Medzi realitou a predstavou

Choreografka Soňa Ferienčíková spolu s výtvarníčkou Máriou Júdovou a sound dizajnérkou Alexandrou Timpau sa zamerali na nástojčivo aktuálne otázky: sme ochotní vzájomne spolupracovať aspoň teraz, pod hrozbou zničenia planéty a civilizácie? A síce v dobe, keď názory na veci, ktoré by mali byť pre spoločnosť kľúčové, sa rôznia? Každý názorový prúd si presadzuje svoje videnie sveta a prísť k spoločnému riešeniu, bez toho, aby Zem utrpela kŕčovitým kompromisom, je takmer nemožné. Po dynamickom a vizuálne prepracovanom diele EVERYWHEN (2018) prichádza trojica umelkýň s vizuálne i dramaturgicky uvoľnenejším tvarom, ktorý skôr pripomína snahu o detailnejší výskum ako ucelenú performanciu. Tvorivý tím zvolil filozofickejší, takmer meditatívny prístup – performeri Daniel Raček, Jaro Viňarský, Lukáš Bobalík a performerka Zdenka Brungot Svíteková sa cyklicky pohybujú s lanami, na ktorých je pripojená rozmerná plachta. Ako námorníci na lodi vykonávajú spoločnú činnosť a snažia sa udržať plachtu nad povrchom.

Významové konotácie si môžu diváci vytvoriť sami: ide o oblak s hrozivými účinkami, či dokonca atómový oblak, alebo je to zhmotnenie snahy o spoločné dobro? Plachta, ktorá sa vznáša nad hlavami performerov, je ovládaná presnou schémou ich pohybov. V rôznych variáciách sa vynárajú aj výraznejšie obrazy, pripomínajúce prízraky ako z mora. V jednom momente sa dvojica performerov ocitne v objatí – jeden z nich je obalený plachtou ako obeť ekologickej katastrofy namočenej do ropnej nečistoty. Zvuková stopa performancie založená na ruchoch, fragmentoch melódie ambientne vstupuje do javiskovej akcie a evokuje nestálosť, spochybnenie. Deje sa tak na hranici počuteľnosti, v takmer úplnom tichu.

Kľúčová je stála prítomnosť elementu plachty, ktorá môže byť zhmotnením hrozieb, ale i nádeje, o ktorú sa musíme starať, o ktorú ako ľudstvo, civilizácia musíme zápasiť. K interakcii dochádza aj medzi samotnými performermi, čím vzniká pnutie plachty a zmeny jej pozícií v priebehu akcie. Plachta vymedzuje aj hracie plochy, uzatvorí performerov do menšieho priestoru, klesne, až ich všetkých prekryje, aby vzápätí mohla stúpať. Nastáva akási svojvôľa okolností a času, ktorý v performancii plynie. Fyziognómia performerov tu tiež nehrá úlohu, práve naopak, funguje tu istá zameniteľnosť – v mnohom sú si vizuálne podobní a odlišujú sa len v detailoch. Pri dielach Sone Ferienčíkovej sme zvyknutí na fascinované ponáranie sa do fyzických možností tela a pohybu, v INBETWEEN sa tento aspekt dostáva do úzadia.

Skôr ako do divadelného priestoru, by sa dielo možno viac hodilo ako performatívna inštalácia do galérie, aj vzhľadom na zložitejší svetelný dizajn, ktorý sa ale v priebehu akcie minimálne mení. Zvolený spôsob svietenia podporuje aj pocit akoby laboratória, v ktorom diváci môžu sledovať proces vzájomnej spolupráce. Pre trojicu tvorkýň nie je dôležité, aby jednotlivostiam dávali konkrétny význam, ide o entitu problémov dneška – či už sa jedná o pandémiu, ekologické alebo ekonomické otázky, INBETWEEN poskytuje rámec na zmyslenie, prostredie, v ktorom je možné hĺbať o veciach, ktoré zažívame, ale ktorých dôsledky si nedostatočne, či dokonca vôbec, neuvedomujeme.