škole vytvorili podľa Christopherovej knihy. Dochádza tak k zbúraniu štvrtej steny medzi tvorcami a publikom, čo svojím výkonom zavŕši aj predstaviteľ hlavného protagonistu. Vo svojej úlohe zotrváva aj počas záverečného potlesku a „divadlo v divadle“ tak dovedie k dokonalosti.

Podivný prípad so psom je dojímavá dráma o tom, ako sa výnimočný chlapec vyrovnáva s nepochopiteľnými problémami medziľudských vzťahov. Dokazuje, že napriek zjavnému odmietaniu akýchkoľvek autorít a citových prejavov, aj ľudia s mentálnymi poruchami v sebe ukrývajú obrovský kus ľudskosti a túžby po láske a pochopení. I keď sa niekedy vyjadrujú stroho či javia nezaujato, majú svoje vlastné sny a predstavy. Inscenácia vám teda umožní nahliadnuť do ich často nepochopenej, krehkej psychiky.

P.S.: V neposlednom rade, obrovský obdiv patrí všetkým hercom, ktorí napriek nepretržitému vyzváňaniu mobilných telefónov počas predstavenia dokázali pokračovať v hraní. Vedenie divadla by však malo začať seriózne uvažovať nad zavedením rušičky.

 

No items found

Dominika Cunevová

Z každého divadelného diela sa snažím vyabstrahovať to najdôležitejšie a zrozumiteľným spôsobom to odkomunikovať každému čitateľovi. Intelektuál rozhodne nie som.

Ďalšie od autora