Miroslav LukačovičInscenácia Náměsíčníci (imitace a tušení) bola prvou premiérou brnianskeho HaDivadla v sezóne s názvom MY a ONI. Zároveň ju ocenili ako Projekt roku festivalom … příští vlna/next wave…, nominovali na Cenu Josefa Balvína a vyhlásili za „sukces měsíce“ v magazíne Divadelní noviny. Autorská adaptácia románovej trilógie rakúskeho spisovateľa Hermanna Brocha očaruje štruktúrou, možnými interpretáciami, ale hlavne aktuálnosťou. Sme však pripravení na vnímanie zložitých filozofických konceptov v dobe rozpadajúcich sa hodnôt?
Ocitáme sa vo zvláštnom priestore: my – diváci sedíme oddelení priesvitnou plentou od postáv. Oni – herci sú na opačnej strane. Spočiatku sa nič nedeje, teda okrem toho, že je všade hmla. Na plentu sa spoza divákov svieti pomaly sa pohybujúcim svetlom projektoru a z reproduktorov znie sterilný ženský hlas Google translatora, ktorý prezentuje intelektuálne tézy Hermanna Brocha. Okrem iného počujeme: „Jsme snad šílení, protože jsme nezešíleli?“ Občas zaznejú i neidentifikovateľné výkriky hercov spoza plenty. Väčšina divákov však túto inštaláciu (?) ignoruje a niektorí naďalej rozbaľujú hašlerky a scrollujú plochu mobilného telefónu. Isté však je, že tento, intelektualizmom nabitý úvod, má ambíciu svojou atmosférou naladiť divákov na to, čo sa bude ďalej diať.
Inscenáciu – podobne ako románovú trilógiu – môžeme rozdeliť na tri časti. Po úvode, ktorý divákov víta vo svete intelektuálneho a ľudského marazmu, prichádza „Hospoda U Brocha“ – tak by sme túto časť inscenácie, ale zároveň aj hrací priestor, v ktorom sa odohráva, mohli nazvať. Režisér Ivan Buraj vytvára na javisku koncept večera, počas ktorého zobrazuje postavy neschopné niekam vykročiť, aj keď o svojej vysnenej budúcnosti neustále rozprávajú. Všetky vzorne podliehajú tomuto režijno-dramaturgickému konceptu natoľko, že ani herci, ktorí postavy stvárňujú, nemajú príliš príležitostí na to, aby ukázali svoje individuálne herecké kvality. Spoločne s nimi sme uväznení v jednom priestore a v jednom čase. Hoci sa po každom zasvietení svetla ocitneme v inej časti večera, nevieme (my ani postavy) z neho odísť – stále ten istý bar a tá istá atmosféra ničoty, v ktorej zúfalo čakáme na vykupiteľa.
Postavy v dobových kostýmoch hovoria o svojich frustráciách – o nespravodlivosti, ktorú im priniesli spoločenské zmeny. Pri identifikácii sa s ich príbehmi a problémami sa vynárajú alarmujúce otázky: Čo sa odvtedy zmenilo? Sme aj my námesační? Spoločne s nimi neustále opakujeme vetu: „Něco se musí stát!“ – no nič sa nedeje. Na scéne je postava akéhosi intelektuála, ktorého minimalistickým herectvom stvárňuje Jiří Miroslav Valůšek. Nikto však nepočúva jeho myšlienky smerujúce k vete, ktorá ako prízrak visí nad postavami na javisku a divákmi v hľadisku: „Jak rozeznat Krista a Antikrista?“
V tomto mŕtvom čase sa v „Hospodě U Brocha“ nachádzajú všetky významné postavy Brochovho románu. Tesne predtým, ako na javisko príde Huguenau (Michal Skočovský) však postava intelektuála odíde – akoby predzvesť toho, čo sa stane. Huguenau vchádza zadnými dverami, vychádza na stôl a ostentatívne predvádza trápny stand-up výstup, počas ktorého číta „vtipy“ otočený priamo na divákov. Na konci tejto one man show, plnej Huguenauovho obludného smiechu, akoby mimochodom zavraždí Escha (Jan Lepšík) – postavu, ktorá zvláštnym, no zaujímavým spôsobom – podobne ako Brochov román – prepája realitu s fikciou a hovorí o tom, že toto všetko naokolo je len divadlo a aj my ako diváci len sedíme v hľadisku.
Po prestávke sa ocitáme v úplne novej situácii. V tretej časti inscenácie herci prichádzajú na prvú čítačku hry Náměsíčníci a Brochovo lavírovanie medzi fikciou a realitou je dotiahnuté do dôsledkov. Hrajú herci seba alebo sú naozaj sami sebou? Čo je realita a kde začína fikcia? A začína vôbec niekde?
Diváci, ktorí cez prestávku váhali, či majú po úmornej agónii v prvej a druhej časti ostať aj na tretiu, určite neľutovali. Posledná časť inscenácie je vtipná, hravá a očaruje svojou ľahkosťou. Z divadla sa stáva verejný priestor. Všetci sa spoločne smejeme a už nás nerozdeľuje ani plenta, ani zložitá filozofia.
Na skúšku prichádza nemecký režisér s príznačným menom Buch. Zrozumiteľnosť, či skôr nezrozumiteľnosť prvej a druhej časti sa zrazu zhmotňuje do vzťahu medzi cudzojazyčným režisérom a hercami, ktorí nielenže nerozumejú po nemecky, ale tiež im nie je vlastný Brochov zložitý esejistický text. Zároveň režiséra Bucha tlmočí dramaturgička (Dagmar Radová/Anna Čonková), ktorá jeho myšlienky zjednodušuje a robí z nich tézy.
Náměsíčníci v brnianskom HaDivadle sú – podobne ako Brochov román – svojbytným univerzom, v ktorom sa doterajšie ilúzie o divadle a svete síce mihajú ponad scénu, no jasne svieti iba veta: NIEČO SA MUSÍ STAŤ! Aké aktuálne v dobe plnej neistoty, v ktorej žili Brochove postavy. V dobe, v ktorej žijeme aj my?
Aká je úloha súčasného intelektuála? Čo je realita a čo je fikcia? Podobajú sa postavy za plentou na nás alebo sú naopak od nás ďaleko? A čo s rozpadnutými hodnotami? Tieto, ale aj iné otázky, riešia Náměsíčníci Ivana Buraja. Jasne nám však neodpovedajú a nechávajú nás tápať v neistote, ktorá je ako hmla zo začiatku inscenácie, čo znemožňuje jasný pohľad na dianie na javisku. Tvorcovia inscenácie nás však evidentne nabádajú k tomu, aby sme sa z histórie poučili a začali nad odpoveďami na tieto otázky premýšľať. Ale pozor, je ťažké rozoznať Krista od Antikrista!
