Narodila som sa do sveta, ktorý horí

V marci uviedlo hru kanadskej autorky Suzanne Lebeau Zvuk praskajúcich kostí v réžii Zuzany Hurovej a približne o mesiac neskôr ďalší z vybraných projektov – autorskú inscenáciu tvorkýň z Divadla Panoptikum Šetri slzami.

Režisérka a autorka textu Martina Havierová poňala tému krízy v apokalyptickom duchu a do centra pozornosti postavila človeka, ktorý v dôsledku neschopnosti sveta čeliť hrozbám ekologickej katastrofy, trpí klimatickou úzkosťou. Otvára otázky zodpovednosti jednotlivca za ochranu životného prostredia a dotýka sa aj etiky a hraníc extrémistických činov eko aktivistov. Inscenáciou sa totiž vinie polemika o tom, či radikálny akt hlavnej postavy je pre spoločnosť nutne alarmujúcim krokom, východiskom z beznádeje, alebo len zbytočne výstredným gestom s tragickým koncom, ktorý aj tak ostane zabudnutý. Havierová prostredníctvom dvoch postáv, názorovo stojacich na opačných póloch, rozvíja základný konflikt okolo otázky individuálnej a spoločenskej zodpovednosti za stav sveta. Laura (Patrícia Balajová) reprezentuje horlivú bojovníčku, presvedčenú, že jednotlivec má veľký vplyv na riešenie klimatickej krízy. Zároveň je podľa nej potrebné, aby kategoricky vyvíjal tlak na príslušné inštitúcie, pretože malé kroky, ako triedenie odpadu v domácnosti či nákupy bez použitia igelitových vreciek, už dnes nestačia. Nevyhnutné sú totiž systémové zmeny. Obhajuje sa pred svojou „názorovou oponentkou“ (Alžbeta Palanová), ktorej meno a ani vzťah k zanietenej eko aktivistke nie sú spočiatku vôbec jasné. Táto „neznáma“ sa k riešenej problematike stavia ľahostajnejšie, mierne cynicky a zastáva názor, že človek vo svojej malosti nedokáže robiť zmeny. V javiskovej akcii „neznáma“ Lauru pozoruje z odstupu, zjavuje sa nenápadne v jej izbe a sleduje ju ako sedí za stolom a píše. Prihovára sa jej, vedie s ňou dialóg, češe jej vlasy, zväzuje brušným pásom, alebo priťahuje k sebe šnúrkami z obväzov. Interakcia medzi týmito dvoma postavami sa preto dá čítať viacerými spôsobmi. Je existencia „neznámej“ skutočná alebo sa všetko odohráva len imaginárne v Laurinej mysli? Ide o jej kamarátku, kolegyňu, reprezentantku orgánu vyššej moci, alebo len akýsi vnútorný hlas či svedomie? Práve v tomto tajuplnom vývine príbehu spočíva princíp gradácie. Rad nezodpovedaných otázok o vzťahu medzi týmito dvoma postavami sprevádza diváka takmer po celý čas inscenácie. Tie zapadnú do postupne sa črtajúcej skladačky až v úplnom závere inscenácie, kedy jednotlivé obrazy a rozhovory postáv zrazu dávajú celkový zmysel a divák dostane priamu odpoveď, kto je „neznáma“ v Laurinej izbe. Dovtedy zachytáva len drobné indície. Napríklad v úvode použitá nahrávka naznačuje, že Laura z nepoznaného dôvodu čelí vypočúvaniu druhou postavou a fragment z tohto rozhovoru neskôr zaznie aj v živom dialógu. Niečo sa stalo, nevieme však čo. V inotajoch sa hovorí o vine, nepochopení, kolektívnej zodpovednosti aj smrti. („Mám predtuchu, že nebudem žiť dlho.“) Spomína sa dôležitá dohoda a v súvislosti s ňou Laura v jednom momente priamo oslovuje publikum a ukazujúc prstom na jednotlivcov v hľadisku, s vierou v zmenu a zjednotené konanie, zadáva im konkrétne úlohy, ktoré majú v rámci danej zmluvy vykonať. Balajová angažovanosť svojej postavy premieta aj do nástojčivosti prejavu. Jej pohyb na javisku je nepokojný, tón reči urgentný a slová ostré. („Narodila som sa do sveta, ktorý horí.“) Z agilnosti prechádza do zúfalstva, akoby na ňu čoraz viac doliehalo desivé uvedomenie, že odozva zvonku je nulová a jej odhodlanie bojovať ostalo nepochopené. Palanová, ako protipól voči tejto naliehavosti, je však málo provokatívna a v porovnaní s druhou aktérkou inscenácie pôsobí nezainteresovane. Jej otázky, ktoré majú spochybňovať Laurine činy, a predovšetkým postaviť jeden veľký otáznik nad morálkou jej konania, rezonujú len vo verbálnej rovine, slabo podporenej celkovou hereckou interpretáciou tejto postavy.

Výpovednejšie a divadelne zaujímavejšie spracované sú v inscenácii pohybovo-zvukovo-hudobné aranžmány s dôrazom na vizuálnu štylizáciu obrazu, vykresľujúce a vďačne vystihujúce úzkostné pocity. Balajová v postave Laury do rytmu silne dramatickej a na intenzite stále silnejúcej hudby vystrašene vstáva z postele, akoby ju trápili nočné mory, zúfalo a zmätene sa tacká po priestore, sťažene dýcha, sadá si za stôl a horlivo zapisuje niečo do zápisníka. Vymenováva konkrétne ekologické problémy, ktoré duplicitne zaznievajú aj z nahrávky púšťanej v opakovanej slučke. Táto akcia sa opakuje, akoby sa Laura zacyklila v akejsi časovej pasci. Priam hororovú atmosféru úzkosti tu okrem dunivej hudby a zvukov symbolizujúcich krátenie sa času (údery gongu, bitie zvona, tikanie časomiery) umocňuje dôkladná práca so svetlom a rýchle, očiam nepríjemné preklikávanie rôznych webových stránok, ktoré sa mihajú na monitore počítača a aj na projekcii na stene (plocha vo veľkosti väčšej televíznej obrazovky vyskladaná z viacerých kusov rôznorodého materiálu). V bleskurýchle sa meniacich sledoch ledva stíhame čítať titulky článkov odkazujúce na menované javy environmentálnej krízy či pozerať na obrázky zvierat ohrozených druhov, znečistených území a pod.

Obrazy tejto úzkostnej „horúčky“ sledujeme v prostredí detskej izby. V priestore rozmiestnené sýto oranžové kusy nábytku (skriňa, skrinka so zásuvkami, posteľ, stôl, police) spolu ladia v jednotnom retro štýle. Takto realisticky a prevažne popisne uchopené scénografické riešenie (Stanislava Nerečová) však v kontexte ponúkaných významov inscenácie nemá jasné opodstatnenie. Výtvarne podnetnejší prvok, sprítomňujúci motív smrti, tu predstavuje kostýmová zložka (Zuzana Čupajová) – šaty vyrobené z kusov akoby od krvi špinavej látky, obväzov, bandáže a kovových sponiek, pripomínajúce odev múmie. Na stole je položený starý typ monitoru z 90. rokov a na ňom svieti typické „windowsácke“ pozadie zelenej lúky v kontraste s belaso modrou oblohou, ktoré s narastajúcou skľúčenosťou hlavnej hrdinky symbolicky začierňujú kúdoly dymu. Metaforu hromadenia odpadu, síce výstižne ale tiež dosť ilustratívne, naznačujú prázdne igelitové vrecká rozhodené na rôznych miestach v izbe. Keď sa zo skrine vysype kopa plastového smetia (fľaše, plechovky, obaly z potravín) a izbu zaplaví veľký neporiadok, herečky sa ním doslova brodia. Igelit ako zástupný znak idey znečisťovania planéty sa stáva zaujímavým prvkom až v momente, keď s ním Patrícia Balajová začne štylizovane narábať, čím do vážnosti témy prináša aspoň kúsok nadhľadu. S vrecom do odpadkového koša tancuje tango, malé vrecko si ako maňušku naťahuje na ruku a hrá, že ju naháňa, škrtí alebo ťahá do strany. Z políc, zásuviek či spod postele vyťahuje ďalšie kusy igelitu a prihlúplo sa usmievajúc smerom do hľadiska ich ako kúzelník magickým trikom „premieňa“ na iné predmety. V rukách jej totiž namiesto vrecka napokon ostáva kocka cukru alebo kus vetvičky.

Inscenácia Šetri slzami má ambíciu byť angažovaným umeleckým príspevkom na tému individuálnej i globálnej zodpovednosti za riešenie klimatickej krízy. Dramatický konflikt postavený na dvoch ambivalentných pohľadoch na túto problematiku tu zároveň otvára aj viacero zaujímavých hodnotovo-etických otázok. Inscenácia, napriek viacerým režijne zaujímavým nápadom, je však stále málo polemická (najmä v hereckej rovine) na to, aby ich dostatočným spôsobom zvýraznila. Je však sympatické aj prínosné, že Divadlo Ticho a spol. výzvou na aktuálnu tému krízy otvorilo dvere mladým tvorcom, ktorí hovoriac o strachu a beznádeji z toho, že svet sa ženie do katastrofy a človek si napriek tomu ďalej „hovie“ vo svojej ľahostajnosti, presne taký priestor potrebujú.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová